Povídka “Súkromná záležitosť” nejlepší slovenské SF spisovatelky Alexandry Pavelkové (Miešanci, Prokletá přísaha…) obsadila v prestižní slovenské literární soutěži Cena Gustáva Reussa první místo.
Ten chlap, čo ho na mňa poslali, bol naozaj pod moju úroveň. Vycivený, bradatý, so zakalenými očami, potácal sa ulicami a hlásal o spáse sveta. Ožil až pred dverami môjho bytu. Na chvíľu. Nemal reflexy ani techniku a zjavne sa nevyznal v prostredí.
“To bol ďalší Ježiško?” opýta sa Angelika a pohladí mužovi čelo.
“Nechytaj to.”
“Mala by si sa tešiť. Aj im zjavne dochádzajú ľudia.”
Inzert je striedavo cynik a idealista. Ja neznášam násilie, ale falošný prorok vytiahol na mňa zbraň. Umrel rýchlo, ani si nestihol uvedomiť, čo sa s ním deje.
Potom som si umyla ruky.
Neznášam viac vecí. Napríklad dunenie. Rozochvieva holé steny, niet tu ničoho, na čo by narazilo. Okrem mojich ušných bubienkov. Mám zaviazané oči, ale to mi nevadí. Tlmené výbuchy mi ničia nervy z iných dôvodov.
“Mami! Mami!”
“Neplač, dievčatko. Ukáž tú ruku. Zavolajte lekára! Neboj sa, postaráme sa o teba.”
To bol Jozef. Staral sa o mňa, keď umrel Marko. Marko bol mojím ochrancom, mojím vzorom. Žili s mamou krásne, hoci jedla bolo stále menej a chorôb viac. Nepočúvali reči o mobilizácii, ktorá pre mňa vtedy znamenala iba nové, ťažké slovo. Marko ľúbil moju mamu aj mňa. Takú, aká som. On prvý ma začal volať “bábika”.
“Bábika. Pozri sa, čo nám dodali.” Jozef vytiahol závlačky a veko prepravky sa s rachotom zvalilo na betón.
“Samopaly! Fajn, konečne.” Inzert si s chuťou odhryzne z recyklovaného sendviča. Jemu vždy chutí jesť. On nebojuje, iba zabezpečuje.
Aj Angelika nadšene hľadí na kopu železa. Zakaždým jej to dlhšie trvá, kým pochopí. Diane nie, tá hneď znechutene našpúli pery.
Beriem zbraň do ruky. Zásobník na prvý pohľad nevyzerá byť poškodený, len keď ho chceš vymeniť za nový, uvedomíš si chybu. Nepasuje. Nepasuje nikam. “Detvania prešibaní. Kvalitu dajú tomu, kto viac zaplatí. Stavím sa, že tá správna helikoptéra letela do Bystrice.”
“Manažment Banského kniežatstva má subvencie z Prešporka.”
Niekedy mi Inzertov idealizmus ide na nervy. “Skôr niekto od Dunaja má väčšinu svojich akcií v Smrečine.”
“Mali sme ju vyhodiť do vzduchu, kým sa stiahli pod zem.” Jozef šmarí nefunkčný samopal naspäť do prepravky. Od nárazu sa zdvihne kúdol prachu a naša fajnová Diana musí uskočiť. “Vojvoda je vplyvný človek. Prešporčania sa ho boja a Detvanom záleží iba na zisku. Na nás nezáleží nikomu.”
“Mne na tebe záleží.”
Veliteľ sa na mňa pozrie a konečne sa usmeje. Chcela by som mu pomôcť. Chcela by som viac vecí. Chcela by som, aby ma miloval naozaj, bez toho podvedomého strachu, že sa správa ako pedofil.
“Viem. Ale ak nám nedodajú ani tanky, ostáva nám posledná možnosť.” Jeho úsmev zosmutnie.
“Aká?” vyhŕkne mierne dementná Angelika. O mojom vzťahu s Jozefom nevie nič.
Jozef vie len polovicu. Tú svoju.
Steny rozochveje ďalší výbuch. Keby som nemala putá, pritisla by som si dlane k ušiam. Výbuchov sa odjakživa bojím.
