Tiene

     „Mám tieň! Ja mám svoj tieň!“ presviedčal nás zúfalo Johnny a po tvári mu stekali kropaje hrôzy. Porovnával chvatne zem pod sebou a nami. S nádejou sa vpil do našich tvári a  chcel počuť… Čo vlastne chcel počuť? Milosrdnú lož…?, nádej na život…?
     „Vy svine!“, zreval a vrhol sa do stredu cesty, kde pálilo viac slnko. Pozrel sa k zemi s poslednou nádejou, že ho tam zbadá, tak ako stokrát pred tým… Spoza zákruty sa vyrútilo Martinove auto. S vypleštenými očami dupol na brzdu. Náraz odhodil Johnnyho na krajnicu. Neprirodzene vykrútený krk dával tušiť, že je mŕtvy.
     „Ja som ho zabil!“, skuvíňal Martin, keď vystúpil z džípu.
     „Nerev, nie je to tvoja vina. Nemal tieň!“

     Tušil som, že to nedopadne dobre. Načo dočerta kúpil ten dom?! Takého šťastného som Martina nikdy pred tým nevidel. Prišiel za mnou do dielne a vzrušene mi oznámil, že ho kúpil. Znelo to snobsky. Chlapec po puberte, čo zarába sotva dva roky, si kúpi dom.
     „Musel byť veľmi lacný.“
     „Bol, no a čo. Závidíš a sám  máš prd!“
     „Tak ho ukáž!“
     „Neboj, ukážem,“ dodal Martin zmierlivo. „Cez víkend vyrazíme. Pôjde i Johnny a ešte vezmeme nejaké baby. Spravíme si príma žúr. Môj prvý dom chcem poriadne osláviť.“
     Martinov dom  mal stáť  asi sto míľ od nášho ospalého mesta Whitewoodu. Bolo mi podozrivé, že môže byť  ešte  väčšia diera, ale Martin ma presvedčil, že dom sa hodí super na naše úlety. Konečne za tritisíc dolárov to bol možno naozaj dobrý obchod.
     Stále ma však obchádzala zlá predtucha. Bolo to, ako keď po operácii mamy mi chcel doktor povedať výsledok. Videl som, že sa ošíva a ťažko hľadá slová. Cítil som vnútorný strach rovnako ako teraz. Mama sa z nemocnice nevrátila. Odvtedy robím na seba sám…  
     Kašlem na to. Hlavne, že bude psina. Práca v autodielni  veľa vzruchu neprinesie. Mám však pravidelný príjem na nájom a dvoch super kámošov, Martina a Johnnyho. Každú sobotu to potom ideme spolu rozfofrovať. Zbalíme si nejaké baby a život cez týždeň sa potom dá prežiť.
     Nasilu som sa usmial a buchol Martina po chrbte: „Tak, kedy vyrážame?“
     „Musím ísť do práce a potom sa zastavím  za Johnnym. Večer sa stretneme u Franka.“
     Bistro Frank bol náš obľúbený podnik. Ako vždy som prišiel prvý. Johnny pracuje v markete a musí čakať do záverečnej. Martin má  najhorší džob. Naderie sa na stavbe a zarobí z nás najmenej. Prial som mu preto ten dom, len ten môj strach… Ide odnekiaľ  z vnútra, neviem ho  presne popísať…  
     „Čau, Pepe!“, štuchol mi Martin do chrbta. Na sobotu som zohnal auto. Foter mi požičia náš starý džíp.“
     „Má však iba päť miest. Vzadu sedím ja s babami, dúfam že po ceste nás bude poriadne natriasať!“
     „No podľa mapy je to poriadna samota.“
     „Prečo podľa mapy? Ty si tam ešte nebol?“
     „Nó…, vlastne ešte nie. Agentovi som zaplatil zálohu a v sobotu ideme na obhliadku. Ale na fotke vyzeral dom super.“
     „Čau, retardi!“, tak sproste sa mohol zvítať len Johnny. „To je Mary“, tlačil pred nás prsnatú blondínu. Videl som ju prvýkrát a celkom sa mi páčila.
     „Teší ma, Pepe. Pokiaľ máš rovnako štýlovú kámošku, môžeš ísť v sobotu s nami,“ podal som jej ruku.
