Čtenářská povídka: Kamenné monštrá

Kamenné monštrá

Sil zabuchla dvere vrtuľníka. Stačilo pár sekúnd a z úst nám už nepadali ľadové ihlice, ale para a potom si klimatizácia poradila aj s tou. Desiatnička si nás rýchlo premerala, roj usedal na sedačky, ona si prisadla ku mne. Arktický vzduch vonku zvírili dva rotory a Kamov vyskočil zo zmrznutej zeme letiska. Z kapsy taktickej vesty som vybral kávovú tyčinku plnú tuku, vlákniny, srvátky, kofeínu i sacharidov a počal kaziť zub. Vykukol som z malého okna.

Povedľa nás sa zo snehu odlepili ďalšie dva stroje. Baraky základne sa menšili. Opúšťali sme bezpečný kraj pri obrej sopke Obe a mierili na nesmiernu rovinu pri Severnom ľadovci, na ktorý vo vrchole zimy sneží zmrznutý oxid uhličitý. Kamov zmenil smer letu a mne sa stratila majestátna hora, pre ladný a výrazný dvojvrchol volaná aj Prsia. Motor sa zohrial, ustálil v otáčkach a len ševelil.

Desiatnička začala spievať len čo som dojedol. Všetci sme sa pridali, vojak nevie, kedy predstúpi pred Hospodina. Sil mala pekný hlas, viedla s Malým melódiu a obzerala si nás, akoby hľadala pôvodcu falošného tónu.

Začala nová pieseň, srbčinu vymenila slovenčina. Bola to moja obľúbená, sám som ju predstavil Sil a tej sa luteránsku pieseň zapáčila. I Páv mala ľúbezný hlas a Fena s Bačom medzi nami priam duneli. Doznel spev a vojaci sa hneď venovali výbave, drobnej hygiene, vtipkovaniu, dumkám. Páv prirodzene hneď zaspala. Ja siahol po druhej tyčinke, pistáciovej.

„Orech, to nie je možné,“ drgol do mňa Bazil a snažil sa mi vziať čokoládu. Keď sa mu to nepodarilo, cekol dáku grécku oplzlosť a potom spustil srbochorvátsky.

„Nosíš to vo vreckách miesto munície? Nedajbože sa bude strieľať a ty budeš páliť len slepými,“ a hlasno prdol.

Rehot kolegov bol krátky, vetry ťažili malý priestor a aj pilot, zle na nás pozrúc, zasunul dvere pilotnej kabíny. Prebral i Páva. Vojačka sa chmúrila spod vytrhaného obočia, vytiahla skadiaľsi voňavku a rozprskla ju vo vzduchu. Fena sa hlboko nadýchol a zašomral, že nevie čo viac smrdí, za čo dostal novú dávku aromatického aerosólu.

„Bazil, doteraz mal z akcie sračku vždy len Bača,“ mrkol na môjho blonďavého suseda oproti vysoký Korab. „Dúfam, že okrem smradu nešíriš i salmonelu.“

„To mám užiť v tomto smrade?“ sfunel Tata, sediaci pri pilotových dverách. Pozeral na farebné tabletky na dlani a napľul Bazilovi pod nohy. Potom som z jeho rýchlej bulharčiny nič nerozumel, len tata ta. Napokon tabletky zapil čajom z termosky a fľochol ku mne.

„Do psej riti,“ odvrknem, ,,kdejakú rodiolu a glukozamín i sulfáty a kolagén i maslo si pcháš do vrecka, ale desiatu daj ty,“ napriek ponose som mu čosi podal. Tata mi to rád vracal v bufete, kde sme ochutnávali z desiatok planét.

Sil ho cez chodbičku zatarasenú výstrojom a výzbrojou kopla do čižmy a Bulhar jej podal štyri nádobky s výživovými doplnkami. Sil bola biokyborg. Jej telo otužili bunkové výmysly šialencov v bielych plášťoch. Odolnejšia smädu i chladu, horúčave, hladu. Silnejšie svaly, šľachy, väzy, kosti. Pružná a silná. S osobitým čarom.

