Osud vo vlastných rukách

Nevezmeš meno Hospodina, Boha svojho, nadarmo;
Exodus, 20. kapitola, 7. verš

Narodil som sa v roku Pána 1098 v Dun Dealgan. Matka mi dala meno Desmond a po otcovi som bol mab Riordain. Krátko po mojom narodení rodičia zomreli, so strýkom sme sa presťahovali do Cornwallu, kde si on našiel prácu ako garbiar. Nevyučil som sa remeslu, pretože v tom čase bola dobrá každá ruka, ktorá udržala meč. Padol som v boji pri Harddlechu, rukou saského náčelníka. Dobre vedená rana ostrým mečom mi rozťala lebku od čela až po krčné stavce. Tam, na zdupanej tráve, uťatých rukách a páchnucich črevách, začal môj príbeh.

***

“Nečakal som, že sa vrátiš.” povedal mi Gabriel, sediaci na koreni Stromu života. Jedol jablko a takmer sa zadusil, keď som sa zjavil uprostred Edenu. Krídla mu v jemnom vánku ševelili a znelo to skutočne ako rajská hudba. Bol nádherný. Takmer mi bolo ľúto ho zabiť. Takmer.
“Máš niečo, čo patrí mne.” informoval som ho, aby vedel, prečo musí zomrieť. On sa však len pyšne usmial.

***

Vzal som si na pamiatku jedno pierko. Bolo nežne mäkké, ľahučké a zafŕkané krvou. Archanjel ležal v prachu, skrútený do klbka, tak ako ho zrazil posledný úder. Strhol som mu z krku striebornú retiazku s medailónom, v ktorom mal zaliate čosi, čo vyzeralo ako ostatky mučeníka. Mohol si to myslieť ktokoľvek, nie však ja. Neprítomným pohľadom som preletel pahýľ svojej ľavej ruky, pamiatku na posledné stretnutie s Gabrielom. “Moja je pomsta i odplata!” zašepkal som a sledoval, ako sa zosušená časť môjho tela pripája k pahýľu. Jazva sčervenala a kýpeť pod lakťom bolo opäť o čosi dlhší. “Nenávidím tento svet, Pane!” vzdychol som si a vybral sa k bráne Edenu, kde ma čakala Lilith.

***

“Šaddai!” vykríkla natešene a rozbehla sa po brehu rieky ku mne. Bola úžasne krásna, keď bežala vysokou trávou a dlhé, slnkom vybielené vlasy poletovali za ňou.
Milovali sme sa na brehu, kde vzduch príjemne ochladzovala tečúca voda. Bol to akt bez vášne, skôr sme sa obaja potrebovali presvedčiť, že som živý. Nakoniec sme ostali ležať v tráve a hľadeli do neba, len tak, pre zábavu. Akosi podvedome som zatúžil po cigarete, to si stovka rokov zlozvyku žiadala svoje. Zhlboka som sa nadýchol, vydýchol a napokon siahol po najbližšej náhrade. Otočil som sa k Lilith a začal prstom kopírovať obrysy jej tela. Keď som pohladil prsia, prešiel po bruchu a zamieril nižšie, zasmiala sa. “Ešte?” spýtala sa, akoby to chcela vedieť. Neodpovedal som, moje telo vravelo za mňa.  A tak sme tam, na brehu rieky Gihon, prameniacej v Edene, splodili syna. Lilith mu dala meno Átar.

***

Nemohol som ani tušiť, na koľko častí rozdelil Gabriel moju ruku. To, že som uňho našiel len taký malý kúsok, naznačovalo, že si neuvedomoval, aký má význam veľkosť artefaktu. Používal medailón ako pevný bod v ilúzii vesmíru a nevedel, čo by mohol dokázať s väčšou časťou matrice Posla. Možno to bolo tak trochu šťastie, ale pátranie mi to neuľahčilo – mohol som stráviť celé veky hľadaním samého seba. Rozhodol som sa preto postupovať ináč. Usadil som sa na jednom mieste a čakal, ako moja prítomnosť zapôsobí na mocných tohoto vesmíru. Zo skúseností som očakával efekt mucholapky. Zbieral som sily a vychovával syna.