     „Mám, robí so mnou v kozmetike. Volá sa Paula a rada sa baví.“                      
     „Tak fajn, ešte zoženieme nejakú kosť pre oslávenca a výprava je úplná,“ vrátil som štuchanec Martinovi.
     „Čo budeme oslavovať? Hádam nemá Martin narodeniny?“
     „Ešte horšie, kúpil svoj prvý dom. Je z toho celý preč a my mu budeme robiť krstných rodičov.“ 
     „No čo, môže byť sranda. Už sa na to tešíme, však Johnny?
    
     Je noc. Idem pomaly po lesnej ceste. Som sám. Chvíľu počúvam  ticho… Praskol konár! Rozbúši sa mi srdce. Otočím sa po zvuku a… spoza kríka sa vynára akýsi  tieň! Po chrbte mi tečú potoky potu. Nohy sa mi samé rozutekajú. Rútim sa dopredu, keď si uvedomím, že som zišiel z cesty. Predieram sa pomedzi stromy. Konáre ma plieskajú po tele. Zrazu sa potknem a padám. Pod rukami cítim niečo chlpaté a odporne lepkavé. Chcem sa na to pozrieť pri svite mesiaca a… je to vlčia hlava! Vycerené zuby svietia strašidelne na čiernom pozadí lesa a z papule kvapká ešte teplá krv! Opäť zbesilo bežím, keď… trúbenie! A ešte raz!
     Prebúdzam sa a prudko vstanem. To bude Martin. Vyzriem z okna. Na ulici stojí čierny džíp plný rozjarených tvárí. Zatvárim sa tiež veselo a kývnem, že idem.
     Dobrá nálada kámošov bola nákazlivá. Vpredu vedľa Martina sedela Nikita. Jej rodičia pochádzali z Ukrajiny a mali v meste jedáleň. Nika niekedy chodila so mnou do školy. Vtedy však  bola ešte  pehatá a nezaujímavá. Bol som prekvapený, že ju vidím. Vyrástla na pekné dievča a kde ju zbalil Martin je pre mňa záhadou. Chcel nás predstaviť, ale Nika ma spoznala. Dala mi vlhký bozk na ústa a ja som cítil, že mi po žilách prebehla elektrina. Mary sa tvárila akoby bola v našej partii odjakživa. Bola dobrá duša a človek ju musel mať rád. Keď som nastúpil do auta, sedela Johnnymu na nohách. Hneď mi predstavila brkaňu Paulu, ku ktorej som si prisadol. Dal som jej bozk na líce a cítil som, aká je rozpálená. Asi sa jej páčim.          
     „Tak konečne môžeme vyraziť. Zásoby máme doplnené, posádka je úplná, ideme v ústrety novým dobrodružstvám!“, kričal veselo Martin. Nike strčil do ruky mapu, Johnnymu a mne plechovku piva a zakvílením kolies vyštartoval.
     Čo krajšie si môže chalan ako ja predstaviť? Auto s najlepšími kámošmi, tri krásne baby s nami, plný kufor piva a žrádla a víkend pred nami. Snažím sa tešiť a smiať ako ostatní, avšak závoj smútku a nepokoja akoby ma opäť dusil a nevedel som sa z neho vymotať. Čo sa to len so mnou robí, žeby ten debilný sen?…
     „Konečne poriadna cesta“, povedal Johnny, keď sme odbočili z diaľnice. „Tá diaľnica je taká nudná ako moja práca.“ Hrkotanie auta po hrboľatej ceste znásobené vybitými tlmičmi ho zjavne potešilo. Mary, ktorej zadoček poskakoval na jeho kolenách sa nahlas smiala a ukazovala nám všetkým biely chrup.
     „Dúfam, že ideme dobre“, obrátil sa Martin na Niku a akoby mimochodom jej pohladil vnútornú časť stehien. Nika sa nebránila a jeho gesto prikryla mapou. Posmelený Martin ponechal tam ruku dlhšie. „Začínam mať pocit hladu, smädu a iné pocity. Koľko to ešte máme do Wolflandu?“
     „Vlčie územie, a to je čo?!“, strhol som sa, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou.    