Puzdrá z hrubej kože a kostičiek okolo lakťov, kolien a na pleci sa nie každému páčili. I lebku nemala štandardnú. Sil mala zvodnú postavu, vylepšenia to však podľa mňa pokazili. A ktovie, azda ochrnula, krívala, bola slepá alebo mala nehodu a preto súhlasila s renováciou a službou. A podarilo sa i ďakovala Bohu.

Nerozprávala o tom. Prehltla niečo na kĺby a kožu a siahla do batohu po desiatu. Až nami zatriasla turbulencia, omrvinky z chleba a dáka maslová nátierka i kúsky listov jej spadli až mne na rozkrok. Bača nespokojne vstal, prehrabol sa v plavých vlasoch a za všeobecného smiechu sa pobral do kabínky uľaviť črevám.

„Prečo sa vždy nažerie, aj keď vie, že máme letieť?“ divil sa Malý a ťahal sa za briadku. „Bo náhodou treba aj mne,“ zavrčal, „a to tam bude puch, že si môžete podať ruku,“ fľochol na Bazila.

„Ale čože, otvor okienko a raz dva tam vyvetráš.“

„Vyvetrať by si si mal hlavu.“

Bazil urputne zívol. Prestal sa škeriť na nás i na svoju vyleštenú helmu visiacu mu na remenci z krku, o kolená si oprel pušku. „Mám zlú predtuchu. Zle som spal. Nezaspievame ešte niečo?“

Všimnem si, že Fena, ktorý sa tváril, že spí, otvoril oči. Sil pomaly dojedla a pozrela na mňa. „Choď za Kolom. Čaj a bonbóny. Lebo nám tu začnú defekovať.“

Dvaja piloti a rotný mali super výhľad na divočinu. Kraj bezľúto stískala Pani Zima. Na Mandole sa čas ráta na trinásť mesiacov. Základňa bolo sedem mesiacov v područí zimy a my leteli do kraja, kde panoval mráz asi mesiac dlhšie. Obzor už nehatila jedna hora či vŕšok, nerátajúc pahorky, asi naviate duny a ľadové hŕby. Pravda, Poprsie by ste ešte videli, ale leteli sme opačne. Tajga zredla medzi močiarmi a pláňami štrku doneseného riekami. Slabé slnko a tri malé mesiace viseli na oblohe. Záveje a fľaky vydutej prsti sa striedali na šachovnici severu s hlúčikmi tmavých rastlín.

Za nami začali sláviť Boha. Rotný, ten bol domorodec z Mandoly, na mňa kyslo pozrel. Chcel riecť k spevu niečo ironické, a on vedel byť hnusný v slovách i činoch, ale ostal ticho. Poškrabal sa medzi okom a nosom, pre ktorý mali domorodí prezývku tulene. Pristúpil som k samovaru.

„Paráda, je uvarený.“ Pošúchal som si dlane. Z miesta som vzal pripevnenú termosku a žmurkol na pilotku. „Dáte si?“

„Už sme mali. Ďakujem.“

„A vy?“

„Nie.“

„Kolo?“ oslovil som rotného. Bolo to jeho skutočné meno, inak sme všetci v rote mali prezývku. Pasovala by mu dáka z antickej tragédie, či z hororu.

„Áno, Orech?“

„Roj má náladu pod psa, dovoľte pralinky.“

Kolo sa pozrel pod nohy, kde boli dvierka od malej chladničky, premeral si ma, akoby som hlásil dezerciu, potom sa zohol a vytasil škatuľu s tučnou čokoládou a liehom. „Nech dajú do pekla dačo bojové, čo ste staré baby? Vraj i vy strkáte nos do biblie. Kde to človeče žijete?“

„V dvadsiatom treťom storočí?“ zamrkal som.