“Neplač, mami.”
“Oni ho zabili…” Moja nádherná, vysoká mama sa zadúša slzami. “Takého dobrého, inteligentného človeka!”
“Marko nebol sám, mami. Dobre si to vyrátali. Zomreli všetci, čo tam boli, nielen piloti.”
“Aj ich ženy a deti teraz plačú… Je to jediné, čo dokážeme. Kto mohol vyhodiť do vzduchu celé letisko?”
“Hlásili, že to urobili detvianski extrémisti. Kvôli zvýšeniu predaja konvenčných zbraní. Ale Jozef tvrdí niečo iné. A ešte vraví, že je to začiatok vojny.”
Mama sa rozplače ešte viac. Plačem s ňou.
“Na čo myslíš?”
“Na to, čo musím urobiť.”
Objíme ma okolo pliec. “Nik to od teba nemôže žiadať.” V hlase mu cítiť obavy.
Ľúbim ho, nesmierne ho ľúbim. “Kto z vás má väčšie šance dostať sa k vojvodovi?”
“Nik nepozná Bystricu lepšie ako ty, Bábika,” povie sladkým hlasom Diana, ktorá robí našu spojku s manažérom Bučiny. Od neustáleho skrývania sa so svojím amantom v podzemí je úžasne bledá. A neuveriteľne čistá. Páčila by sa mi, keby sa zakaždým tak zúfalo nesnažila zakryť odpor, ktorý v nej vzbudzujem. “A navyše, sú určité veci, v ktorých si odborníčka. Vláda Kráľovského Zvolena ti bude nekonečne vďačná.”
“A ocení ťa čestným krížom im memoriam,” uchechtne sa cynik Inzert s plnými ústami. Umastený papier hodí medzi iné odpadky, povaľujúce sa na ulici. Niekto si s ním možno večer podkúri. Čistota je drahý luxus a na muchy sme si už zvykli.
“Čo je to im memoriam?” opýta sa Angelika, ale nik jej nevenuje pozornosť.
“Bábika…” chce čosi povedať Jozef.
Natiahnem sa na špičky a položím mu ruku na ústa. Pôjdem tam hlavne kvôli nemu. Bude to vlastne súkromná záležitosť.
“Nemôžeme si to dovoliť! Musíme sa toho dieťaťa zbaviť. Bude z neho zakrpatený kripel! Bude debil!”
Nie som debil. Ani kripel. Nemám krátke ruky, ani zdeformovanú tvár. Vyzerám presne ako v deň, keď sme od neho odišli. Mám dvadsaťtri rokov a vyzerám ako dieťa. Ako drahá bábika.
Stále ho vidím pred sebou. Mohutný, dobre oblečený, pekné ústa teraz skrivené odporom. Jeho hlas duní a rozochvieva luster v obývačke.
Mama sa rozhodla ináč, hoci vopred nemohla nič vedieť. Ľúbila ma viac ako svoj pohodlný život v Banskom kniežatstve.
Keby ju otec k tomu nedohnal, ešte by žila.
Prv, než ma vysadili, skontrolovala som si pravú ruku. Tri prsty sa normálne ohýbali, na malíčku a prstenníku nebolo vidieť nič nezvyčajné.
“Naši skúsia rozhodiť po okrajových štvrtiach zopár granátov. Trochu to odpúta pozornosť, keď sa budeš vracať.”
“Riadená strela by bola lepšia,” podpichne Inzert.
“Netáraj. Bežte, už ste na dostrel.”
“Na dostrel sme aj doma, záleží od toho, čím,” šomre Jozef. Zbožňujem ho aj za to, že sa podvedome snaží naťahovať čas. “Ale keby to použili, Prešporčania by museli zasiahnuť oficiálne.”
“Vari sa dá aj neoficiálne?” Inzertov idealizmus v akcii nepozná miery.
“A čo si myslíš, kto vyhodil do vzduchu letisko na Sliači?”
“Nehádajte sa. Už musím ísť.” Trochu sa chvejem.
“Bojíš sa?” opýta sa Jozef tichšie.