***

Ako prvý prišiel Baal. Smradľavý boh kananejských bol veľmi blízko k tomu, aby sa stal Bohom tohoto vesmíru. Sebavedomie z neho priam sršalo. Zjavil sa pred mojím domom na brehu jazera Gihon a vyzval ma na súboj. Musel som kvôli nemu vstať od raňajok a nechať aj tak dosť tvrdé placky skamenieť. Dopil som pohár mlieka, pohladil Átara po hlave a vyšiel von.
“Vítam ťa, Desmond!” pozdravil ma Baal Zebub. Na stretnutie prišiel v podobe vysokého svalnatého Méda, v tunike pobitej bronzom a s ťažkým gladiom v ruke. Štít mal prehodený na chrbte.
“Vitaj v mojom dome.” pozdravil som ho tiež, pretože sa môj syn díval. “Vidím, že moja ruka pozdvihla tvoje ego.” dodal som umiernene a kývnutím zahnal Átara dovnútra. V šere chatrče sa mihla Lilith, na jej tvári som zbadal starosti. Jemne som pokrútil hlavou. “Neboj sa, láska moja!” snažil som sa povedať pohľadom, ale ľudské gestá nepatria k mojim prednostiam. Stočil som pohľad späť a pozoroval protivníka.
“Poď so mnou, Desmond!” povedal po chvíli mlčania Baal, “Porozprávame sa obďaleč, aby sa tvoj syn nemusel dívať na smrť svojho otca.”
Prikývol som, vytrhol z plota hrčovitú palicu a pobral sa za Akaronským Pánom Múch. Smrdel presne tak ako jeho povesť. Moja ruka mu pomohla zmeniť podobu, ale to bolo všetko. Podľa očakávania sa snažil získať viac.

Keď sme kráčali po vyprahnutej ceste pomedzi polia, zatúžil som, tak ako neraz, uvidieť ešte raz sviežu zeleň Cornwallu môjho detstva. Vedel som, že Bodmin Moor ešte nejestvuje a že som Artušovo kráľovstvo vymazal z histórie návratom v čase – napriek tomu som túžil po zelených pastvinách Ostrovov – po sviežej vôni dubov, liesok a osík. Cédre okolo jazera boli pokryté prachom a neskýtali oku potešenie. Zem bola úrodná ale vyprahnutá. Hrdlačil som denne ako mul, aby som dostal vodu ku každému steblu prosa. Mal som rád Lilith a jej zem, ale moja duša ostala verná Ostrovom a búrkam, čo prinášal divoký Atlantik.
“Tu je dobré miesto na umieranie,” prerušil moje rozjímanie Baal, keď sme došli k ohybu rieky, kde sa tok spomaľoval a voda majestátne plynula širokým korytom. Ochutnal som chodidlom jemný piesok v zátočine, žltý ako zlato, ale v skutočnosti pevný a drsný. “Dobré miesto.” súhlasne som prikývol a postavil sa s palicou v ruke proti Baal Zebubovi. Navliekol si štít na ruku a skusmo švihal gladiom, aby si uvoľnil svaly. Telo mal mohutné ako býk, ale ukrývala sa v ňom mrštnosť tigra. Po chrbte mi napriek horúčave prebehol mráz.
Neraz som bojoval proti mocným a Gabriela v Edene som porazil celkom ľahko. Ibaže vtedy proti mne stál archanjel zaskočený mojím trúfalým návratom – kým teraz som stál proti odpočinutému polobohovi, posilnenému naviac časťou môjho tela. Pohojdával som sa do strán, skúšal chodidlami terén a odhadoval protivníka.
Baal zaútočil. Bol to skúsený bojovník, vyrážal bleskovo a neočakávane, ostrie jeho krátkeho meča mi bzučalo okolo tváre. Odhadol moju zbraň a dĺžku paže, vedel, že ho nemôžem vážne ohroziť. Zatláčal ma do obrany a manévroval tak, aby som sa dostal proti slnku. Pracoval som prevažne nohami a trupom, uhýbal ranám a podvoľoval sa jeho taktike. Najlepšou obranou je útok, ale musí prísť tá správna chvíľa. Vyčkával som a stoicky odrážal jeho meč palicou. Zárezy pribúdali, ale nezdalo sa, že by sa cédrový konár chystal prelomiť. Dobre vyzreté drevo môže byť tvrdšie ako bronz.
“Mal si sa živiť ako tanečník, Desmond!” vyhŕkol Baal, keď ma dostal tam, kam chcel. Stál som proti nemu, zaliaty potom a oslepený poludňajším slnkom. Stále som však videl dosť, aby ma nezaskočil. Nadýchol sa, aby ešte čosi povedal, keď som sa naňho vrhol. Výbušný skok, premet popri protivníkovi a úder z polobratu do chrbta tesne nad pás. Baal zreval a padol na zem. Vyfúkol prach a so zubami zaťatými do hliny omdlel. Odtiahol som ho do krovia a odtackal sa k rieke umyť.