„Ale pred Kristom!“ zhúkol. „Z vašej zasratej planéty ste priniesli len skazu, ale zato s modlitbou na perách. Naši bohovia nám nepomohli s Orkami ani s vami, to si azda myslieť, že vaši bohovia sú lepší?“

Pokrčil som ramená. „Úvaha je to zaujímavá.“

„Orech!“ zrúkol a bolo vidno nával krvi okolo jeho očí. „Vziať kladivo!?“

Tá predstava nebola príjemná. Rýchlo som zmizol za dvere a potešil pralinkami roj a posunul čaj. „Kolo má dosť kostolných,“ hlesol som, „zaspievajme tomu starému marxistovi internacionálu.“

„A čínsku hymnu nechce?“ zasipel Bazil a logol si ostrého čaju s roztopeným maslom. „Keby nie Hospodin, už sú z nás moslimské barany.“

„Radšej bravy, tie by nezožrali!“ skríkol Tata, tiež neľúbil minarety.

„Ale, spokojne, spokojne,“ zdvihol sa zo sedu Spokojný. V našom roji bol jediným moslimom. Ale bol Bosniak a rád spieval, a s nami i Ježišovi na chválu. „Ot južnych morej do poľarnogo kraja, raskinulis naši lesa i poľa,“ zatiahol a prví sa pridali Páv a Fena, ktorí boli Rusi. Ruská hymna sa tu hodí viac, než internacionála.

Pod stropom zasvietila oranžová kontrolka. Všetci stíchli. Len Bosniak sa poškrabal v čiernych šticiach, nasadil si prilbu, nezapol ju a cekol. „Spokojne, nič sa nedeje.“

Dvere od pilotov sa prudko odsunuli a Kolo na nás vyceril svoj trochu kolíkový chrup. „Zachytili sme podozrivý dátový prenos. Držte sa, ideme dolu,“ zatiahol dvere k pilotom a zhrbil sa tam pred obrazovkami. Na truc predpisu si ani nesadol, nieto aby sa pripútal. To konečne spravil Spokojný, chytil sa držiaka sedadla a pozrel do rohu, kde blikajúce svetlo pršalo na ikonu.

„Do psej matere,“ cekol Korab, keď červené svetlo zamenilo oranžové. Adrenalín hore, vysoký tep a potom otras. Stroj vrzgol, zjavil sa dym, čosi zunelo. V rukaviciach som z vačku neohrabane vybral horiaci mobil a šmaril ho na dlážku k iným zničeným haraburdám. Smud, spálenina, kašeľ. Zapínali sa prilby, syčali kliatby.

Akútne sme padali, jeden motor vysadil, riadenie nefungovalo. Bazil a Bača sa nevládne posúvali po podlahe, vyhodení zo sedačiek, ktorých bezpečnostné pásy odpálil lúč. Grékova ohorená hlava sa ocitla medzi mojimi čižmami, matné a vytreštené oči, dymiace uhlíky na výstroji. Bača, ktorý bol Slovák, ako ja, sa zasekol pod stojkou navijaka a prestal robiť kotúle.

Úder minul kabínu pilotov, bola šancu, že tí to zvládnu. Vysoko energetický prúd častíc našťastie nezapálil naše granátomety a muníciu helikoptéry, riadenie je zdvojené…

A piloti to začali dávať do radu. Posunul som Bazila od seba a pozrel do kúta na ikonu. Prežehnali sme sa viacerí. Spokojný a desiatnička Sil sa chopili hasiacich fliaš, trochu peny mi streklo na sklo helmy. Tata a Malý skúšali tep a dych nevládnych. Páv pichala rodákovi injekciu do spáleného stehna.

Stlačil som gombík na prilbe a pred očami sa mi premietlo, ako náš posledný vrtuľník chaoticky padá medzi stromy a vybuchuje tam. Šípka displeja ukázala útok zo smeru rieky. Vrtuľník nad nami sa otočil k jej širokému ramenu. Bezzáklzové kanóny vypľuli strely a dym, šesť výbuchov zo päť kilometrov od nás vyrazilo zamrznutú zem, sneh, ľad i drevo.

