Zpříjemňete si lenivé prázdninové odpoledne povídkou Michala Jedináka.
„Chlapi, zle je,“ ustrnul Wilson a natiahol prst. Winchestrovi a Brownovi chvíľu trvalo, kým zaostrili starecký zrak. A ďalší okamih im trvalo, kým uhádli, kam mieri Wilsonov divoko roztrasený ukazovák.
„Tristo pištolí,“ vzdychol Winchester. „Ešte ráno to vyzeralo na pokojný deň.“
„Možno beží len do obchodu,“ skúsil to Brown, ale obaja priatelia ho priklincovali pohľadmi – kladivami svojich zreničiek trafili, pravdaže, klinec po hlavičke až na tretí-štvrtý raz. Brown mal len sedemdesiat tri – oproti priateľom bol ucho – a tak mu väčšinu jeho nerozvážnych vyhlásení blahosklonne trpeli.
Winchester sa pustil vyklepávať fajku. „Keby som na vlastné oči nevidel tie farebné pirule, čo trikrát denne prehĺtaš, pomyslel by som si, že ti mäkne hlava, Brown. Jediný obchod na okolí patrí tetke Swanovej a do toho by nikto nebežal, ani keby si dvadsať sekúnd pred vystúpením v štátnej recitátorskej súťaži potreboval kúpiť pohár vody proti čkavke. Tá stará rachétľa dokáže každého…“ Winchester mávol rukou. Dobre vedel, že rozoberať zákutia povahových čŕt tetky Swanovej by bolo ako hasiť vatru zápalkami. „Nevraviac o tom, že Loganov chlapec takmer nikdy nebeží. Ale keď sa už rozbehne,“ Winchester fúkol do fajky a Wilson sa rozkašľal, „najlepšie urobíš, keď si zbalíš lieky a naštartuješ palicu.“ Poklepal fajkou po rukoväti svojej bambusky, vyhladenej rokmi používania.
Ale Brown mal vlastnú hlavu. „Hej!“ zakričal. „Chlapče!“
Loganov chlapec obrátil hlavu a kým prechádzal pohľadom po troch vráskavých tvárach ako po reliéfoch, zvoľnil tempo.
„Kam bežíš?“ spýtal sa ho Brown. Wilson pokrútil hlavou a vymenil si chápavý pohľad s Winchestrom.
Chlapcovi sa rozšírili oči, prikrčil sa a v okamihu zmizol v mračne prachu, ktoré sa zdvihlo spod jeho tenisiek.
„Tak to by sme mali,“ poznamenal Winchester a vytiahol mobil.
„Šak si tie tenisky zoderie,“ povedal Wilson.
„Bude to voľačo vážne,“ prikývol Brown. „Uvidíme sa,“ povedal a za rovnomerného elektronického bzučania nasmeroval svoj invalidný vozík v ústrety horizontu.
„Mládež…“ zamrmlal Wilson.
„Haló? Počuješ ma, mladý?“ kričal do telefónu Winchester. „Čertova zábavka!“
„Vyťukal si číslo?“ spýtal sa ho dobroprajne Wilson, poznajúc Winchestrov sklon k unáhleným vývodom.
„Hej… Haló?“
„A stlačil si zelený telefónik?“
Winchester sa poškrabal po zátylku, až mu vpredu poskočilo obočie. „Akurát som sa chystal,“ zahundral.
Wilson sa usmial a uprel pohľad do seba. Rozjímal. Na ceste sa začali množiť ľudia. Správa o Loganovom chlapcovi sa rozbehla po meste len o niečo pomalšie ako jeho nohy. Ozývalo sa štartovanie áut, bučanie dobytka, výkriky a vyzváňanie telefónov – podaktoré sa dalo od bučania dobytka rozoznať len pri pozornejšom načúvaní.
„No haló? Už ma počuješ?“
„Čože?“ prebral sa Wilson.