***

“Desmond?”
“Áno?”
“Prečo si ma nezabil?”
“Nič si nespravil mne ani mojej rodine – prečo by som ťa mal zabiť?”
“Nechápem ťa.”
“Málokto ma chápe.”
“Ona ťa volá Šaddai…”
“Áno.”
“Šaddai, teda Učiteľ.”
“Áno.”
“Učil si ju?”
“Nie.”
“Prečo?”
“Nepýtaj sa. Môžeš byť rád, že žiješ – tak nepokúšaj osud! Ak narážaš na to, či nebudem učiť aj teba, tak odpoveď je nie. Vždy bude nie.”
“Pre mňa?”
“Pre teba. Podľahol si pokušeniu a musíš pykať. Iných možno učiť budem.”
“Zabijem ich!”
“Pokúsiš sa. Nebudem ti brániť. Ak niekoho z mojich učeníkov premôžeš, bude to jeho posledná skúška. Život nie je hra o kamienky.”
“Desmond?”
“Áno?”
“Gabriel dal amulet aj Lilith.”
“Má ho stále.”
“Šaddai?”
“Spi Baal – nech sa ti snívajú sny o sláve.”

***

Kým Átar vyrástol, prišli si pre smrť ešte traja. Bezvýznamné postavičky, ktorých ego narástlo do utešených rozmerov. Žiaden z nich nebol dôstojným súperom ako Baal. Pahýľ sa mi zacelil, dorástlo zápästie a dva prsty. Už len okamih večnosti ma delil od chvíle, kedy budem môcť opustiť tento vesmír. Moja chyba s Gabrielom bude napravená a niekto iný sa príde postarať o príchod božieho syna. Iný Posol sa bude snažiť oživiť jalové semeno, ktoré nedokázalo zrodiť svojho Boha. Čakal som na posledné ovečky ako mäsiar a snažil sa nemyslieť na amulet na krku Lilith.