Nato tam letela riadená strela a zakryla rozrytú tajgu plameňom. Kusy triesok padali až na ľadovú pláň šírej Vyzy, najväčšieho prítoku Veľkej, ktorej vody začínajú v preďalekých trópoch a končia pod severným ľadovcom.

Piloti skrotili stroj a zamierili k vraku, ktorý horel uprostred hájika stromov. V prilbe som počul, ako Kolo posiela nezasiahnutý vrtuľník preveriť miesto pasce, podáva hlásenie na základňu a potom vpadol medzi nás.

„Orech a Sil k navijaku, spustíme vás dolu. Overíte situáciu a naľavo je aj niekoľko nevybuchnutých striel. Vyzdvihnete.“

Displej helmy mi ukazoval, že tam niet pomoci. Do toho mrazu strhať nos pre pár riadených a neriadených striel, ktoré rotný predá na čiernom trhu? Mračil som sa. Odsunuli dvere, vykuknem do povetria.

Boli sme vlastne kúsok od nešťastia, ale spaľujúce plamene tu už nebolo cítiť. Prilba avizuje mínus štyridsať, vo vzduchu by praskol pľuvanec. Vyzizol som k Sil. Surový vzduch vyháňal z helikoptéry dym. Tu mi helmu červeno podsvietilo. Vrtuľník nám poslal varovanie pred raketou. A ja som ju i zbadal. Šmuhu sivého dymu za bujarou prskavkou.

Automatický úhybný manéver ma skoro vyhodil z dverí. Pohľad von vravel, že Kamov nestihne otočiť stranu, kde ešte fungoval systém ochrany pred strelami s pekným menom Medúza. Napadlo mi, či nebude lepšie vyskočiť. Tridsať metrov? Padnem na strom…

Vykuknem po hrozbe a vzápätí sa reflexne zhrbím. Raketa! Huk, teplo a smrad z motora strely na okamih vystriedali chlad. Zamrel som. Žiadny výbuch. Len krik, hrmot, fľochnem za seba.

Sil, ktorá sa nedávno, tak ako ja, zapierala v dverách, zmizla. A za mnou mláka rýchlo mrznúcej krvi a hlava s dlhými vlasmi. Vydesené tváre vojakov a od krvi ošpliechané sklo bojových prílb.

Vrtuľník nám prepojil video z napoly funkčnej Medúzy. Raketa vykopla desiatničku a bezhlavé telo Páva priamo na plamene miesta zostrelu. Dva kilometre ďalej zastihla raketu autodeštrukcia. Približovací i kontaktný zapaľovač zrejme zlyhal pre silný mráz.

Počítač vrtuľníka vzápätí zanalyzoval zničený stroj a jeho okolie. V prilbách sme videli daktoré závery a i s polovicou senzorového vybavenia bolo jasné, že neprežil ani kyborg v ich roji. V posádke každého stroja zvykol byť aspoň jeden domorodec. V prvom rade pre propagandu.

Domorodci vedno s nami strážia kraj pred banditmi a pašerákmi. My sme mali rotného, jeden z pilotov druhej helikoptéry bol tiež miestny a v zostrelenej bol kyborg, ako Sil. Pravda, iba ten kyborg bol z tohto kontinentu, naviac z kmeňa, čo bol kedysi utláčaný. Ostatní boli z južného kontinentu. Takto sa pravidelne stávalo, že Mandolčania v armáde boli k svojim tvrdší, ako vojaci zo Zeme.

Nielen k svojim, ako medzi nás vpadol Kolo, bez zľutovania vykopol Pávinu hlavu von, do ohňa. Nato nasledovali telá Baču, Bazila a Feny. Spomenul bojovú hranicu a zabuchol obe vonkajšie dvere.