“Ona sa nebojí, ona sa teší. Každého dokáže oblafnúť a potom… Rodená zabijáčka,” zamrmle Inzert, tentokrát s obdivom.
“Neznášam zabíjanie.”
“Veľa šťastia a pozor na snajperov.” Jozefovi sa trasie hlas. Niekedy zabúda, že veliteľ má byť tvrdý.
“Mňa si nebudú všímať, to predsa vieš.”
Náhle sa skloní a dá mi pusu na ústa. “Drž sa, Johanka.”
Povedal mi menom po prvýkrát.
Otočím sa a utekám k mestskému valu. Už sa za nimi neobzerám. Nechcem, aby videli slzy.
Toto zadunenie je tiahle. Sprevádza ho vzdialený hukot. Granát, či čo to bolo, asi trafil nadzemný sklad s palivom. Dúfam, že ten chlapík to prežije.
Aj vedľa nášho domu bol sklad s palivom. Pršalo a mamine posledné slová boli: “Johanka, poď konečne dnu z toho dažďa!” A potom len výbuch, oheň, hluchota. Namiesto nášho malého domu, namiesto mojej krásnej, vysokej mamy iba horiaca diera. Ruku necítim, upozornia ma na ňu, až keď sa snažia zastaviť krv. Lekár otvára ústa, čosi kričí, aj ja kričím, ale ešte dlhé týždne nepočujem vôbec nič.
Prvé protézy, ktoré mi dali, boli celkom obyčajné. Nepohyblivý plastik podobný dvom prstom. Vymeniť som si ich dala až neskôr.
Nado mnou preletela pátracia helikoptéra. Tieto nové majú strašne tiché motory. Až sa zdá, že v skutočnosti nevedia lietať, ale sú také škaredé, že ich zem odpudzuje. Kužeľ svetla sa trasľavo pohybuje naľavo odo mňa. Niet prečo očakávať, že sa pohne mojím smerom. Pokojne sa vytiahnem zo štrbiny vo vale, prebehnem rozbitým nábrežím a zabočím do Ostrolúckej. Bleskový pohľad a okamžite sa schovám za vrak auta. Vytrčím sa až potom, keď si zamažem tvár prachom. Je ho tu dosť.
“Kde si sa tu vzala? Čo tu chceš?” Vojak, drsná tvár štyridsiatnika, ktorý videl veľa zlého a málo dobrého. Jeho ruka pevne zviera samopal, nepokojné oči preciedzajú tiene pod bránami.
“Zatúlala som sa! Prišla som od tých veľkých domov.” Dve stružky sĺz zanechajú na mojich špinavých detských lícach lesklé chodníčky.
Mužovi zmäkne tvár. Jeho zovretie povolí, automaticky skloní hlaveň k zemi. “Tadiaľ musíš ísť,” kývne hlavou do úzkej ulice. “A bež, nech sa ti niečo nestane.”
Vždy viem, čo chcú vidieť, možno práve v tom je môj talent. Boli časy, keď som to skúšala ináč. V meste sa našlo dosť chlapov, poblúznených starými reklamami. Modelky s detskou tváričkou a slabo vyvinutými prsiami. Ale potom som spoznala Jozefa.
Už nechcem spoznať nikoho iného.
Civilov o druhej ráno na ulici nestretneš. Poriadny človek sa schováva vo svojej pivnici. Sníva sa mu o tom, ako ráno vstane, otočí kohútikom a pustí si teplú vodu. Oholí sa, dá si rannú kávu a ide do práce. Civil večer sfúkne lampu a pomodlí sa, aby sa zasa zobudil. Zato o vojenskú hliadku zakopneš na každom rohu.
Mladá. Strapatá, v každom uchu pol kila strieborných krúžkov. Uniforma je jej priveľká a zbraň priťažká. Hliadkuje zodpovedne, s okuliarmi na nočné videnie sa obzrie na každé zašuchotanie. Neprekĺznem popri nej bez toho, aby ma nezbadala.
Utriem si slzy a po tvári rozmažem viac prachu.
“Stoj, sopliak! Kam ideš?”
