Dary

Down the swift dark stream you go
Back to lands you once did know!

J.R.R.Tolkien: The Hobbit

Október sa pomaly poddal novembru. Ľadový dážď sa prepletal pomedzi holé konáre stromov, tancoval na poryvoch vetra.
Mŕtvole na zemi to bolo jedno, mne nie.
Nohy som mal premočené, plné ľadového chladu. Cigareta mi naprázdno dymila medzi prstami, cez striešku klobúka sa prelieval drobný vodopád. A žena v blate bola taká krásna – výrazné lícne kosti, dlhé mihalnice, bledá pleť. Kráska v objatí smrti a špiny.
Život cigarety ukončila všetečná kvapka. Odhodil som ohorok do blata, sklonil sa a prehľadal mŕtvej šaty.

* * *

“Tridsať, viac nedám!”
Priekupník bol drobný, s tvárou lasičky.
“Štyridsať.” Odhadol som cenu tovaru ja. Na stolíku ležala strieborná retiazka, opasok a dámske čižmy z dračej kože. A peňaženka – prázdna.
“Tridsaťdva, Martin, viac ani deravý groš! Tovar je nebezpečný, možno ho budem musieť na čas uložiť – tridsaťdva!”
“Tridsaťpäť! Je to dračia koža, Kirk!”
“Dobre, dobre, koža je vzácna, Martin – ale čo si to s ňou urobil? Veď je samé blato! Možno to vôbec nevyčistím…”
“Beriem tridsaťdva.”
Kirk odpočítal peniaze a zhrabol tovar. “S tebou je radosť obchodovať, Martin!” uškrnul sa, “Povedz, je ten tovar veľmi horúci?”
“Asi nie,” povedal som už na odchode. Myslel som na ženu v močariskách, na malý kopček bez kríža. S troškou cynizmu som jej poďakoval za peniaze, vďaka ktorým prežijem ďalšiu zimu. “Tentoraz nie, Kirk, môžeš kľudne spávať!” dodal som a opustil obchodík, ukrytý v bezmennej uličke Fornostu. Vydal som sa špinou a blatom ospalého pohraničia za slasťami civilizácie.

Kirka dostali rýchlo. Nestihol som ani poriadne oči otvoriť, keď mi ráno, pri pohári horúceho vína, hostinský zvestoval, že sa v štvrti tulákov zabíjalo. Nejaký Kirk – priekupník, rapotal vzrušene. Chápal som ho. Noviniek bolo v tomto zapadákove málo – hlavne pred dlhými zimnými mesiacmi prišla každá vražda vhod. Hodil som na stôl medenú korunu a vyšiel von. Čakal ma dlhý deň, plný sychravej zimy a strachu.

Meč, krabička cigariet a pár pochodní – moji spoločníci na úteku. Zaliezol som hlboko pod zem, do zbytkov starej pevnosti. Do tunelov, plných potkanov a prachu. Hnal som sa podzemím k Bráne tulákov – východu z mesta, ktorý poznalo len málo ľudí. Za pätami som cítil psov. Bál som sa a tento pocit nebol Martinovi z Angmaru častým spoločníkom.

* * *

Bolesť, chlad a nepríjemné vlhko.
Zablateného ma hodili k jej nohám. Roztiahol som sa na studenej, mramorovej dlažbe. Veže Amon-Sûl nikdy neboli bohaté na teplo, ale teraz – v sychravom jesennom počasí – sa menili na príbytok boha mrazu. Chlad mi prenikal premočeným odevom a zaliezal hlboko pod kožu. Triasol som sa, nemuselo to však byť len zimou. Pani Varda bola známa svojim postojom k ľuďom, čo sklamali jej dôveru.
“Pozri sa na mňa, Martin!”
Zodvihol som hlavu. Jej zvyčajne svetlomodré oči potemneli, akoby do seba vpili búrkové mračno. Pomaly som sa nadvihol a ostal kľačať. Snažil som sa veciam prísť na koreň, ale netušil som, čo je príčinou jej hnevu. Ani – prečo som jeho terčom ja.
“Ako si prišiel k tomu prsteňu, Martin?” spýtala sa a ja som skĺzol pohľadom k vlastnej ľavici. Bol by som si ju v tej chvíli odťal, tak trpko ma sklamala. Na malíčku sa mi hrdo skvela strieborná obrúčka, jediná vec mŕtvej z močiarov, ktorej som sa nezbavil u priekupníka. Už som vedel, ako ma vypátrali, vedel som, prečo ma hnali z Fornostu a vedel som, ako asi dopadnem. Pani z Amon-Sûl neodpúšťa a ak som jej ublížil, nebudem mať ani dosť času na pokánie. Sklonil som hlavu a odpovedal na jej otázky. Za pätami som počul unavené dychčanie loveckých psov, uštvaných poľovačkou na človeka. Kdesi ďaleko, na nebeskej klenbe sa hviezda môjho osudu určite zamihotala a jej jas pohasol.