     „No čo asi? Pepe si myslí, že ideme sa kúpať na pláž!“, kričal pobavene Martin. „Wolfland je predsa osada, kde stojí môj dom! Môj prvý fantastický dom!“
     „Ale prečo Wolfland? Nič si nám o tom nepovedal.“
     „Preto Wolfland, lebo nie Sexland, i keď to by sa mi viac páčilo. A ty už prestaň chrápať a konečne sa preber, lebo o chvíľu je obed. Radšej povedz Paule, s kým si preflákal noc, keď si taký ochmelený“, odpovedal Martin podráždene.
     „Veď ja len tak, že ten názov je čudný“, povedal som zmierlivo a chytil brkaňu okolo

pliec. Bola fajn a ešte si pomyslí, že som buzík.
     Do Wolflandu sme prišli pred obedom. Osada ležala hlboko v horách a posledné kilometre  sa úzka cesta predierala divokými lesmi. Počas celej doby sa mi nepodarilo zazrieť nijakú usadlosť, chatu alebo aspoň nejakého človeka. Okolo  sa týčiace bralá,  akoby všetko tlačili do zeme. Pochmúrnosť okolia znásobovala zamračená obloha a hmla, ktorá sa dvíhala nad lesmi. Martinov dom sme našli rýchlo. Bol v strede medzi staviskami roztrúsenými v úzkej doline a podľa fotky ho Martin ľahko spoznal. Mal dve poschodia s dreveným balkónom a zdal sa veľký. Keby stál niekde na normálnom mieste, tak by sa mi aj páčil. Martin bol ním uveličený. Pobehoval pred ním a radostne mával rukami: „No nie je krásny?! Je skvelý! Decká, ja som boháč!“
     „Keby som tu bola sama, tak sa od strachu poseriem“, zašepkala mi Paula. Videl som, že okrem šťastného Martina dopadla skľúčená nálada  na všetkých. Čím to je? Seba chápem. Smrť mojej matky sa občas vo mne ozve, k tomu dnešný sen… Ale čo ostatní? Možno je to tou hmlou, možno pocitom bezmocnosti oproti vysokým skalám…
     „Idem si pozrieť okolie“, zamrmlal som. Pokúsim sa nepríjemnú náladu rozchodiť. Paula sa hneď pridala. Ostatní začali vynášať veci z džípu. 
     Najbližší dom stál hodný kus cesty povyše. Cestou ma prenasledoval neustále pocit, že z hmly nás pozorujú nejaké oči. Zrejme to cítila i Paula, lebo ma chytila za ruku a tisla sa ku mne. Možno už i ľutovala, že išla so mnou. Keď sme sa blížili k stavisku, bol som si istý, že za špinavým oknom sa pohol záves. Zamrazilo ma. Paula sa ku mne pritisla ešte viac.
      „Radšej sa vráťme, prejdeme sa, keď bude krajšie počasie“, povedala šeptom. Nechcel som pred ňou vyzerať ako strachopud a tak som bol rád, že to navrhla sama. Silil som sa do bezstarostného tónu a dal som jej hneď za pravdu.
     Keď sme sa vracali k Martinovmu domu, už z diaľky sme počuli hudbu a smiech. Na plné pecky revala Johnnyho veža.
     „Tu sú zaľúbenci!“, privítal nás Martin, keď sme vstúpili. Do ruky nám tlačil poháre. „Pripite si na môj prvý, nádherný dom! Poďte, nech vás prevediem!“
     Dom mal veľkú halu s kozubom a starodávnym dreveným obkladom. Nábytok vyzeral obstarožný, ale za tie peniaze som musel priznať, že to bola dobrá kúpa. Po ďalšom pohári whisky sa mi zdali i izby na poschodí útulné.
     „Obed, omrdi!“, zakričal Johnny. Spolu s Mary a Nikitou za ten čas stihli prestrieť na masívny dubový stôl v jedálni. Taniere boli obité a príbor každý iný, ale pri zapálených sviečkach pôsobila opečená meatka honosne. Martin si zasadol za vrch stola a chystal sa na slávnostnú reč.