„Idioti, chcete vypadnúť?“ upozornil nás. „Tata, Korab je ranený, neciv na mňa ako na ducha. A vy na rite! Máme stopu strelca. Hovorím na rite, bo si rozbijete hubu!“ rotný skočil do pilotnej sekcie a zas rozkazoval. Prudký pohyb ma vtlačil do sedačky.

„Brankár by si nebol dobrý,“ povedal mi po prežehnaní Tata. „Zato Kolo môže ísť na krídlo. Had,“ sykol a presunul sa ku Korabovi.

„Si chlapík,“ bacol do mňa nešetrne Spokojný. „Video, kde si sa vyhol strele bude mať väčšiu popularitu, než nezbedné kozy našej spokojnej premiérky,“ z jeho hlasu usúdim, že šok už hodil za hlavu.

„Najlepší hynú prví, mor, ja to asi prežijem.“ Malý znechutene sklonil kotrbu do dlaní. „Sil a Páv, naše kvetinky a tovariši. A on ich… To ho maximálne degradujú. Do ďasa, keby sme tu nekrúžili pre pár termobarických hlavíc, možno nás ochráni Medúza.“

„Ak chceš filozofovať, pamätaj, že máme zapnuté prilby. Ktovie, čie uši počúvajú,“ upozornil ho Tata od raneného. A potom sme mlčali, do spevu nám nebolo, ani keď guľomety a kanón rozstrieľali trojicu banditov na zamrznutom brehu Vyzy.

Sedel som v helikoptére vedľa zle zavretých dverí, po útoku sa totiž zasekol zámok. Navzdor funkčnej klimatizácii od nich dorážal tak úporný mráz, že horšie to nebude ani na najbližšej obežnici Mandoly. Kolo bol vedľa mňa, svoje miesto v pilotnej kabíne nechal zranenému Korabovi. I tak by som radšej sedel vedľa hovna.

S jeho srsťou a zatváracími nozdrami mal byť na mojom mieste. Až si spomeniem, že pilot druhého vrtuľníka, zvaný Cylon, sa dobrovoľne prihlásil na Mandolu pre jediný rôčik??

Pritrafila sa mu akcia s lyžiarkou celebritou, ktorá uverila reklame o skvelých horách Albánska. A nedostal od nej autogram. Cylonovým pričinením totiž prišla o dvoch zatúlaných psov. Skúšali pytliačiť. Za úlovok inkasoval poľovník na súde šesť liet. Nuž sa prihlásil do armády, to skrátilo trest o polovicu. Sektor Mandola ubral ďalší rok.

Slúžil na hviezdoletoch. Dal si navŕtať stavec pre čip prvého typu ku komunikácii s umelou inteligenciu. Za opakované porušovanie príkazov získal prezývku Cylon a pritiahli ho bližšie k povrchu Mandoly.

Obe naše vrtuľníky leteli tesne pri sebe. Cylonov vo fit forme prvý. Displej prílb nám oznámil blízkosť cieľa. Uvideli sme šíre rameno veľtoku, ktorý ústil do Veľkej až na severnej tundrovej rovine. Čo je z väčšej časti až na dno zamrznutý šelf severného oceánu, uzavretý ľadovcami severných súostroví. Ľad zaprášený tučnou vrstvou prachu a piesku, splaveným štrkom i vegetáciou.

Balkánska federácia anektovala ľavú stranu povodia Veľkej, pravú stranu okupovalo Rusko. Za susedov sme ešte na kontinente mali federáciu Indočíny, Kanady a Aztlan.

Vrtule vírili sneh, tak nízko sme leteli. Za ľadom rieky rozľahlý tmavý ostrov, ihličnany. A osada pôvodných obyvateľov. Cylon zapol plazmový kanón. Museli nás zachytiť všetky lepšie senzory v okruhu 300 km. Niežeby sa tu dali čakať. Náš poškodený stroj sa musel spoľahnúť len na zbrane voňajúce pušným prachom. Oba vrtuľníky sa ešte viac priblížili k ľadovej pláni, vír snehu z nás spravil jeden blížiaci sa objekt, chumelicu.