“Ha! Môžem tu byť s tebou?”
Okuliare, v ktorých vyzerá ako bojový robot, si stiahne pod bradu. Nedôvera. Zošúverené čelo a prísny pohľad. Má najviac šestnásť, ale vôbec to nie je smiešne. “Čo to trepeš?”
“Aj ja chcem byť vojačka ako ty! Aj ja chcem brániť naše mesto!”
Pritisne si pušku k hrudi, akoby som sa po nej chcela načiahnuť. “Na také veci si ešte malá! Odpáľ domov, sopľa jedna!”
Sklamane sa šúram smerom ku námestiu. Kopem do prázdnych nábojníc a obzerám sa ponad plece. Znova zaujala zodpovedný postoj ostražitej hliadky. Už som ju prestala zaujímať.
Tentokrát zadunelo celkom blízko. Hneď na to sa otvorili dvere. Pásku z očí mi nezložili, ale ktosi veľký a ohľaduplný mi aspoň trochu uvoľnil ruky.
“Určite si smädná. Tu máš vodu.” Počujem, ako o dlážku cinkol plechový hrnček.
Nehýbem sa, takmer nedýcham. Cítim, že sa na mňa pozerá a v hlave sa mu preháňajú pochybnosti.
Zavrždí nepriestrelná vesta, asi pokrčil plecami. Dva kroky, potom znova buchnú dvere. Klopkanie jeho podrážok sa vzďaľuje, iba to dunenie je stále bližšie.
Len tak, zo zvedavosti, sa natiahnem po hrnčeku. Nos zachytí vodu, nie veľmi čistú, ale navonok pitnú.
Vyšpľachnem ju do kúta. V Paláci nemôžem veriť nikomu.
Kedysi tu stála Národná banka, kým ju presunuli do podzemia. Prekľučkujem pomedzi horiace kopy pneumatík a zahnem do Pokrokovej. Predtým bola 17. novembra, a celkom predtým Partizánskou. Mená ulíc sa vynovujú s každou vládou. Len domy sú stále ošarpanejšie.
Je ich veľa. Sú skúsení, tvrdí, zocelení. Cez nich sa neprešmykne ani myš.
“Chcete sa pobaviť, chlapci?” Erotické zavlnenie môjho drobného tela.
Vyskočia na rovné nohy, namieria na mňa, ale hneď sklonia zbrane. “Čo chceš, malá?” opýta sa ten pekný, čiernovlasý.
“Vyfajčím vám. Hoci aj všetkým, ale po jednom. Nepýtam veľa, len trochu jedla…” Začnem si vyhŕňať tričko.
Čiernovlasý potrasie hlavou, dvaja z nich si znechutene odpľujú. Vojak bez prilby nasadí otcovský výraz. “Choď domov, dievča. To nie je nič pre teba.”
Oči sa mi zalejú slzami. “Ale ja naozaj… Urobím, čo chcete, som dobrá…”
Čiernovlasý znova pokrúti hlavou, siahne do vaku a vytiahne polku chleba. “Na. Choď rovno domov a už sa nikde nezastavuj. Rozumieš?” Druhou rukou ma pohladí po vlasoch. Skloním hlavu a chvíľu mu hľadím na špičky topánok.
Úsmev si nechám až na potom, keď vojaci zostanú ďaleko za mnou. Som už takmer pri Paláci.
Keď tak počítam čas, už by to malo prísť. Pri tej myšlienke sa mi rozbúchalo srdce. Mimovoľne som si pomädlila prsty. Keď splním svoju úlohu, som pevne rozhodnutá dostať sa odtiaľto. Verím, že oboje sa mi podarí, veď komu inému, ak nie mne?
Len to dunenie je odporné. Znervózňuje ma, ale som zaň Jozefovi vďačná. Udržuje môj adrenalín dostatočne vysoko.
Aj toho posledného som odhadla správne. Prebehla som popri obelisku, ktorý sa okyptený na slabú tretinu týčil ako nemá výčitka k blednúcej oblohe. Vojak stál pri rozbitej fontáne. Nebol sám ale ďalší dvaja, ktorí hliadkovali pri vchode do paláca, ma nezaujímali.