     „Kámoši a kámošky!“ Mal som dojem, že i keď sa premáhal, neubránil sa dojatiu a hlas sa mu zatriasol. „Som najšťastnejší chalan pod slnkom. S najlepšou partiou môžem osláviť najlepší obchod v živote. Pime všetci, nech rovnaké šťastie stretne i vás!“ 
     Neviem už presne, čo sa ten večer dialo. Viem, že sme pili, fajčili, cítim ešte vôňu Pauliných hnedých vlasov a viem, že som pochválil Johnnyho cédečko s metalovými slaďákmi…
     Všade je ticho… Otváram oči,… kde som to? Ležím vo veľkej posteli. Nado mnou visí drevený luster. Akoby sa ma znovu zmocňoval strach. Aha, som v Martinovom dome! Včera sme tú oslavu trochu prepískli. Niekto sa vedľa mňa mrví. Do čerta, veď je to  Mary! A vedľa  si odfukuje Paula! Ako to vlastne včera bolo? Aj keď mi praskne hlava, nemôžem si spomenúť.
     Potichu vstanem a idem vonku. V hale fajčí Martin. Nika sedí vedľa a šibrinkuje s mobilom.
     „Čo tu buntošíte?“, prihovorím sa im.
     „Ale, Nika chce hlásiť svojej učiteľke v škôlke, že už sa vykakala a nejde jej mobil.“
     „Sľúbila som fotrovi, že mu zavolám a nie je tu signál. Bude isto nervózny.“
     Vyťahujem z vrecka svoj mobil: „Máš pravdu, signál tu nieje. Zavolaj z telefónu.“
     Skúšala som, ale je hluchý.
     „Zrejme neplatili účty. Tak už sa neondej, jeden víkend bez teba doma vydržia!“, ozval sa Martin a Niku jemne objal zozadu. Teraz som už bol celkom popletený, čo sa to v noci dialo. Čert s tým, hlavne, že je každý spokojný!
     Kým sme jedli, spoza mrakov vyšlo slnko. Každý dostal chuť ísť von.
     „Obzrieme susedov. Vezmem fľašku, nech nadviažeme dobré vzťahy“, zahlásil Martin. Keď sme išli v tlupe za slnečného dňa okolo včerajšieho domu, nezdal sa mi až taký strašný. Určite však bol už dlho neobývaný.
     „Pepe, Johnny, môžete ho kúpiť a budeme susedia!“, neopúšťala Martina dobrá nálada. Ja som sa však necítil vo svojej koži. Stále som mal pocit, že sa má stať niečo zlé. Aj keď sa počasie zlepšilo, v doline roztrúsené usadlosti boli zjavne pusté a  pôsobili strašidelne. Z Martinovej whisky však ubúdalo a tak sme postupovali ďalej.
     “A čo teraz?”, zastavil sa Johnny, ktorý išiel prvý. Cestu križoval potok a drevený most bol zjavne spráchnivený.
     “Vody je málo, prejdeme po kameňoch!”, zavelil Martin a prvý sa vydal na druhú stranu, balancujúc po skalách v koryte. Bez rozmýšľania sme ho nasledovali. Predstava pošmyknutia a namočenia  v potoku sa mi zdala bezpečnejšia, ako riskovať pád z rozpadajúceho sa mosta.          
     “Jááj!”, skríkla náhle Mary a s čľupotom dopadla na chrbát.
     “Tak tebe kočka, pre dnešok stačilo”, obrátil sa k nej Martin a pozrel na takmer prázdnu fľašu. “Máš problémy s rovnováhou!”
     Dievča mu však neodpovedalo. Zamrazilo ma… Mary ležala dopoly vo vode a nehýbala sa. Prišiel som bližšie. Mala zavreté oči a z ucha jej tiekla krv.
     “Preboha, asi je mŕtva!”   
     “Robte niečo, zavolajte sanitku!”, pišťala Paula.
     “Do šľaka, kde tu nájdeš doktora?!”, nadával Johnny.
     S Nikou som telo  pomaly nadvihol a uložil na breh. Priložil som ucho na hrudník, ale počul som len mŕtve ticho.
     “Mali by sme zavolať políciu.”
     “Čo kecáš, Pepe? Načo políciu? Nikto predsa Mary nezabil!”, kričal hystericky Martin.
     “Aj tak musíme niekoho nájsť a nahlásiť to”, povedala ticho Paula.
     Nakoniec sme jej dali za pravdu. Telo Mary sme prikryli svetrom a išli niekoho pohľadať.
