Mozaika

Púšť sa zdala byť nekonečná a David Holborn sa začínal zmierovať s pomalou bolestnou smrťou z dehydratácie, keď uvidel prvé známky mesta, ktoré hľadal.
Horúci vietor nesúci milión pieskových zrniečok ho bodal do tváre a šepkal mu príbeh o jeho blížiacom sa konci, o agónií, o halucináciách a nakoniec o drobných tvoroch púšte kúsok po kúsku rozoberajúcich jeho umierajúce telo. Ten istý vietor však rozfúkal duny a odhalil ich základ. Pred Davidovým ohromeným pohľadom sa objavil kúsok starej popraskanej asfaltovej cesty s vyblednutou stredovou čiarou, ktorá mu ukazovala smer lepšie ako kompas.
Vysilený muž klesol na kolená a keby to dokázal, rozplakal by sa. Miesto toho vtlačil svoje vysušené pery na horúci asfalt a ďakoval bohu. Možno ešte je šanca, pomyslel si. Možno tam kdesi v božskom vreci s prekvapeniami naňho čakala jedna posledná (ale naozaj už posledná) šanca. S námahou sa postavil a s novou energiou sledoval smer, ktorým ukazoval biely pás – na západ, priamo do pekelne blčiaceho kotúča púštneho slnka.
Boli to vari už tri týždne, čo bol na cestách. Vlastne nie, prečo to nepovedať tak, ako to naozaj bolo? Tak teda: boli to už tri týždne, čo David Holborn hľadal cestu domov. Zdalo sa mu to smiešne, predsa vedel, kadiaľ ísť. Za posledných pár mesiacov, v snoch a predstavách, kráčal domov možno tisíckrát a nikdy nezablúdil. Preboha, neuplynulo ani sedem rokov, čo odišiel z otcovho domu, predsa nemohol zabudnúť. Lenže ako sa zdalo, svet sa za tých sedem rokov (alebo to bolo osem?) dosť zmenil, nuž, aby sme boli úprimní, svet sa za tie roky obrátil na druhý bok ako veľký spiaci medveď, jeho tvár brázdili nové vrásky a neboli to veru len známky staroby. Áno, svet zošalel. Viac nebol ako pred tým. Ale čakali by ste, že i cesty, ktoré ste tak dobre poznali, budú viesť iným smerom? Že mapy vám budú na nič (teda pokiaľ máte dosť toaletného papiera, že áno) a návesti nad cestami (pokiaľ nejaké v tomto podivnom novom svete nájdete) sa vám budú smiať do tváre, pretože to čo ukazujú možno jedným slovom nazvať BLUD.
A možno je to celé inak, pomyslel si David. Stál na chrbte gigantickej piesočnej duny, ktorá vytŕčala z reliéfu  post katastrofickej krajiny ako mŕtvola veľryby plávajúca na hladine oceánu, a zvieral si hrudník. Horúci vzduch mu bral dych a on, balansujúc na okraji priepasti bezvedomia, si dovolil konfort s menom úprimnosť; možno, to nebol svet, ktorý zošalel, vravel jeho vyčerpaný mozog a on už nemal silu ho prerušiť, prehlušiť, umlčať. Možno to ty si sa zbláznil, nie svet. Alebo to bolo ešte úplne inak, pretože, chlapče, uvedom si, že vždy existuje aj tretia možnosť. Možno vám uleteli včely obom, tak veru.
Nech bola pravda akákoľvek, David len pokrčil plecami a s vypätím síl pokračoval v ceste. Z kopca to išlo samo a ak sa nemýlil, tam dolu cesta opäť vykukovala spod nánosov piesku a utvrdzovala ho v tom, že nezablúdil. Ako bábka sa dotackal na jej tvrdý rozpálený asfaltový koberec a nechal sa ním viesť. Po niekoľko sto metroch piesok nadobro ustúpil, vystriedala ho na kameň vysušená pôda pretkaná hlbokými puklinami. Z medzier trčali vysušené trsy mŕtvej trávy. Do očí ho bodol ostrý lúč svetla. Vzhliadol. Oblízal si popraskané pery, ktoré museli vyzerať presne tak, ako okolitá zem. Cítil, ako sa mu chvejú, trasú sa ako nevládne krídla práve vykukleného motýľa.