Vybrali ho skvele, nezabralo na neho nič. Hrubo ma chytil za golier, oprel o podstavec sochy Manažéra, špičkou kanady ma prinútil rozkročiť sa a dôkladne ma prehľadal. Nič nenašiel, ale ani tak mi neveril. So zaviazanými očami a putami na rukách ma odeskortoval pomedzi tých dvoch, previedol ma dlhou chodbou, potom sme zahli doľava. Na schodoch som sa potkla a bola by som sa skotúľala dolu, keby ma nebol stále držal za golier.
Samotka je dobrá vec. Môžete čakať a v pokoji sa sústrediť na to, čo sa má stať. Iba tie výbuchy ma trochu znervózňujú.
Logicky, nakoniec to prišlo. Poznala som ho podľa krokov a srdce sa mi rozbúchalo ešte silnejšie. Vedela som, že je to on. Vstúpil sem bez stráží a nechal za sebou otvorené. Ohromné, ako si dôveruje. Ovláda ho zvedavosť, namyslenosť, zvyk, že všetko je vždy tak, ako chce on.
Keď mi skladal pásku z očí, bol takmer nežný.
“Ahoj, oci.”
“Bože, Johanka, za tých pätnásť rokov si sa vôbec nezmenila.”
Zadosťučinenie, že si to tak presne pamätá. “Ale zmenila. Ty si ma zmenil.”
“Vedel som, že si to ty. Nik iný by sa nedokázal dostať až sem. Si šikovná. Máš… stále máš oči po mne. Keby si bola… trochu iná, mohol by som byť na teba hrdý.”
Aj by som mu uverila, nebyť toho zastieraného pohŕdania v jeho hlase. Neznášam zabíjanie. Ale čo mám robiť, keď som v tom taká dobrá?
Vyskočiť, strhnúť si kryt z dvoch plastoceľových prstov a švihnúť rukou sa dá jedným plavným pohybom. Čepele zasvišťali vzduchom, preťali kožu, svaly, cievy a dýchaciu trubicu. Zvalí sa na studenú betónovú dlážku. Veľký, udržiavaný chlap, napumpovaný najlepším jedlom a vitamínmi. Manažér najväčšieho drevárskeho podniku pod Tatrami. Vojvoda, vplyvný pán Banského kniežatstva Bystrice.
Stojím nad ním, malá krehká bábika.
“Nemôžeš hovoriť, ale počúvať ešte vládzeš. Celý život si mi k narodeninám namiesto pohľadníc posielal nájomných vrahov. Keď som sem šla, hrala som na istotu od samého začiatku. Vedela som, že si to zistíš, že nedokážeš odolať.
Proti tvojmu postu nič nemám, nerobím si ilúzie – každý je nahraditeľný. Som tu na súkromnej misii. Tak sa na mňa pozri, aby si videl, čo si sa snažil celý ten čas zničiť.”
Poslúchol ma a díval sa, až kým pod jeho ohryzkom nevystúpila posledná ružová bublina a jeho nebesky modré oči nezmeraveli.
V tej chvíli dunenie ustalo.
Na chvíľu.
KONEC
Při vší úctě
bych řekl, že pí Pavelková není nejlepší slovenská spisovatelka; jenom v současnosti a žánru SF.
Re: Při vší úctě
Mas pravdu :o) To jsem se fakt dost utal. Omlouvam se za to vsem, hlavne Pavelkove.
Bábika je česky panenka, žejo? 🙂 nějak jsem nepochopila, proč 23letá ženská vypadá jako panenka… nějaká genetická deformace?
Re: Re: Při vší úctě
A proč jí? Snad hlavně nejlepší slovenské spisovatelce, ne? 🙂 I když netuším, kdo by to mohl být; moje učitelky češtiny slovenskou literaturu vždycky dost odbývaly a co si pamatuju nebo s čím jsem se setkal samostatně, jsou samí chlapi; Paldi…?