     Strašná udalosť doľahla na všetkých. Priam v sekunde sa zmenil život nielen nešťastnej Mary, ale nás všetkých. Aspoň už viem, prečo ma prenasleduje tá mizerná nálada. Chudák Martin. Tak sa tešil na oslavu svojho domu! A čo Mary? Skvelá kamarátka, práve tu, v tejto pustatine sa mal ukončiť jej život? Bože, kto to povie jej rodičom?
     Prechádzali sme mlčky okolo prázdnych domov. Nikde sme však nevideli náznak života.
     “Wolfland je asi úplne vyľudnený”, preriekol prvý Johnny. “Musíme sa vrátiť k tvojmu domu, Martin, a s autom pohľadáme najbližší telefón.”
     “Mám benzín len na pár kilometrov. Bol som si istý, že vo Wolflande natankujeme.”
     “Do pekla, musíme teda niekoho nájsť, kto nám požičia aspoň benzín!”
     “Pozrite, z tamtoho domu sa dymí!”, ukázala náhle Nika pred seba.
     Naozaj, z komína asi pol míle vzdialeného staviska stúpa dym.
     “Konečne niekto. Dúfajme, že nám pomôže.”
     Keď sme došli k domu, videli sme, že sa od iných usadlostí takmer neodlišuje. Potreboval  náter a základnú údržbu. Po dvore však pobehovali sliepky a tak sme mali nádej, že stretneme konečne nejakých ľudí. Náhle sa rozleteli dvere a v nich stál zanedbaný starec a mieril na nás puškou.
     “Čo tu chcete?!” 
     “Dobrý deň, prepáčte, že vás vyrušujeme. Stalo sa však nešťastie a potrebujeme pomoc”, ozvala sa Nikita.
     “Kto ste?”
     “Viete, náš priateľ tu kúpil dom. Teraz však súrne potrebujeme telefón. Naša priateľka spadla a rozbila si hlavu.”
     “S tým vám nepomôžem. Telefónne vedenie je pretrhnuté od zimy asi päť rokov dozadu. Nemá ho kto opraviť.”
     “Pane”, podišiel dopredu Martin, “nenašiel by sa u vás aspoň liter benzínu? Pokúsili by sme sa privolať pomoc autom.”
     “Mne benzín nechýba. Pred mesiacom som však stretol nejakých drevorubačov. Usídlili sa údajne asi päť míľ proti prúdu rieky. A čo sa vlastne stalo?”
     Nikita mu so vzlykmi porozprávala posledné udalosti. Starca akoby rozprávanie dojalo a pozval nás do vnútra. Posadali sme si v začmudenej kuchyni.
     “Viete, ja sa tomu ani veľmi nečudujem. Niekedy som bol učiteľ. Prisťahoval som sa tu so ženou a tento kraj sme si zamilovali. Postupne však akoby tu niekto všetko preklial… Najprv nám bolo podozrivé, že začali častejšie zomierať ľudia. Potom sme zistili, že u každého zomrelého tesne pred smrťou mizne tieň…”
     “Nié…!”, vykríkla Paula ktorá stála pri piecke a zosunula sa na zem.
     “Dám sa jej napiť. Dnes tých stresov bolo dosť”, priskočil som k nej.
     Paula sa na zemi začala preberať. V tvári však mala hrôzu: “Ja…, ja som si to všimla”, povedala zdeseným hlasom.
     “Čo si si všimla?”, spýtal sa nervózne Johnny.
     “Všimla som si to, keď sme vyšli ráno z domu. Mary mala iný tieň.”
     “Čo to kecáš, aký iný?”
     “Kráčali sme spolu a svietilo slnko. Tiene sme mali pred sebou. Maryin tieň sa vedľa môjho akoby strácal… Myslela som, aká je to sranda a celkom som na to zabudla.”  
     “Čo je to za hovädinu?!”, vykríkol Martin.
     Starec sa zamyslel: “Nuž, pravda je, že nikto to nevedel vysvetliť. Najprv to vyšetrovala FBI, potom nejakí vedátori a potom sa nás všetci vykašľali. Kto mohol, ten sa odsťahoval. Keď mi zomrela žena, nemal som kde ísť. A tak som si povedal, že na konci niekto musí vo Wolfladne vypnúť svetlo.”
     “A to sa nenašlo nijaké vysvetlenie?”    