Osada bola už na začiatku noci mŕtva, všetko živé skryté pod kožou, vetvami, snehom. Bolo pravdepodobné, že strelci s raketou pochádzali stadiaľ. Kým prvé projektily, ktoré nás zasiahli, boli z ukrytého bojového robota, protivzdušnej míny, posledná raketa bola odpálená z pleca. Senzory prvého stroja nám v prilbách ukázali podozrivý objekt na brehu Vyzy. Ukrytý lietajúci stroj napodiv nejavil známky pohotovosti. Piloti podradili motory a náhly hluk zaútočil na okolie.

Spoza dvier búd a júrt sa vytrúsili zobudení obyvatelia. Až snímače zachytili zbrane, počala paľba z reflektorov helikoptér. Oslepujúcej a omračujúcej svetelnej šou by ste odolali s vojenskou prilbou na kotrbe, či so zavretými očami. Z krajnej pravej jurty sa vytrmácali tri osoby, ktoré predsa len strieľali naším smerom. Pokosil ich guľomet.

Niektorí domorodci začali klesať na kolená a naťahovali ruky na znak, že v nich nedržia zbrane. Ľahko sme dosadli na zem a sedem párov nôh skočilo na sneh. Plne funkčný vrtuľník naľavo ešte štekol z guľometu a nato takisto vypustil roj chtivý trestať. Ako obvykle mi nervy zuneli ako rozladená gitara, zhoršovala to prítomnosť detí.

Nejaký kretén sa ma snažil prekvapiť s nožom v ruke. V blikajúcom svetle mal zlý odhad a ja som ho len švacol bodákom cez končatinu, potom pažbou do krku. Chlap vedľa to skúsil harpúnou na Tatu, ten napodiv tiež odpovedal jemnocitne a len mu vykopol zuby. Malý mal menej pochopenia a pre sekeru stlačil spúšť. A potom sa zlomili. Poslušne skrčení čakali, než sme strieľali ich psy.

Sú to také menšie paviány. Domorodí im v zime poskytnú úkryt a oni sa odplácajú orieškami a inými plodmi tajgy. Ako lovecké psy neobstoja, zato sú dobrí ako pastieri a stráž. Teraz zlyhali, ale boli zavreté po chatách. Tie drzé klany napokon zutekali do lesa. Až sa  mi zamarila vôňa pečienky. Neraz totiž končia na ražni. A Malý bol lepší kuchár, než posádkoví.

Vrtuľníky stíchli. Rozdelili sme podozrivých. Deti, ženy a starých do najväčšej chajdy. Mužov, z tých prežilo asi desať, do chaty pri lietajúcom objekte. Ten bol nepretržite zameraný plazmovým kanónom Cylona.

Kolo sa postavil pred veľkú jurtu, ktorá ukrývala UFO. Kývol na mňa a Malého, na Spokojného i Vedro z druhého roja, nato kmásal otvorom. Uvoľnil závoru a s puškou vpredu vstúpil. Za koženými dverami sa ukázal pretiahnutý objekt veľkosti autobusu. I sa mu trochu podobal. Jurta bola reálna, prosto ju vztýčili okolo stroja. Spoznali sme estetický výrobok Čekrov, rasy podobnej vtákom.

V podstate sú to naši spojenci, ale pašeráctvu sa prirodzene venovali i naši vlastní ľudia. Presnorili sme okolie objektu, ale dvere ani okná sme neidentifikovali. Museli byť v tmavom režime. Grep, vojačka z druhého roja nás upozornila, že stojíme pred motorovou sekciou, tak sme sa presunuli k prednej časti. Vojačka s poriadne napnutou kombinézou na hrudi potom vrkla do prilby a za okamih bol pri nás Cylon.

Postavil sa vedľa mňa, v jednej ruke samopal, v druhej malý počítač. Malý, ktorý kedysi vyprával, že bol na voľajakom mesiaci patriacom Čekrom, horlivo skúmal oblasť, kde tušil dvere.