Vo vlniacom sa vzduchu uvidel prvé domy mesta, jedno z ich pootvorených okien mu dávalo znamenie ako maják zablúdenej lodi.
„Doma,“ zašepkal a prešľapujúc z nohy na nohu sa tackavo vydal na posledný úsek tej dlhej ťažkej cesty. Konečne.
Minul tabuľu s názvom mesta, no vôbec jej nevenoval pozornosť. Možno len nechcel dať tej vrane, čo na nej sedela a sledovala každý jeho krok čiernymi gorálkovitými očami, najavo, že mu naháňa panický strach. Že aj on cíti blížiacu sa smrť. Lenže teraz bol doma, púšť so svojím ako v trúbe horúcim vzduchom bola za ním a on bol na konci svojej cesty.
Konečne.
Ako kráčal ďalej, zo zeme začali vyrastať prvé kríky, ich konáre sa z nedostatku vlahy skláňali smutne k zemi, ale mali listy, síce iba zopár, no predsa. Bolo to znamenie. Možno mu toto miesto naozaj dá ešte jednu šancu.
Ako David šiel, z vlhnúceho vzduchu voňajúceho opadaným lístím a dymom z jarných vatier vyrastali známe miesta. Najprv tehlový múrik, potom strom a chodník. Otváral oči v nemom úžase. Srdce mu začalo veselo biť, cítil radosť, radosť na mieste, ktoré už dávno zabudlo, že také čosi existuje.
A potom prišiel k ďalšiemu známemu miestu. Prvotné šťastie z neho vyprchalo rýchlo ako bublinky z lacnej malinovky, tej, ktorú sŕkal vždy, keď mal džob. Keď mal džob, David Holborn prestal jesť, prestal močiť i srať. Keď mal džob, sŕkal lacnú malinovku s dvojitou dávkou cukru a po očku sledoval ako z nej prchajú všetky bublinky, tak ako z neho teraz prchala radosť.
David Holborn sa bezvládne zviezol na kolená. Prsty zaryl do prachu tak silno, že si zlomil takmer všetky nechty. Sotva si toho všimol. Všetku svoju pozornosť venoval stene pred sebou. Ak si myslel, že v jeho tele neostala žiadna voda, mýlil sa. Po lícach sa mu spustili tenké potôčiky slaných sĺz a v špine, ktoré mu pokrývala tvár zanechali dva čisté pásy.
„Odpusť,“ zašepkal ale cez zovreté hrdlo nevyšiel ani hlások.
Pred ním stál veľký trojposchodový dom, dom ktorý nikdy nikomu nepatril, dom ktorý patril všetkým. Pokiaľ si David pamätal, ten dom bol vždy prázdny. Jeho východnú stenu neprerušovali žiadne okná, žiadne dvere. Bolo to obrovské umelecké plátno, povedal raz jeho otec. Ten, kto je umelec, to vidí. A nemôže odolať jeho volaniu.
A umelec (nech to bol ktokoľvek) naozaj neodolal. Ešte pred tým, ako sa David narodil, na tej stene prázdneho domu vytvoril umelecké dielo, ktoré si obyvatelia mesta vážili a cudzinci obdivovali. David vydal pridusený ston.
Stenu domu pokrývala farebná koláž tvoriaca obraz zachytávajúci krátky okamih z histórie mesta. Dominoval mu hodový stôl poskladaný z miniatúrnych bielo-modro-červených úlomkov dlaždíc a sklených črepov. Prehýbal sa pod zlatistými obloženými misami plnými bohatého jedla. Pred stolom s úsmevom na tvári pracovali obyvatelia mesta: starý muž s veľkým nosom z črepu z keramickej vázy kosil trávu, deti v pestrých šatoch hrabali lístie a nosili ho na oheň, ženy zametali chodník a polievali kvety. Za stolom sedeli ďalší a čakali na hostinu a keďže boli v pozadí, autor vytvoril ich šťastné tváre z úlomkov farebných sklíčok a zrkadiel. V pravom dolnom rohu, hneď vedľa ohňa stála najväčšia postava – muž v čiernom obleku s dlhými čiernymi fúzami, ktoré sa mu fičúrksy stáčali na hor a zvýrazňovali jeho iskrivý úsmev. Muž obsluhoval veľký starodávny zrkadlový fotoaparát na drevenej podnožke. „Veľké každoročné upratovanie,“ hlásal farebný nápis hore nad groteskne krivými strechami a komínmi. „Jar roku 1976.“
„Odpusť,“ zopakoval kľačiaci muž.