„Tebe nič nevravím,“ zahriakol ho Winchester. „Nie tebe – jemu nič nevravím,“ oznámil do telefónu. „Zober ženu a decká, nasadni do auta a príď po mňa pred Wilsonovu lipu… Vravím ti… Čo?… Počúvaj ma, mladý. Pred chvíľou okolo mňa prebehol Loganov chlapec. Hej – <o>prebehol.“
Wilson zodvihol z lavičky Winchestrovu fajku a pozoroval odlesky slnka na jej hladkom, lakovanom dreve. „Pekná práca,“ povedal s úškrnkom. Pred piatimi rokmi ju sám vystružlikal a daroval Winchestrovi k narodeninám. Winchester ho podozrieval, že to nespravil z kamarátstva, ale skôr v nádeji, že tabak znesie Winchestra zo sveta skôr ako cigarety a Wilson tak vyhrá starý spor, kto komu ponesie rakvu ako prvý.
„Čakám,“ zakončil Winchester telefonát a spustil prístroj z ucha.
„Červený telefónik,“ upozornil ho Wilson.
Winchester pokrčil čelom. „Ja viem.“
Wilson mu vrátil fajku.
„Aj tak ťa prežijem,“ fľochol naňho Winchester a vošlo doňho toľko zlostnej energie, že sa zdvihol z lavičky už na druhý pokus. Oprel sa o bambusku a vyzeral synovo auto.
„No veď no,“ chlácholil ho priateľ.
Winchester mu ukazoval urazený chrbát, ale dlho sa hnevať nevedel. „Čo myslíš, že to bude tentoraz?“
Wilson pokrčil plecami. „Zemetrasenie? Tornádo? Voľby?“ od smiechu sa rozkašľal. „Meteorit?“ dodal po chvíli.
Obyvatelia mestečka používali výraz „čo to bude tentoraz?“ pomerne často, hoci jedinou katastrofou, ktorá sa spájala s behom Loganovho chlapca, bolo zemetrasenie v deväťdesiatom piatom. No vtedy nebežal Loganov chlapec – lebo ešte nežil – ale jeho otec, starý Logan. A starý Logan nebežal pred zemetrasením, ale počas neho: po doktora k jeho rodiacej žene (práve sa mal narodiť Loganov chlapec). V príbehu sa neustálou recykláciou nakopila hromada nepresností, ale väčšina obyvateľov mestečka sa zhodla, že to celé bolo vyššie znamenie a od tých čias sa traduje, že keď sa Loganov chlapec rozbehne, na mesto sa blíži katastrofa. Nevinné chlapča tak zorganizovalo nejednu evakuáciu, no katastrofy nechodili. Povery sú však zvláštna vec. Ľudia sa ich pridŕžajú ako dojča cecíkov… a evakuujú a evakuujú – do nemoty. Veď načo riskovať? Čo ak raz predsa…
„Meteorit,“ hĺbal Winchester. „Poviem ti, nedbal by som, keby taký vesmírny šuter spadol na krám tetky Swanovej.“
Wilson neprítomne prikývol.
„Teba sa tuším chytá staroba,“ povedal Winchester a zamával mu pred nosom bambuskou. „V poslednej dobe si voľajaký… melancholický.“
„Uvažujem.“
„Nad čímže?“
„O mesiac máš narodeniny, nie?“
Winchester naňho podozrievavo zaškúlil. „Hej.“
„Aký motív chceš na novú fajku – kostlivca, alebo kríž?“ Chrchlavo sa rozrehlil a Winchester sa znova nasrdil.
Pred lipou zabrzdil džíp s prívesom a zvíril prach. „Nasadaj, otec!“ zavolala cez stiahnuté okno na Winchestra jeho o štyridsať rokov mladšia kópia.
Winchester sa oprel o vernú bambusku a s hundraním sa štveral do auta. Keď bol dnu, zabuchol dvere. Potom ich znova otvoril.
„Poď s nami, Wilson,“ povedal.
Wilson odmietavo mávol rukou.
„Už sa nehnevám,“ uistil ho Winchester.
„Radšej zostanem pri dome.“
„Nepokúšajte Bohov, ujko,“ pridal sa Winchestrov syn.
Wilson vyceril umelé zuby. „Aspoň si pozriem finále ligy,“ povedal.
„Máme so sebou plazmu,“ povedal mladý Winchester.
„Takú priečku doma nemáš,“ podpichol Wilsona starý.
„Uhlopriečku,“ opravil ho syn a vzápätí inkasoval buchnát rúčkou bambusky.
„Ja viem!“ zahriakol ho otec.
„Doma je doma.“ Wilson zdvihol ruku a zamával im na rozlúčku.