Re: Re: Re: Při vší úctě
V tom pripade totalne nechapu, ze mi to vytykas. Az budes znat nejakou lepsi, tak mi to laskave vytykej.
fakt nevim
u nas se vydava tak malo veci a tak malo puvodnich, ze si nejsem jistej nicim – mozna je Pavelkova skutecne nejlepsi…
i kdyz jeji knihy rozhodne nezboznuju
ale muzete se ji zeptat sami na adrese http://www.vimka.sk – jestli se povazuje za nejlepsi slov. spisovatelku – urcite ji to potesi
ale jeste to prozkoumam a napisu.
rad bych vedel proc tohle zatr. forum nerespektuje radkovani a odstavce – takhle vzdy vypadam jako naprosty idiot!
takze sl. spisovatelky:
napr.
Jana Bodnárová – na tu jsem zapomel, basnirka, pise schopne sam od ni neco malo mam – vydala cca 14. knih /prevazne basne a povidky roky /90-01/ / ale je hodne skryta a moc se o ni nemluvi.
a krom ni jsem nasel jeste Milku Zimkovú – jenze, v zivote jsem o ni neslysel…
takze sl. Pavelkova ma konkurence rozhodne malo…
/vsechny info z portalu http://www.litcentrum.sk/ – literarne informacne centrum – oddil “Zoznam slovenských spisovateľov”
Re: Re: Re: Re: Při vší úctě
Nikomu nic nevytýkám, jen jsem si jistý, že post nejlepší slovenské spisovatelky byl obsazený už před pí Pavelkovou, respektive že její příchod na tom nic nezměnil. I když nevím, kdo je nejvyšší Čech, mohu rozumně předpokládat, že Roman Skamene to není.
ano,ale me slo o dosud pisici zeny..a tech je kurrewsky malo
Mně (ne mě, na to jsem háklivý) šlo o spisovatelky ve smyslu “dosud” jako za celou dobu existence slovenské literatury, a to se přece nějaká najít musí – pokud ne mezi Štúrovci, tak před válkou nebo v 60. letech (třeba taková ta co ji chválil Škvorecký za Nylonový měsíc, co jí vyšel i česky [a, koukám, v řadě dalších východoevropských jazyků]: Blažková).
To mě fakt pobavilo, jak můžete tak zapáleně diskutovat nad takovou ptákovinou .o)))) Ale chápu, že to pro někoho může být stěžejně důležité – každému dle jeho gusta…
Proti gustu žádný dišputát… Ja to jen s pobavením sleduji a čekám, jestli mi třeba nedoporučí nějakou dobrou slovenskou spisovatelku.
Spisovateľky
Dovolím si iba sucho skonštatovať, že A. Pavelková je asi tak dobrá, alebo zlá, ako väčšina slovenských spisovateliek, ktorých bolo a je samozrejme viac než dosť. Nie je to síce žiadna Timrava, ale v súčasnosti ich veľa lepších nebude. Možno sa časom vypracuje Zuska Minichová z dekadentnej skupiny 3Éder, alebo podstúpi Paldi operáciu, ktorá mu poskytne vytúženú zmenu pohlavia a prvenstvo na poli feministicky orientovanej fantasy…
Vítejte na internetu. Drtivá většina diskusí, které se tady vedou, je o ptákovinách, ať zapáleně nebo ne.
tak to zhrnme. Pi Pavelekova je sice dobra, ale tvrdit o nej, ze je najlepsia slovenska spisovatelka je trosicku prehnane. hlavne, ked ich na slovensku vobec nie je tak malo. problem je len v tom, ze nie su az tak zname. inak fajn poviedka, len som nepochopila, co sa tej zenskej stalo, ze vyzerala ako babika. a este mi par veci nie je jasnych, ale to je asi len moj dojem.
tak to zhrnme. Pi Pavelekova je sice dobra, ale tvrdit o nej, ze je najlepsia slovenska spisovatelka je trosicku prehnane. hlavne, ked ich na slovensku vobec nie je tak malo. problem je len v tom, ze nie su az tak zname. inak fajn poviedka, len som nepochopila, co sa tej zenskej stalo, ze vyzerala ako babika. a este mi par veci nie je jasnych, ale to je asi len moj dojem.
sakra, preco sa mi to vzdy posle 2x???