Pamätal si, keď na tomto mieste sedával ešte ako malý chlapec. Hral sa s ostatnými deťmi na ulici (bol medzi nimi obľúbený, veď behal rýchlejšie ako starší chlapci a hlavne, s prakom vedel muche oko vystreliť), ale sotva sa  v zápale dostali do blízkosti prázdneho domu, pre Davida Holborna hra skončila. Dokázal sa na maľbu pozerať hodiny, len ticho sedel a svet okolo odplával do podvedomia, aby uvoľnil miesto… Čomu vlastne? Čo ho na tom diele tak fascinovalo? Boli to tie krivé strechy a šikmé komíny, ktoré vôbec nevyzerali ako komíny a strechy jeho mesta? Alebo to bol prach na fotografových topánkach, prach z dlhej cesty a ďalekých miest? Bol to ten jeho úsmev, ktorý akoby vravel „videl som a viem viac, ako ty, chlapče, budeš kedy v živote vedieť a vidieť. Pretože mňa vedú cesty tohto sveta, ktoré nikdy nekončia.“
Pri tej spomienke ho striaslo. Musel byť zvláštne dieťa – s hlavou v oblakoch a s očami upretými do dialok. Jeho rodičom muselo prísť divné, keď ich požiadal, aby mu k narodeninám venovali fotoaparát. A ešte zvláštnejšie im musela neskôr pripadať jeho izba od podlahy po plafón oblepená tisíckami fotografií jeho tajných miest.
„To je v poriadku,“ povedal ktosi. David sa prekvapene obzrel. Na chodníku za ním stál muž v čiernych nohaviciach a bielej košeli, cez plece ležérne prehodené sako (čierne, ako inak) a na tvári letný úsmev. „Všetky deti pripadajú svojím rodičom zvláštne, David,“ povedal ten muž. „Tak trochu ako mimozemšťania z iného vesmíru. Votrelci, ktorí prepadli ich pokojný svet.“
„Kto…“ vyjachtal. Zvyšok vety sa zasekol v jeho vysušenom hrdle. Až teraz si všimol, že cudzinec drží v ruke plechovku oroseného piva. Pokúsil sa prehltnúť, no nenašiel dostatok slín.
„Kto som?“ spýtal sa muž a David prikývol. „A odkiaľ viem tvoje meno?“ Holborn tentoraz zaváhal, no potom opäť prikývol.
„Som niekto, kto o tebe vie úplne všetko, David Holborn. Alebo ťa mám volať Jacob Zelinksi? John Marshall? Abu Zaid? Nie, David Holbor bude stačiť.“ Cudzincov úsmev sa rozšíril. Plechovka putovala k tým karmínovočerveným perám a ako pil, z kútiku mu vytiekol tenký prameň zlatistého moku.
Čo by som dal za to, keby som mohol ponoriť jazyk do toho pramienka? pomyslel si. Chcel sa postaviť, ale nemal síl. Telo ho pálilo akoby mal horúčku.
„Páči sa ti?“ povedal neznámy a podišiel bližšie. Obzeral si maľbu s rukou vo vrecku a popíjal. „Hm, je to už pekne dávno. Veľa vecí sa od vtedy zmenilo, však. Človek takéto spoločenské akcie pre dobro komunity tak často nevidí.“ Muž sa chrapľavo zasmial a jemu napriek horúčave prebehli po chrbte zimomriavky. Zachmúrene pozrel na maľbu a potom na muža. Niečo tu nesedelo. Už už sa chystal otvoriť ústa, ale cudzinec ho predbehol. „Či som to ja? Ten chlapík s tými smiešnymi fúzami a obrovským foťákom? Ten v tom pohrebnom obleku? Veru hej, trafil si, človeče. Aspoň vidíš, že niektoré veci sa menia, iné nie.“
David si muža zhrozene obzrel. Nie, predsa to nemohol byť on. Bolo to viac ako päťdesiat rokov, čo to namaľovali. A tento tu vyzeral nanajvýš na tridsať. Jeho rovesník. Ale tá podoba. Tá podoba…
„Neveríš?“ zazubil sa muž. Vylial do seba zvyšok obsahu plechovky a odhodil ju do kríkov. Odkialsi vykúzlil ďalšiu, plechovka zasyčala a jej obsah nasledoval predchodcu. „Mám dôkaz.“ Plechovka skončila v kríkoch a v cudzincových rukách sa náhle zjavil veľký šanón. Ibaže to nebol šanón, ale fotoalbum, David to rozpoznal takmer okamžite, a keby bol na pochybách, zlatý reliéfny nápis uprostred kožou potiahnutej dosky „Fotoalbum,“ by ho presvedčil.
