Náhla mozgová príhoda tento víkend vyhasila život jednej z najpozoruhodnejších osobností slovenského a českého fandomu, Evky Kováčovej.
Je to už takmer pätnásť rokov. V kalendári máj, piatok, na hodinách 15:00, na teplomeri 39 °C. Zazvonil telefón. „Dobrý deň, volám sa Eva Kováčová, volám z Revúcej, máte chvíľku čas?“
Náš rozhovor trval dve hodiny, ani o sekundu menej. Pravda, vyhrala som akúsi súťaž, ani nie tú súťaž, ale hlasovanie laickej poroty. Nuž hej, sľúbila som prísť tam do krkahájov, do mestečka, kde lasice dávajú dobrú noc, s bohatou históriou, ale chudobným spojením, aj návratku som poslala, no nechcelo sa mi na poslednú chvíľu, takto, s horúčkou, boľavou hlavou a chrípkou lomcujúcou kosťami. „Chcú vás vidieť, keď za vás hlasovali,“ opakovala Eva. Nič mi to nehovorilo. Nechápala som, prečo sa mám kamsi trepať kvôli nejakej poviedke, veď keď chcem, napíšem si inú, možno lepšiu, možno horšiu. Ale ona sa nedala. „Máme tu seminár a všetci sa na vás tešia,“ prikladala pod kotol.
Do toho mestečka chodil z nášho smeru jeden autobus denne. Piatkový som už zmeškala, a tak som v omámení zmyslov sľúbila, že prídem na druhý deň. V sobotu. Eva vedela človeka presvedčiť, najmä ak sama bola presvedčená.
Cestu som prespala. Na autobusovej stanici neďaleko kultúrneho domu v Revúcej som vystúpila iba ja. Čakala ma tam, našťastie, to bola moja podmienka, a ona ju dodržala, usmievavá, dychtivá, plná energie. A voviedla ma či vtisla priamo in medias res, do už skĺbeného/znepriateleného stáda autorov a porotcov Ceny Gustáva Reussa, mestských činiteľov a študentstva prevažne mužského plemena. Tak sme sa pevne spojili hneď od prvej chvíle, dve vtedy ojedinelé samičky v množine geekov, nerdov a patosociológov podriaďujúcich svoj život fenoménu fantastiky, a už nám to ostalo. Darovala mi vtedy pero v tvare cigary, nenápadné, elegantné a isto drahé, a povedala s istotou rovnou Bohu: „Budeš ho potrebovať.“ „Načo?“ nechápala som ešte vtedy, a Eva sa tak vševedúco usmiala a s uspokojením prikývla, keď pribehol prvý študent po autogram.
Okrem pera mi ale vtedy darovala oveľa viac: Stlačila kľučku od dverí, o ktorých som ani netušila, že existujú. Postrčila ma, uznávam, miernym buchnátom do chrbta, smerom celkom odlišným od kariéry, ktorú som dovtedy akceptovala. Jedným telefonátom Eva od základu zmenila môj životný štýl. To Eve vďačím za všetky knihy, ktoré som neskôr napísala, aj za priateľov, ktorí ma odvtedy sprevádzali a sprevádzajú, vrátane Evy samotnej.
Eva sa narodila v Rimavskej Sobote 14. júla 1951. Študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Hnúšti (1966 – 69), potom na Strednej ekonomickej škole v Rimavskej Sobote (1969 – 71). V rokoch 1973 – 78 študovala slovenčinu a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Pracovala v administratíve, učila hru na klavíri a hudobnú výchovu na Ľudovej škole umenia v Hnúšti, neskôr pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Mnohí si ju pamätajú ako redaktorku denníka Pravda alebo ako šéfredaktorku prvého slovenského erotického magazínu. Jej láska k poézii sa zhmotnila najprv v Novom slove. Neskôr publikovala zbierky básní Striedavo oblačno (1973), Zastavenie v čase (1978), Vážne vášne (1982). Spolupracovala na obrázkovo-poetickej publikácii Rimavskou dolinou (1991); a v roku 2005 vydala autobiografickú prózu Príbehy Evy Šelmecovej.
V časopise Fantázia niekoľko rokov viedla Poetické okienko, kde pod pseudonymom Stará vražda viedla budúcich úspešných veršotepcov správnym smerom. Bola porotkyňou literárnych súťaží a literárnou kritičkou. Ako prednášajúca na conoch vždy zaujala publikom emocionalitou, rozhľadenosťou a nekonvenčným prístupom k téme, čo často viedlo k rozporuplným reakciám. Eva prosto rada provokovala. Bola dieťaťom leta a slnka, vždy plná energie, napriek ťažkej chorobe, ktorá jej neskôr systematicky uberala zo síl. „Nepila som a nefajčila do chvíle, keď som sa dozvedela, že mám nevyliečiteľnú chorobu,“ povedala raz, potiahla si z cigarety a štrngla si so mnou, a ja som vytiahla to staré pero v tvare cigary a napísala jej svoje nové telefónne číslo.
Odvtedy sme sa už videli len raz, na predvlaňajšom Istrocone, oči jej žiarili nadšením z toľkého množstva ľudí. Ak pred pätnástimi rokmi boli len hŕstky nadšencov tu a tam, to, že dnes ľudia ochotní kvôli fantastike zhromaždiť sa aj po tisíckach, je aj Evina zásluha.
Posledná rozlúčka s poetkou, recenzentkou a organizátorkou Evkou Kováčovou bude v stredu 17. februára 2010 o 14:00 v bratislavskom krematóriu. Je paradoxné, že smrť ju zastihla náhle a vôbec nie zo smeru, z ktorého bolo logické ju očakávať. Lenže Eva bola vždy a všade, stále v pohybe, keď nie telom, aspoň mysľou. Večne živé striebro, ktoré po tomto víkende ostane navždy aspoň v našich spomienkach.
Článek původně vyšel na www.fantazia.sk.