     “Prekliate tiene! Každý, kto mal hlavu na krku, myslel len na ne. Kde sa strácajú? Ako môžu  miznúť? Najviac sa dalo pochopiť vysvetlenie nejakého profesora z hlavného mesta. Pred smrťou  vraj sa začína odhmotňovať telo. Avšak len pánboh vie, prečo práve vo Wolflande sa to  prejaví stratou tieňa…”
     Nastalo hrobové ticho. Myslím, že v tejto chvíli chcel byť každý z nás na inom mieste.
     “Musíme ísť”, náhle vstal Martin. “Vrátime sa k autu a pokúsim sa nájsť drevorubačov. Trochu benzínu mi určite predajú.”
     Starec nás odprevadil pred dom: “Prajem vám, aby ste sa odtiaľ dostali zdraví. Dám vám však jednu radu. Nedívajte sa na zem a nekontrolujte svoje tiene. Ináč zošaliete…” 
     Vyšli sme na cestu. Bolo ďaleko popoludní a ja som rozmýšľal, čí dôjdeme k Martinovmu domu ešte do tmy.
     “Čo spravíme s Mary?”, spýtala sa Paula.
     “Kým nezoženieme benzín, tak nič. S troškou benzínu čo mám v nádrži, nedôjdeme ani do polovice cesty k diaľnici. Neboj sa, počula si, že okrem nás a starého učiteľa tu nikto nieje. Tak kto jej čo môže spraviť?”, odvrkol Martin.           
     Pomaly sme sa blížili k potoku, kde sme nechali prikryté telo. Cítil som napätie, ktoré sa neustále zväčšovalo. Nepríjemný pocit, že znovu uvidím mŕtvu Mary sa miešal s nutkaním, pred ktorým nás varoval starec. Chtiac či nechtiac mi oči blúdili na zem, aby som skontroloval, či mám  tieň. Opakovane  som nachytal i ostatných, ako skúmajú zem pod sebou. Rada starca bola istotne dobrá. Ale ako ju dodržať?
     Prikryté telo sme našli tak, ako sme ho nechali. Na chvíľu sme sa pri ňom zastavili a mal som pocit, že Nika sa i modlí. “Neboj sa Mary, zoženieme benzín a prídeme  hneď po teba.”   
     Ku Martinovmu domu sme mali ešte kus cesty a slnko akoby sa už chystalo zapadať. Pomyslel som si, že  sa nám lepšie pôjde, keď nebudeme kontrolovať tiene… preboha, Paula nemá tieň! Pozriem sa ešte raz. Spolu ide Paula, Nika a Martin. Martinov robustný tieň je na kraji, Nikin s dlhými vlasmi je vedľa. Paulin brkavý však jasne chýba!
     Pozerám sa skúmavo po ostatných. Nie, nikto nič nezbadal. Čo mám dočerta robiť? Keď to poviem, tak sa Paula zblázni! Našťastie o chvíľu zapadne slnko… Posraté miesto, posraté tiene, aká lotrovina nás tu ešte čaká?! Musím nejako brkaňu ochrániť. Neodídem od nej ani na krok.
     Keď sme došli k džípu, bola už úplná tma. Martinov dom sa týčil oproti hviezdnatej oblohe a v noci sa zdal ešte väčší. Čo teraz s ním Martin spraví? Je to slušná stavba za výbornú cenu, ale čo to prostredie? Z celého Wolflandu vydržal tu žiť len starý učiteľ. Neviem ako je to možné, ale moja predtucha neklamala. Už od prvej chvíle, čo som počul o tom dome, som cítil strach…
     “V tej tme drevorubačov nenájdem a prídeme i o zbytok benzínu”, ozval sa po dlhej dobe Martin. “Musíme prespať a len čo sa rozvidní, pôjdem ich hľadať.”
     “Ja tu ďalšiu noc nevydržím, poďme domov!”, zapišťala Paula.
     “Ako chceš ísť? Peši? Nezvládli by sme to ani do rána. Trochu  pospíme a je ráno. Neboj sa, budem ťa strážiť”, pokúsil som sa ju upokojiť.
     Keď sme rozsvietili dom, nálada sa trochu upokojila. Johnny a Nika pripravili nejaké jedlo, ale nikomu nešlo dole hrdlom. Dopíjali sme zbytky piva a dúfali, že zabudneme aspoň na chvíľu na nešťastnú Mary. Ja som nespúšťal oči z Pauly. Bol som odhodlaný, že nech za záhadou s tieňmi stojí hocičo, ďalšiu tragédiu nesmiem dopustiť.