„Chceš to vidieť?“ spýtal sa muž a venoval mu ďalší z tých svojich kúzelných úsmevov. Bez toho, aby čakal na odpoveď, album otvoril a strčil mu ho pod nos. „Tak sa na to pozrime. Mníchov. Náš mladík, David Holborn, prvý krát sám na vlastnú päsť. Veľkosti mesta zodpovedajú jeho ambície i cena nového fotoaparátu. Netrvá to však až tak dlho a prichádza vytriezvenie. Nedostatok talentu, žiadne zákazky, prázdne konto.“
David nebol schopný slova. Na čiernobielych fotografiách (a dobrých, pichla ho závisť; on nikdy také dobré fotky nespravil) videl sám seba v tom trápnom malomestskom oblečení, ktoré si doniesol z domu. Dlhé vlasy, blčiace oči. Bol to on, vychudnutý ale odhodlaný.
Skôr ako ho dokázal zastaviť, muž pretočil stranu. Daj mi ešte chvíľku, chcel povedať, ale to už videl nové fotky a Mníchov mu ihneď vyšumel z hlavy. „Londýn,“ pokračoval muž, „o rok neskôr. Náš hrdina sa bezcieľne túla metropolou. Stratil nádej, stratil motiváciu. Túži, aby mu dali všetci svätý pokoj. Nemá nikoho a ani nikoho nechce. Potom, jednej tmavej noci, prichádza na scénu osud. David Holborn sa v záchvate najhlbšieho morálneho úpadku hrabe v smetiaku a nachádza…“
Na veľkej nočnej fotografii sedí pri sude, z ktorého blčia plamene, odetý v roztrhaných háboch bezdomovca. Na kolenách mu leží ostreľovacia puška. Až neskôr zistí, že je to jeden z najlepších dostupných modelov, poloautomatický Winchester magnum .300 – tam v noci pri mihotajúcom sa plameni je mu to jedno. V jeho očiach sa odráža oheň a on vyzerá ako človek, ktorý práve našiel to, čo veľmi dlho hľadal.
V Davidovom unavenom mozgu sa odtrhol kolotoč so spomienkami. Spomenul si na ten úžasný pocit. Držal v rukách vražednú zbraň, zbraň ktorej sa ktosi nešikovne a v náhlosti zbavil. Hej, veď ako inak by sa dostala do najhnusnejšieho smetiaku v celom tom obrovskom všivavom meste? Niekto sa jej chcel zbaviť.
„Netrvalo dlho a David sa naučil strieľať.“ Ďalšia strana, nové fotografie, nová kapitola jeho života. Na jednom z farebných obrázkov sa skrýva v tráve, zamaskovaný, vidno mu len oči a z hustej buriny trčí dlhá čierna hlaveň. „A netreba dva razy pripomínať, že náš David Holborn je dobrý, kurva dobrý, taký dobrý, že na sto metrov vystrelí muche oko.“ Muž otočil na nasledujúcu stranu a na chvíľu sa odmlčal. Potom pokračoval, neschopný zakryť vzrušenie. „A teraz sa dostávame k tej zaujímavejšej časti. Konečne potečie krv.“
David v sebe našiel posledný zvyšok síl a so sebazaprením sa mu podarilo postaviť. Cítil sa taký unavený, ako nikdy pred tým. Mal si chuť ľahnúť, zavrieť oči a spať. Spať.