***

Angra Mainju mal amulety dva. Hompáľali sa mu na vychudnutej hrudi a hádzali slnečné prasiatka do očí okolostojacich. Neprišiel bojovať, prišiel pre pomoc. “Vitaj, Ahura Mazda!” pozdravil ma menom, ktoré mi nepatrilo. Rukou opísal kruh a predstavil mi svojich súputnikov. Mali perzské mená, nie nepodobné menám bohov. Bojovník, mudrc, pán vôd, vetra, úrody a zdravia. Svetlovlasí mladíci sa mi poklonili, nepovedali však ani slovo. Občas sa po očku pozreli na Angru, očividne to bol ich učiteľ. Páčili sa mi.
“Vitajte v mojom dome!” povedal som, tak ako som zvykol vravieť všetkým pútnikom, čo navštívili Gihon. Privolal som Lilith a spolu s Átarom sme založili oheň. Môj syn už nepotreboval kontrolu, ale zvykol som si dávať naňho pozor. Zotmelo sa a tak sme si všetci posadali do kruhu okolo vatry na brehu jazera. Jedli sme placky, datle a hrozno, pili mlieko a medovinu. Bohom sme neobetovali, všetci okolo ohňa poznali pravdu.
Ticho po jedle prerušil Angra. “Iste poznáš jazero Vourukaša,” povedal.
Prikývol som. Jazero s tmavou vodou ležalo päť dní cesty na východ a napájalo mnoho akrov zeme. Bolo požehnaním pre blízke osady Médov a Peržanov. Angra pokračoval. “Aži Dáhaka, trojhlavý démon, sa usídlil v jaskyni na brehu jazera. Špiní vodu a plaší voly karaván tiahnucich okolo. Pomrelo mnoho ľudí.”
Neprekvapilo ma to. Mocní sú vždy v pokušení ubližovať slabším. Vedel som to, tiež som mal dni, kedy vo mne hlodal démon zvrátenosti. Zvyčajne som sa ubránil.
“Potrebujeme pomoc!” povedal Angra.
“Prečo ju hľadáte u mňa?”
Angra sa usmial. Preletel pohľadom po svojich žiakoch a potom potichu povedal: “Nevraví sa mi to ľahko, pane, ale ja nemám dosť síl, aby som porazil démona. A moji žiaci sú ešte slabí na to, aby sme to skúsili spoločne. Si naša jediná nádej!”
Pokýval som hlavou a uprel pohľad do diaľky, do tmavých vôd jazera. Blízko nás nežil nikto, Lilith mala príliš zlú povesť. Iba ja som vedel, aká bola pravda, ale nemal som moc presvedčiť poverčivých.
Lilith ku mne pristúpila od chrbta a zovrela mi plecia. “Mal by si ísť, Desmond,” povedala. Nebol som si istý. Kdesi v hĺbke mi čosi šepkalo proti tomu, ale hlas svedomia búšil ako zvon. Tým, že som kedysi prehral v súboji s Gabrielom, som spôsobil tomuto svetu dosť zla – a teraz som mal šancu to trochu odčiniť. Rozhodol som sa. “Pôjdem!” povedal som.
Nechal som syna uhasiť oheň a spolu s Lilith sme sa pobrali do domu. Angra s učeníkmi ostali spať na brehu.

***

“Tam!” ukázal mi Angra tmavú dieru na opačnej strane zátoky. Nepravidelný otvor bol trhlinou v pieskovcovej skale. “Tam cez deň démon spí.”
Zovrel som palicu pevnejšie a pobral sa po pláži na druhú stranu. Lilith s Átarom ostali s Angrom a jeho žiakmi. Nechcel som, aby Lilith ostávala doma sama, ľudská hlúposť a zloba vždy kráčajú spolu. Radšej nech moja žena so synom znášajú útrapy cestovania, než by mali trpieť posmeškami alebo ešte niečím drsnejším. Zahnal som nepríjemné myšlienky a opatrne sa prikrádal k diere v skale.
“Desmond!” zakričal vtedy niekto.