     Nakoniec sme spali všetci v hale. Martin zniesol z poschodia deky a rozložili sme sa po kreslách a gauči. Nikto sa necítil bezpečne. Takú strašnú noc som neprežil ešte nikdy v živote.
     Len čo vyšlo slnko, Martin sa vybral s džípom za drevorubačmi. My sme zatiaľ balili veci. Nálada sa rovnala bodu mrazu a naviac sa minul všetok alkohol.
     “Kde ideš?”, spýtal som sa ostrejšie ako som chcel, keď som zbadal brkaňu stúpať po schodoch.
     “Len sa neposer. Neviem nájsť matkin pletený sveter.”
     “Idem s tebou, nie je dobré, aby niekto zostával sám.” Videl som, že Johnny s Nikou si vymenili pohľady. Mysleli si zrejme, že mi začalo šibať, ale ja som si to nevšímal. Svoje včerajšie predsavzatie som sa rozhodol naplniť a tak som kráčal tesne za Paulou.       
     “To pôjdeš so mnou i na záchod?”
     “Prečo nie, mne to nevadí.”
     “Tu je. Mame by chýbal.” Paula vzala z postele, kde sme spali prvú noc, svoj sveter. Zatriasla ním a otvorila dvere na balkón, že ho vypráši…
     “Nié!” Môj krik zanikol v praskote a lámaní starého dreva. Vyklonil som sa z dvier, aby som videl, kde Paula dopadla, ale vopred som to vedel… Mala zavreté oči a v rukách držala červený sveter.
     “Do šľaka! Včera poobede  jej zmizol tieň!”, zaklial som, keď som zišiel ku Johnnymu a Nike, ktorí s hrôzou vybehli pred dom.
     “Prečo si to nepovedal?”, spýtala sa vyčítavo Nika.
     “A čo by si spravila? Za celý čas som z nej nespustil oči a vidíš!…” 
     Zrazu som zbadal, že Johnny zbledol. Nebolo to zo šoku z Paulinej smrti. Bolo to ešte horšie… Nika sa pozrela na zem a tak som sledoval jej pohľad…
     “Mám tieň! Ja mám svoj tieň!”, presviedčal nás zúfalo Johnny a po tvári mu stekali kropaje hrôzy. Porovnával chvatne zem pod sebou a nami. S nádejou sa vpil do našich tvári a chcel počuť… Čo vlastne chcel počuť? Milosrdnú lož….?, nádej na život…?
     “Vy svine!”, zreval a vrhol sa do stredu cesty, kde pálilo viac slnko. Pozrel  sa   k zemi
s poslednou nádejou, že ho tam zbadá, tak ako stokrát pred tým… Spoza zákruty sa vyrútilo Martinovo auto. S vypleštenými očami dupol na brzdu. Náraz odhodil Johnnyho na krajnicu. Neprirodzene vykrútený krk dával tušiť, že je mŕtvy.      
     “Ja som ho zabil!”, skuvíňal Martin, keď vystúpil z džípu.
     “Nerev, nie je to tvoja vina. Nemal tieň!”
     V tej chvíli Martin zbadal nehybné Pauline telo. Očervenela mu tvár a akoby sa nemohol nadýchnuť. Hodil sa na zem a trieskal päsťami do zeme: „Skurvený dom! Bodaj by si sa prepadol do pekla!“ Náhle vyskočil a rozbehol sa so zapaľovačom k domu.
     „Kašli na to!“, dobehol som ho a chytil za rameno. „Máme teraz iné starosti. Zohnal si benzín?“
     Martin sa na mňa pozrel smutným pohľadom a odkväcol. Keby som ho nepridržal, tak sa zosunie na zem. Medzi vzlykmi povedal, že drevorubači mu predali desať litrov. Posadil som ho na schody a pozrel na Niku: „Naložíme telá a čím skôr vypadneme.“
     Otvoril som zadné dvere na džípe a išiel do domu pre deky. Zabalili sme do nich Johnnyho i Paulu a išli naložiť  do auta.
     „Pozri Nika, zase majú tiene. Po smrti sa tieň  vracia.“
     „Martin nemá tieň!“, povedala ticho Nika.