„Neubehol ani mesiac,“ pokračoval muž hypnotickým hlasom, „a máme tu prvú zákazku. Džob. Jedná sa o nejakú malú rybu, ale keďže padne iba jeden výstrel, po ktorom nasleduje okamžitá smrť, bez svedkov a komplikácií, podsvetie nastraží uši. Biznis sa rozbieha pomaly ako ťažký rušeň, ale potom naberá tempo, zrýchľuje a netrvá to dlho a už ho nie je možné zastaviť.“
Ďalšia strana. New York. Na fotografiách je dav ľudí náhliaci sa ulicou na dne priepasti medzi mrakodrapmi. V dave kráča on. Neponáhľa sa. Pije malinovku. Má džob. „Dámy a páni, prihrieva sa. Náš hrdina postúpil. Po pár nepohodlných podnikateľoch, právnikoch a bankároch, diplomat. Nikto dôležitý, avšak David Holborn začína ďalšiu kapitolu svojej úspešnej kariéry. Vstupuje do politiky.“
Do telefónu hovoril vždy jeden a ten istý hlas. Bolo to presne ako v tom filme Nulová šanca, napadlo ho a keby mohol, rozosmial by sa. Až na to, že dôkazy musel zničiť sám. Po základných inštrukciách vyhľadal kufrík a prešiel všetky dokumenty. Vždy mohol odmietnuť, nikdy to však neurobil. Hľadel na svoj postup v kariére v tomto obrovskom svete s pýchou. Po pár rokoch mu hlas viac nedohadzoval malé ryby, práce bolo menej, zato peňazí pribúdalo. Ak si dobre spomínal, za chlapíka na fotke, o ktorom muž v obleku práve hovoril, dostal pol milióna. Čistá práca. Hlas mohol byť spokojný – ako vždy.
Ďalšia strana a ďalší príbeh, ktorý – ako ten pred tým a tak isto ako ten nasledujúci – končil dierou v hlave obete. Presne doprostred čela ako bodka za krátkou a výstižnou vetou.
Cudzinec otáčal tvrdými stránkami a pred Davidovými očami sa odvíjal jeho vlastný život. Pomaly ale isto sa mu z toho začínala točiť hlava. Potreboval sa napiť, potreboval si sadnúť, ale zo všetkého najviac potreboval, aby ten chlap prestal kecať a zmizol do horúceho pekla.
„Dosť,“ zastonal. „Prestaň. Prosím.“
Muž sa zastavil uprostred pohybu a venoval mu spýtavý pohľad. Potom nasledoval úsmev. Cudzinec prikývol. „Som to ja ale blbec!“ plesol sa do čela a prudkým pohybom album zavrel. Ostávalo ešte zopár stránok, pomyslel si David. „Prešiel si predsa naprieč celou púšťou, musíš byť hladný a smädný! Ako len môžem byť taký nevšímavý?“ Cítil vo vzduchu iróniu alebo sa mu to len zdalo? Pokrčil plecom. Bolo mu to kurva jedno. Mal pocit, že sa každú chvíľu rozsype ako domček z karát.
…ešte pár stránok….
Cudzinec ho chytil za rameno a potiahol. David si s vďačnosťou uvedomil, že smerujú do centra mesta.
„Našťastie, všetko je už pripravené. Očakávajú nás, takže len čo dorazíme, hostina môže začať.
Hostina? Aká hostina?
Cudzinec, ako sa zdalo, mu opäť čítal myšlienky. „Čakali na teba dlho a ty si stále nechodil. Keď sa im doniesla správa, že si na ceste domov, takmer zošaleli od radosti. Veru, bolo to tak, ako vravím. Pripravili oslavu na tvoju počesť. Veď uvidíš sám.“
David sa vliekol za mužom, ktorý sa napriek neznesiteľnej horúčave ani trochu nepotil. To ho však v tejto chvíli netrápilo. Dokonca zabudol i na to teplo. Dokázal myslieť len na všetko to jedlo a hlavne nápoje, ktoré naňho čakali. Predstavoval si to presne ako JARNÉ UPRATOVANIE – bude hrať hudba, stôl sa bude prehýbať pod všakovakými dobrotami a všetci, naozaj všetci sa budú usmievať. Srdce sa mu od radosti rozbúchalo. Ešte pred chvíľou si myslel, že prišla jeho posledná hodina, ale teraz vedel, že ešte chvíľu vydrží.
Domy rástli a hustli, ulice sa zužovali a kľukatili. Zrazu začul hudbu. Ktosi hral na harmonike známu clivú melódiu. A aj vzduch prezrádzal, že sa blíži k cieľu – okrem vône kvetov a dymu niesol arómu grilovaného mäsa. Muselo to byť už len kúsok.