Winchester smutne mykol plecom. „Dávaj si pozor. O týždeň sme naspäť.“ Zabuchol dvere. Wilson zahrkotal liekmi a v oku sa mu zaleskla slza. Aj Winchestrovo oko sa zvlhčilo, ale nikdy by to nepriznal. Odvrátil hlavu a zažmurkal. Džíp sa rozbehol.
„Winchester!“ zakričal za nimi Wilson.
Auto zarylo prednými kolesami do prachu a otec so synom vystrčili hlavy.
„Na narodeniny odo mňa neodstaneš fajku,“ povedal Wilson. „Len som ťa naťahoval.“
„Ja viem.“ Tentokrát sa Winchester za slzu nehanbil.
Auto zmizlo za ostatnými. Do dvoch hodín bolo mestečko prázdne ako vyfúknutá kraslica.
Wilson rezko vstal, vyštveral sa na lipu pred svojím domom a rozhliadol sa. Mestečko zapadalo medzi okolité kopce, ako keby ho tam jemnými ťahmi štetca namaľoval zručný umelec. Napriek všetkým moderným výdobytkom vyzeralo ako vystrihnuté z filmu o divokom západe. Celá sranda bola v tom, že naozaj vzniklo ako verná napodobenina westernového mestečka z dve storočia starého filmu. Ale o tom vedeli len oni dvaja: Wilson a…
Zdola sa ozvalo rovnomerné elektronické bzučanie. „Sme tu sami,“ povedal Brown, vyskočil z vozíka a narovnal si chrbát.
Wilson zliezol zo stromu. Po vráskach na jeho tvári nebolo ani stopy. „Všetko v poriadku?“
Brown prikývol. „Len Smithovcov som musel trochu poduriť. Čo ak nabudúce nepočúvnu? Mali by sme nejako…“ spravil neurčité gesto, „…podporiť ich vieru.“
Wilson si poškrabal lakeť. Pokožku mal oveľa ružovejšiu ako pred chvíľou. V hlave sa mu prevaľoval dráždivý nápad a dovtedy poťahoval za šnúrky, kým sa Wilsonove pery nezdvihli do úsmevu.
„Aj Loganov chlapec si zapýtal o pol zlatky viac. Drahý bežec,“ pokračoval Brown a zároveň odtláčal vozík z cesty.
„Viem, čo spravíme.“
Brown spozornel.
„Zhodíme sem meteorit. Na obchod tetky Swanovej…“ Zaváhal. „Nie, tesne vedľa obchodu. Nech spraví poriadny kráter, ale žiadnu škodu.“
Brown si pošúchal ruky. „To je reč. Rozsvietime vieru!“ Roztancoval sa v prachu. Ani on sa už neponášal na niekdajšieho starčeka.
„Ale teraz…“ Wilson sa významne zahľadel na hodinky.
Vošli do domu. Wilson namiešal nápoje a Brown sa postaral o obývačku. Dosky na podlahe sa zdvihli a spod zeme sa vysunula obrazovka, ktorá zakryla celú stenu. Na opačnej strane izby sa nafúkli dve pohodlné kreslá. Wilson s Brownom sa v nich usalašili.
„Na zdravie!“ pripili si.
Mužstvá na obrazovke nastupovali na modrú plochu.
„Zajtra si zahráme na hlavnej ulici kotúče, čo povieš?“ spýtal sa Wilson.
„A pozajtra presnoríme domy a vykopeme všetky tajomstvá,“ nadchol sa Brown
Wilson pokrútil hlavou. „Ty a tá tvoja zvedavosť. Ale ja si beriem domy na severnej strane.“
Brown sa zachmúril, ale po chvíli prikývol. „Nabudúce si to vymeníme.“
„A čo ďalšie dni?“
„Času dosť, niečo vymyslíme.“
Nad hraciu plochu sa vznieslo osem rozhodcovských miniplánov.
„Sú tu fajn ľudia,“ povedal Wilson.
Brown prikývol a napil sa. „Občas dobre padne oddýchnuť si od nich, ale bez nich by to nebolo ono.“
„Je to dobré mestečko.“
„Dobré veru.“
„Nech nám vydrží!“
„Nech vydrží!“
Naraz do seba prevrátili poháre.
„A teraz už ticho,“ povedal Brown a pridal zvuk.
Začalo sa finále ligy.
Jej, to sedlo!