* * *

Čižmy plné vody, chodník strácajúci sa pod blatom a kalužami. Holé stromy, mávajúce konármi na hlupákov, čo sa odvážili začiatkom zimy vstúpiť do kráľovstva hmly a bezodných jám.
“Ako ďaleko?” spýtala sa pani Varda. Obrátil som sa k nej, čoraz menej pyšnej v objatí bezútešnej krajiny. Triasla sa zimou a poletovala očami po pahýľoch stromov, černejúcich sa v hmle.
“Pár míľ – dve, možno tri,” usúdil som podľa značiek v kôre stromov, strážiacich cestu, “Pár míľ – sotva hodina cesty, pani.”
“Dobre, Martin.” Povedala a jej vojaci obstúpili nosidlá. Muži so štítmi kráčali po okraji chodníka, aby tvorili hradbu proti nebezpečenstvu mŕtveho lesa. Lučištníci vytiahli luky z nepremokavých obalov, nasadili tetivy a skontrolovali šípy v tulcoch. Zazvonili meče vyťahované z pošiev. Pani Varda neverila rozprávaniu tuláka Martina – sprevádzajúceho pred týždňom tou istou cestou Yavannu, nevlastnú sestru pani elfov z Amon-Sûl. Malá armáda si razila cestu močiarom, k miestu posledného odpočinku krásnej Yavanny – a dvoch desiatok hrdinských bojovníkov, jej ochrancov na púti za Pánom močiarov.

Na Osamelom pahorku, vystupujúcom z jednotvárnej, zablatenej krajiny okolo Súmračného jazera sme na chvíľu zastali. Pani Varda vystúpila z nosidiel. Chcela sa rozhliadnuť. Na vyhliadku bol lysý pahorok – s vrcholom nad večnou hmlou – ako stvorený.
“Tam.” Ukázal som jej cieľ našej cesty, miesto sotva míľu od Pahorku. Hmla tam bola ešte hustejšia, zahaľovala chodník ako rubáš. Z jej kúdolov vystupoval len jeden tmavší bod – Kameň Pána močiarov.
“Prečo?” spýtala sa ma pani Varda a ja som chvíľu nevedel, na čo myslí. Legendu o Zablatencovi, Pánovi močiarov a Darcovi neobvyklých darov poznal predsa každý. Každý zo znudených šľachticov Eriadoru, bohatých bankárov Rivendellu, či kupcov z Gondoru sa aspoň raz v živote vypravil na púť za Pánom. Dary – mitrilové brnenia nevyčísliteľnej hodnoty, nápoje večnej mladosti, či nesmrteľnej krásy lákali každého. Len prostí ľudia, plahočiaci sa v pote tváre na kamenistých políčkach  pod Súmračnými horami, boli ľahostajní k legende, spiacej v močiaroch za ich humnami. Preto som otázku pani z Amon-Sûl nechápal.
“Prečo ona, Martin?” dožadovala sa nezmyselnej odpovede pani Varda, “prečo ona – nesmrteľná, krásna, bohatá – prečo?”
Ako na to odpovedať? “Poďme, za chvíľu sa začne stmievať!” povedal som radšej a vykročil chodníkom dolu z Pahorku. Vedel som, že aspoň jeden z lučištníkov ma sleduje so sovím perím v kútiku úst.

Pri pohľade na malý kopček, už pomaly zapadnutý do blata, sa pani Varda rozplakala.
Kľakla si do kaluže, nedbajúc na šaty z najdrahších látok juhu. Zovrela do dlaní vlhkú hlinu a pritisla si ju k tvári. Usedavo plakala. Ja som ustúpil za kordón vojakov a ostražito pozoroval okolie. Stáli sme pod Kameňom, obrovským balvanom, ktorý proti logike pevne stál v strede močiarov. Stmievalo sa. A ona bola v šere taká krásna…

* * *

Premenil som sa späť. Smutne som pozrel na svoje premočené čižmy, oprel som sa o Kameň a zapálil si cigaretu.
“Štvrtý vek nie je pre elfov, pani!” povedal som mŕtvym očiam v blate pri mojich nohách. Mala také isté výrazné lícne kosti a dlhé mihalnice ako jej sestra. Dotrhaní vojaci ležali pri koreňoch spálených stromov a pomaly sa vnárali do bezodnej temnoty močiarov. Niektorí boli zrazení ďaleko za Kameňom, pri ďalšom z nenápadných kopčekov, v ktorom ležal bývalý Pán močiarov, starý pomätený elf. Jeho neočakávaný dar celkom zmenil môj život.
Cigareta mi opäť pomaly dymila medzi prstami. Myslel som na nepríjemnú cestu späť, cestu za nákupmi nových neobvyklých darov – darov, ktoré lákajú boháčov sem, do močarísk okolo Súmračného jazera. Niektorí sa vrátia, iní nie, ale všetci sa vydávajú za Pánom močiarov v nádeji, že ich cesta vytrhne z nudy peňazí. Rád spĺňam ich želania, i keď nemám silu mágie starého elfa. Moje dary sú iné.
Sklonil som sa a prehľadal pani Varde šaty.

KONEC