Čo urobím? pomyslel si náhle v záchveve paniky a vzrušenia. Ako sa im pozriem do očí? Ako si sadnem za jeden stôl s otcom? Príjme ma, ako to urobil muž v Biblii? Príjme moju spoveď, moje pokánie a zľutuje sa nado nevďačným synom? Dá mi ešte jednu šancu?
Nevedel. Nemal čas nad tým ďalej rozjímať, pretože ulica náhle končila a otvárala sa do štvorcového námestia ohraničeného zdobenými domami s omietkami bielymi ako kostry zvierat na púšti. Svieži poryv vetra mu osušil pot, ale nestačil na slzy, ktoré mu vyhŕkli z očí. Ach, bolo to presne ako si to predstavoval. Presne ako na maľbe. Dlhý nastretý stôl, misy plné jedál, džbány s vínom a čerstvou vodou. A za stolom ľudkovia, ruky zopäté ako pri modlitbe, čakajú na neho, aby mohla hostina začať. Potulný muzikant stíska heligónku, na trávniku horí oheň a muži naň hádžu drevo.
„Tak sme tu!“ zvolal fotograf a všetky tváre sa otočili k nim. Boli medzi nimi známe i neznáme, mladé aj staré. A za vrchom stola sedel jeho otec a obzeral si ho roztraseným pohľadom. Zdalo sa mu, že ho nespoznáva, ale to bolo v poriadku; ubehlo predsa toľko času, čo sa videli naposledy! Svet sa odvtedy stihol obrátiť na druhý bok a jeho  tvár brázdili hlboké vrásky. Už nebol tým nevinným chlapcom, ktorý opustil rodný dom.
„Bola to dlhá cesta,“ povedal muž radostne, „ale všetko má svoj koniec. A tak sme tu. Vediem vám vášho syna a brata a suseda a priateľa.“
Stál pred nimi a nevedel, čo povedať. Konečne, dunelo mu v hlave. Ale zároveň mal strach.
„Sadaj, David Holborn.“ Muž v bielej košeli mu prisunul stolicu a on sa do nej vďačne zvalil. Obzeral sa okolo seba. Všetci naňho pozerali a nikto nevydal ani hláska. Len heligéonka ticho vrzúkala. Z pod pokrievok unikala sladká vôňa a orosené poháre sa trblietali v zapadajúcom slnku.
Ako mal začať? Čo mal vlastne povedať? Ich tváre, bledé, plné očakávania sa naňho spýtavo upierali. Cítil sa nesvoj, taký slabý. Načiahol sa za najbližším džbánom, no fotograf mu ho zobral spod ruky.
„Najprv priznaj chyby. S pravdou von, David Holborn, náš slávny hrdina.“
„Ako…“
Namiesto odpovede muž hodil na stôl fotoalbum. David sa ho váhavo dotkol, akoby sa obával, že ho pohryzie. Ešte pár stránok, pomyslel si. Prelistujem tých pár stránok a dopoviem ten príbeh. Príbeh môjho života. A potom sa uvidí.
Prikývol. Rázne album otvoril a listoval až na koniec. V ústach ho pálilo a dochádzal mu dych, no napriek tomu sa mu podarilo začať. Najprv slovo, potom dalšie. Obrázky, jeden za druhým, mu oživovali pamäť a on rozprával, rozprával, až sa slová valili prúdom.
„Chcel som vidieť svet,“ začal pomaly. „Chcel som vidieť miesta, ktoré sa mi ako malému chlapcovi zjavovali v snoch. Na vine bol obraz na stene opusteného domu; to on mi tie sny vložil do hlavy. Nedokázal som jeho volaniu odolať. Musel som ísť. Aby sa zo mňa stalo to, čo som dnes.“
Ľudkovia zvedavo zdvihli obočie. Bol smädný a v krku ho príšerne rezalo, pri každom slove prežíval muky, ale vedel, že kým nedokončí, napiť nedostane. A tak to bolo správne. Ak chcel dostať rozhrešenie, musel si ho zaslúžiť.