***

Bola to pasca. Mohol som si to domyslieť podľa pohľadov, ktoré na mňa občas vrhol Angra alebo niektorý z jeho učeníkov. Chcel som však vykonať dobrý skutok a tak dostal protivník šancu. Spomenul som si zrazu na Angrovo druhé meno, pod ktorým ho uctievali temné kulty. Ahrímanovi stúpenci sa mohli tešiť z úspechu svojho pána.
“Mám Lilith a tvojho syna, Desmond!” vykríkol Angra z druhej strany zátoky. Držal moju ženu pod krkom, videl som ju, ako sa zmieta bez vzduchu. Jej amulet držal v natiahnutej ľavici a vystieral ho smerom k poludňajšiemu slnku. Jeho učeníci vytiahli nože. Môj syn stál obďaleč, nebol pre nich zaujímavý. Pripravovali sa na súboj so mnou, s Poslom Stvoriteľa v tomto vesmíre. Chceli ovládnuť moju matricu, poučili sa z neschopnosti Gabriela a Baala. Srdce mi bilo ako zvon, ale pokleslo pri tom kamsi k žalúdku. Bolo mi zle a smutno. “Príjmam tvoju výzvu!” vykríkol som a vybral sa späť. Falošný démon ostal zabudnutý v jaskyni.
“Stoj!” zreval Ahríman a odhodil Lilith od seba. Jeho učeníci sa zhŕkli okolo nej a nože sa zablysli. Jej výkrik sa zlial s mojím, reval som tak, až mi z hrdla vytryskla krv. Hnal som sa po drsnom piesku ako tiger.
“Stoj!” povedal Angra ešte raz, tentoraz pokojne, s ľadovým chladom. Zovrel za plecia Átara, videl som, ako sa chlapec trasie pod ťažkou rukou. Spätil som sa, až mi spod chodidiel vytryskol mrak piesku. Namáhavo som dýchal a čakal, kedy mi srdce prerazí hruď. Pred očami som mal tmu a v ušiach mi hučalo. Prestal som rozmýšľať a zmenil sa na zviera.
“Počúvaj ma, Desmond!” povedal Angra. “Pokús sa upokojiť, potrebujem sa s tebou porozprávať. Ovládni sa, mám predsa tvojho syna. Zváž svoju situáciu a prejdi pomaly po brehu k nám. Pomaly, prudší pohyb by nám všetkým pokazil hru.”
Zhlboka som sa nadýchol. Zadržal som dych a prinútil srdce stlmiť údery. Červená hmla spred očí sa mi stratila, rozum ovládol horúcu írsku krv. Snažil som sa premeniť na kus ľadu. Myslím, že sa mi to nepodarilo úplne, ale vedel som, že to možno bude stačiť. Bože, oni majú môjho syna! Pravidelným krokom som sa vybral po pláži k Ahrímanovi. Palicu som zahodil, cítil som, že je zbytočná.
“Výborne, Desmond!” blahoželal mi Angra, keď som došiel k nemu. Čepeľ noža držal na krku môjho syna a tváril sa sebaisto. “Poď bližšie a sadni si!” ponúkol ma. Rozhodol som sa vyložiť karty na stôl.
Sústredil som svoj hnev do jediného prudkého pohybu. Jeden z učeníkov – Váju sa, myslím, volal – padol s vytrhnutým hrdlom na zem. Ostatní vytriešťali oči a s otvorenými ústami hľadeli na zmrzačeného druha, dokonávajúceho v prachu. Angra sa len usmial, asi som ho podcenil. Pritlačil nôž na Átarov krk a po bielej pokožke stiekol pramienok krvi. Chlapcovi stúpli do očí slzy, ale nerozplakal sa. Bože, aký som bol naňho hrdý! Hlava sa mi točila z predávkovania adrenalínom. Sadol som si, tak ako to Angra chcel. Usadil sa tiež, nôž však ani na okamih neodtiahol. Tancovali sme na čepeli okamihu.
“Tvoj osud je v mojich rukách.” povedal Agra a usmial sa na chlapca a nôž na jeho krku. Átar ležal pri Ahrímanovych nohách a triasol sa. Bál som sa ako nikdy v živote, ani v okamihu svoje prvej smrti som necítil takýto strach. Sedel som so skríženými nohami ako stlačená pružina.
“Jeden z mojich učeníkov ti usekne ľavú ruku a ty sa nebudeš brániť, Desmond!” povedal odrazu Angra a odpálil tak nálož koncentrovaného hnevu. “Teraz!” vykríkol som a vrhol sa dopredu. Čas akoby zamrzol.
Átar sa zvinul prudko ako prišliapnutý had. Vykĺzol spod čepele, na krku mu ostala len jemná linka. Určite to bolelo, ale na to sme teraz nemali čas. Stál som sám proti šiestim. Zrazil som Ahrímana dozadu, preskočil ho a vrhol sa na učeníkov. Zlietli sa na mňa ako supi.

