Mohol za to sused. Lepšie povedané, mohla za to jeho motorka. Končil som základnú školu, v žilách sa mi búrili hormóny a čo lepšie si môže chalan vymyslieť aby vábil dedinské dievčatá, než sa previezť pred nimi na parádnom stroji. Tak som susedovho syna, o dva roky staršieho chlapca a vtedy môjho najlepšieho kamaráta, presvedčil, aby sme si mašinu od jeho otca „požičali“.
Toto „požičiavanie“ trvalo istý čas. Prežili sme krásne šumenie vetra vo vlasoch, slzenie očí od rýchlosti a aj pár mušiek sa nám podarilo prehltnúť. Až raz… tú jamu na ceste nespozoroval ani jeden z nás. Nabehli sme do nej. Odniesla si to motorka, odniesli si to naše lýtka škaredo popálené výfukom a samozrejme odniesli sme si to najmä my. Celé leto domáce väzenie, žiadni kamaráti, žiadne kúpanie sa v osviežujúcej vode rieky.
A objavil som knižnicu.
Sprvu bojazlivo, neskôr automaticky som si začal požičiavať jednu knihu za druhou. Začal som hltať Verneovky, zvlášť mi zachutili knihy z edície Stopy. Chlapčenské romány s príchuťou sci-fi, to bolo to pravé pre mňa. Slovenské diela ako napríklad Okolo galaxie za osemdesiat týždňov, Kolónia Lamdba Pí, Viking sa vráti, a najmä sovietsky Beľajev a jeho Posledný človek z Atlantídy sa objavili v mojom pomyslenom rebríčku dobrého čítania.
Časom mi už obecná knižnica nemala čo ponúknuť. Učivá na strednej škole boli čím ďalej náročnejšie a najmä – objavil som krásy svojho prvého počítača. Pentium 100 s úctyhodnou 850 megabyte kapacitou harddisku, samozrejme po okraj naplnenom hrami. Od prvotného Agenta Mlíčňáka (seniori pochopia, aká to bola fajnovka), cez priam prehistorického Prehistorika, som sa prepracoval až k Stínům nad Rivou a zistil, čo je to vlastne RPG. Nasledovali ďalšie počítače a ďalšie hry, v ktorých som prežíval úžasné, fantastické dobrodružstvá. Po tisícoch som zabíjal potvory v Diablovi, ponoril som sa do sveta Forgotten Realms v Baldurs Gate, so svojimi hrdinami som mrzol na ľadových pláňach v Icewind dale, len aby som zistil, že zabúdam na dôležitú vec. Imaginárne svety počítačových hier ma učarovali, no neboli to moje svety. Nebola to moja fantázia, čo ma poháňala vpred, nebol som to ja, kto určil, ako má hrdina vyzerať. (Zvláštne, v každej prečítanej knihe mala hlavná postava moju podobu).
Aj preto som sa ku knihám vrátil. Spolužiačka mi poradila jeden zašitý antikvariát v meste, kde som študoval. Vstúpil som dnu. Ovanula ma typická vôňa starých kníh. Otvárajúc ich zažltnuté stránky cítil som, ako dýchajú životom. Do rúk sa mi dostali hneď tri knižky a už som ich nepustil. Zelená, hnedá a modrá. Mali spoločný znak, volali sa Pán prsteňov. A tak sa Frodo (s mojou tvárou), Aragorn (s mojou tvárou), Legolas (tiež s mojou tvárou, len uši má špicatejšie) a Gimli (ten vyzeral ako môj zarastený sused, len o čosi nižší) vybrali na dlhú cestu fantáziou. Časom postretali aj mága Puga z Trhlinových vojen, strážcu Allanona so Shannarovými magickými elfeínmi aj Drussa Velikého brániaceho svojou sekerou Snagou pevnosť Dros Delnoch. Tá čistá, klasická fantasy literatúra sa do mňa vryla ako nezmazateľné tetovanie a zostáva vo mne doteraz. Preto stále najradšej siaham po dielach, kde sa to hemží orkami (jééj – my, Slováci, sme im dali také škaredé pomenovanie – škrati), trpaslíkmi a temnými elfami. Nevadí mi, keď Dobro víťazí nad Zlom, nerozčuľujem sa nad naivitou takýchto príbehov ani nad ich neoriginalitou. Človek si pri nich parádne oddýchne a ja oddychujem rád.
Nezanevrel som však ani na počítačové svety. Síce už kvôli nim nemením svoj komputer každou novou hrou. Ostávam pri starinkách, ku ktorým hľadám literárny ekvivalent. Preto sa v mojej knižnici objavil Warcraft, Drizztove scimitáry aj Gotrek z Warhammera. Občas sa snažím vymýšľať svoje vlastné príbehy a dávať ich na papier, lepšie povedané na pevný disk, kde zatiaľ väčšina z nich sladko odpočíva.