„Vrah. Stal sa zo mňa vrah. A nie hocijaký, ale ten najhorší zo všetkých vrahov. Nájomný zabijak. A musím sa priznať, že som svoju prácu miloval a robil som ju dobre. Hm, nie je v tom irónia? Celý čas som to však bral ako prácu, nič viac. Až do dňa, keď som dostal posledný telefonát. Vtedy som ešte nevedel, že je posledný. Ako vždy som vyhľadal dohodnuté miesto a našiel dokumenty. Keď som uvidel, kto je mojou budúcou obeťou, všetko sa zmenilo.“
Hlas sa mu triasol. Zápasil zo všetkých síl, aby ho bolo počuť, aby nezachrípol a nadobro nestratil nádej. Konečne sa odhodlal pozrieť do otvorenej knihy. Fotografia zobrazovala muža stojaceho na tribúne, jeho tvár žiarila medzi tykadlami mikrofónov, jeho oči sledovali niekoľkotisícový dav, ktorý sa pred ním zhromaždil. Mužove oči boli  unavené, pohľad strhaný, ale vyžarovala z neho obrovská vnútorná sila. Dokonca i teraz mal z tých modrých očí strach. Tak ako vtedy, na streche domu kdesi v srdci Washingtonu. Ako som sa sem dostal? napadlo ho vtedy a teraz sa mu tá otázka tisla na jazyk znovu.
„Prestal som jesť. Nemohol som spať. Jediným zdrojom energie mi bola odporná bublinková malinovka, na ktorú som si za posledných pár rokov vypestoval silnú závislosť. Mal som vízie – bol som predĺženou rukou Boha. Začal som veriť vo vlastnú nesmrteľnosť. Sám seba som presvedčil, že som vyvolený.
„Zastrelil som najmocnejšieho muža sveta. Len tak. Stlačil som spúšť. Trochu to koplo. Jeho hlava sa rozletela ako prezretý melón. Svet vybuchol, no ja som nič nepočul. Cítil som sa ako nikdy pred tým. Na krátky moment som bol Bohom.“
Fotografie ukazovali zhrozený dav, následné demonštrácie. Vyzeralo to, že celý svet sa zbláznil. A uprostred tých nepokojov stál David Holborn. Ruky mal prázdne, pretože už vtedy vedel, že toto bol jeho posledný džob. Už nikdy viac sa nenapije bublinkovej malinovky, už nikdy viac nestlačí spúšť. Napriek tomu, že sa obrázkoch usmieval, cítil, že urobil niečo, čo už nebude môcť vziať späť.
Oblohu nad ním križovali mraky lietadiel. Ťažké bombardéry vyzerali ako obrovské mračná plné studenej vody a bleskov. Zemou pod jeho nohami otriasli otvárajúce sa silá skrývajúce pekelný oheň. Úsmev mu zamrzol na tvári.
Zavrel oči. Dlaňami si otrel líca, ktoré však boli suchšie ako púšť ktorou práve prešiel. „Čo som to spravil?!“
Cudzinec sa naňho usmieval, ne nebol to ten milý úsmev ako pred tým.
„Stále si myslíš,“ povedal muž, „že si zaslúžiš odpustenie? Zdá sa ti, že ti títo ľudkovia niečo dlžia?
Toto mohla byť hádanka, ale on už poznal odpoveď. Poznal ju ešte pred tým, ako sa vydal na cestu domov. „Nie,“ odpovedal. Nič viac.
„Správne,“ prikývol muž z maľby a obliekol si sako. Pod jeho nosom vyrašili fúzy a ako fazuľové výhonky sa vytočili dohora. Harmonika začala hrať falošne a odkiaľsi sa ozval rev benzínovej kosačky. Z ohňa vyšľahli nové plamene a zvírili vzduch. Vôňa lístia mu zhorkla v nose a z dymu ho rozpálili oči.
„Správne,“ zopakoval muž a vyceril dlhé biele zuby. „Hostina teda môže začať. Vitaj doma, David Holborn. V meste kde viac neexistuje druhá šanca. Pre nikoho.“
Ľudkovia sa pohli k nemu. David videl, ako sa jeho otec zdvihol a naťahuje k nemu ruky. Lenže čosi nebolo v poriadku. Čosi s jeho tvárou. Kúsky mäsa akoby ktosi rozložil a opäť zložil dokopy. Stál to bol jeho otec, ale vyzeral akosi vzdialene. Ako z maľby na stene opusteného domu.
Jeho tvár zložená z kúskov spáleného mäsa . Mozaika.
David Holborn začal  konečne kričať. Pretože mu to práve došlo.
Už žiadna posledná šanca.
Preňho.
Pre svet.