     „Po tom všetkom ma to už nezaujíma. Ideme po Mary a čím skôr preč.“
     Išiel som k Martinovi, nech mi dá kľúč od auta, ale ten náhle vstal. Trochu ma zamrazilo, keď si sadal za volant, ale zdalo sa, že už je pri zmysloch. Džíp vyrazil prudko k mostu. Telo Mary sme našli nedotknuté. Naložili sme ho ku ďalším dvom a otočili sa konečne domov.
     Auto sa natriasalo po ceste a ja som si spomenul, ako som nedávno plný očakávania objímal brkavú Paulu… Zo zamyslenia ma prebralo kvílenie kolies a náhla zmena smeru ma hodila na dvere s takou silou, že tie povolili. V momente som sa kotúľal po tráve, až som narazil na niečie telo. Nikita! Muselo ju postihnúť to isté. Vtedy sa ozval treskúci náraz! Trosky  džípu dopadali okolo nás. Následne plamene pohltili telá našich nešťastných druhov…
     „Čo sa to zase stalo?“, spýtala sa otrasená Nika.
     „Podľa mňa sme dostali defekt na ľavom prednom kolese. Ale pokiaľ niekto povie, že to bolo ináč, tak sa nehádam. Ja už tu ničomu nerozumiem.“
     „Vidíš, vravela som ti, že Martin nemá tieň.“
     „Posraté tiene! Zmyslia si, že zmiznú a človek má preto skapať?“
     „Poď, radšej čím skôr vypadnime.“
     Pomaly som vstával a díval sa, či nie som zranený: „Nika, nič sa ti nestalo?“
     Obzrel som sa, prečo  mi nikto neodpovedá. Nikita bola bledá a vrhla na mňa umučený pohľad: „Pepe, ty nemáš tieň…“
     Cítil som ako blednem a zmocňuje sa ma slabosť. Pozrel som sa na zem a … naozaj mi chýba. Nika ho má jasne vykreslený na tráve a ja…, akoby všade okolo mňa bolo slnko. Zdvihnem ruku a pomaly sa s ňou blížim k zemi až… dotknem sa trávy. Znovu ju pomaly dvíham… Nikde ani len náznak tieňa! 
     „Nika, ty jediná máš zrejme prežiť tento nešťastný víkend.“
     „Pepe, nesmieš to vzdať! Spolu ujdeme až tam, kde tiene nemajú dosah!“
     Nikita si previazala šnúrky na teniskách a zaviazala pulóver okolo pása: „Ideme! Zastavíme sa až pri diaľnici!“
     Vybehli sme v pokluse na úzku cestu. Nikdy som nemal rád beh, ale teraz ma hnal strach z opustenej doliny. Nepočul som nič, len svoj zrýchlený dych. Pred nami sa tiahla úzka cesta a všade len stromy, stromy, stromy… Keď to prežijem, tak nepôjdem už nikdy do lesa.
     „Ako že tak vládzeš?“, obrátil som sa na Niku, ktorá bez problémov  bežala vedľa mňa.
     „Foter bol reprezentant Ukrajiny. Keď som bola malá, tak ma trénoval.“
     Bežali sme už hodnú chvíľu a každý náznak únavy vo mne prehlušil vtieravý strach. Hnal ma stále ďalej a ďalej od miesta prežitých hrôz. Pokiaľ až siaha tajomstvo tieňov?  Aká smrť ma čaká…?
     Cítim, že i keď duša ma ťahá ďalej, nohy mi oťažievajú. Pľúca už nestíhajú dodávať  kyslík. Pozriem sa, či náhodou nemám zase svoj tieň… Zakopol som a rútim sa hlavou na kmeň… aspoň si trochu oddýchnem…
    
     Preberám sa s príjemným pocitom. Jemné dlane mi držia hlavu. Otvorím oči. Nika, akú máš krásnu tvár!
     „Konečne si sa prebral! Dokázali sme to! Pozri, neďaleko je diaľnica!“
     Neopísateľná radosť sa mi valí do hrude. Tak predsa budem žiť!
     Pomaly dvíham ruku… Áno! Je tu! Mám opäť svoj tieň!
     Vtedy som si na to spomenul… Ruka mi bezvládne klesla na zem a smrteľne som zbledol. Po smrti sa tieň vracia…