***

Krvácal som z desiatok rán, ale žiaci Angra Manju ležali bezhlaví na piesku a ich krv sa vpíjala do smädnej zeme. Ostal len Ahríman, ktorého úder iba omráčil. Stál zamračený pod vysokým cédrom a v dlani zvieral tri amulety. Či z nich čerpal silu, alebo sa len koncentroval, som sa nikdy nedozvedel. Ako Posol Stvoriteľa som svoje telo takto nikdy nepoužíval. Nepodceňoval som protivníka a začal pomaly krúžiť okolo neho. Átar sa pohol tiež, kráčal tak, aby som bol vždy medzi ním a Ahrímanom. Srdce sa mi opäť naplnilo pýchou.
“Tvoja smrť posilní moje telo a dušu.” povedal nečakane pokojne Angra Mainju, “Moja povesť porastie a dotkne sa nebies. Stvoriteľ pochopí, že ja som ten vyvolený – že mňa mal tento vesmír splodiť. Smrteľníci sa budú schádzať v zástupoch.”
“To je možné.” odpovedal som mu po pravde. Nikto z Poslov nikdy nevedel, kto sa stane vedomím vesmíru – na koho čakal Stvoriteľ, keď tvoril tento svet. “Je to možné, ale nepravdepodobné,” dodal som, aby som ho uzemnil. Ohrnul pery a usmial sa tak nepríjemne, až ma zamrazilo. Očakával som nejaké eso v rukáve, ale on sa na mňa jednoducho vrhol. Jeho vysušené kostnaté ruky sa mi zovreli na krku. Pokúsil som sa zlomiť mu predlaktia, ale na to načerpal z amuletov priveľa sily. Používal ich moc na manipuláciu vesmírom, v jeho tele bolo očividne oveľa viac sily ako ukazovala telesná schránka. Začal som sa dusiť.

***

“Nieéééééééé!” vykríkol zrazu Ahríman, až som sa preľakol. Odvalil sa zo mňa a začal sa gúľať po prachu. Nechápal som, čo sa deje, kým som si nevšimol syna. Stál nehybne napravo odo mňa a v natiahnutých rukách zvieral moc. Ovládal oheň, tak ako som ho to učil a ako palivo používal Ahrímana. Angra skučal a zvíjal sa v pobrežnom piesku. Ani jeho obrovská moc ho neochránila pred páľavou. Zo šiat sa mu dymilo a v prachu zanechával pásy spáleniny.
“Dosť!” povedal som synovi a podišiel k nemu. Angra Mainju už len ticho stonal, šaty z neho spadli a kožu mal popraskanú. “Dosť, to stačí!” prikázal som.
“Nie,” riekol Átar a keď sa otočil, v očiach mal svetlo, ktoré som tam nikdy nevidel. “Nie!” dodal a Ahrímanove telo vzplanulo jasným plameňom. Angra zvrieskol ešte raz, ale bola to už len labutia pieseň. Keď škrek utíchol, na brehu jazera Vourukaša ostala kôpka popola a pár kostí. Átar porazil poloboha s takou ľahkosťou, že som pochopil. Napriek očakávaniu sa moja misia podarila. Klesol som na kolená a zašepkal: “Synček!”
Átar mi hľadel do tváre a nevravel nič. Stáli sme tam nehybne, kým nás nezaliala červeň západu slnka a potom nekonečno tmavej perzskej noci. Stáli sme tam, kým si nás Pán nezavolal. Mysleli sme na Lilith.

***

Pán nás prijal dôstojne a s úctou. Môjho syna privítal ako seberovného, posadil ho za stôl oproti sebe a dlho sa rozprávali bez slov. Keď už nemali o čom hovoriť, obrátili tváre ku mne. Boli tichí, dôstojní a ich moc priam bolela. Môj syn sa na mňa nakoniec usmial a priložil si dva prsty k čelu, tak ako som ho učil. Srdce sa mi opäť zovrelo, chcel som, aby to mohla vidieť Lilith. Pozrel som sa spýtavo na Pána.
“Možno.” usmial sa na mňa Tom Bombadil.

© 2000 Rastislav Weber