K ničomu to neviedlo a tak si zložil helmu a fúkal na ňu kúdole pary a čistil ju od krvi, pravdepodobne Pávinej. Cylon sa minútu hrýzol do pery, potom zavrel počítač a mykol pred rotným plecom. Vtedy k nám pod jurtu dorazil Hrebeň s ľahkým vrhačom protilietadlových striel, familiárne žihadlo. Kolo sa zamračil na akiste nájdenú zbraň, nepatrila k bežnej výbave patroly. Často však bola súčasťou protivzdušných mín.

Hrebeň si oklepal ľad na dýchacom výmenníku helmy, potriasol vrhačom. „Našli sme toho viac. Oškvarím im rypák?“

„Ale prosím vás, čo tak spokojne zaklopať?“ navrhol Spokojný a nečakajúc na súhlas zatrieskal na trup pažbou. Vedro i Grep sa razom pridali. Rotný zmraštil tvár nad vynechaním jeho súhlasu a trochu odstúpil. Ufo sa roztriaslo pod údermi. Náhle niečo syklo a dvere sa identifikovali kúsok vľavo, než sme čakali.

Otvorili sa vbok a za nimi rozospatá a neupravená tvár s istým vtáčím pôvabom a ľudskými očami. Chudá postava bola len chabo skrytá dekou. Vedro ju hybko schmatol za ruku a strhol z objektu, padla do udupaného snehu a zajačala. Samica. Vtrhli sme dnu.

V riadiacej časti nik, v strede, kde to vyzeralo na kuchyňu a toaletu, ďalšia vtáčia žena. Táto s kratšími hnátmi, viac operená, iného druhu. Mala v ruke nôž, zdalo sa, že zamazaný od dákej nátierky. Kolo sa nerozpakoval a vrazil jej do tváre pažbu pušky.

V zadnej časti, kde som vošiel s Malým, Vedrom a Grep, bolo ubytovanie. A soaré. I ja by sa takého zúčastnil, len obmeniť zúčastnených. Dvaja Čekrovia a samica podobná tej, čo nám otvorila. Bezvládne ležali na lôžkach. Len ázijsky vyzerajúci muž si ustlal na podlahe a dve Mandolské deti sa krčili na zadnom kresle. Všetci zdrogovaní, Mandola je vyhlásená prírodnými drogami.

Kolo otvoril dvere na povale. Nakukol krátko, otočil krkom, zatvoril a zliezol rebríkom. Ešte overil posledné dvere a tesnú chodbu v motorovej sekcii, ale krátko, okrem zbraní nemal rád techniku. Ženu spútal a my zviazali mužov. Vpredu buchli dvere a k nám došiel desiatnik Drina. Zložil si helmu podobnú motorkárskej, blysli jeho zuby.

„Vetráte? Touto jachtou niektorí odletíme na základňu,“ mrkol na Kola, či nenamietne.  „A ja by to rád skúsil. Nie žeby som vedel riadiť, ale tá sliepka, vlastne to dievča, ktoré ste nechali v snehu, sa roztáralo. Cylonova navŕtaná chrbtica nesie jazykové výhody.“

„Čekrovia majú veľkú tradíciu samovražedných útokov,“ cekol Malý i znovu si zložil prilbu, stále s fľakmi krvi. „Ja týmto nepoletím, kým bude riadiť niekto z nich.“

,,Tí na dlhých nohách sú Sirini. A kto tým poletí rozhodnem ja,“ prihlásil sa o vedenie rotný. Potom uprene pozrel na Ázijca a mrkol na mňa. „Preberte ho, Orech.“

Muž bol, ako celá posádka jachty, nahý. Schmatol som ho za vlasy a ruku, Vedro tiež a odvliekli sme ho k toalete. Hlavu dolu, Vedro spláchol. Naháč sa začal metať. Všimol som si, že na ramene má tetovanie v cyrilike. Rusko a okolie? Tomu sa bude zle vyhovárať na jazykovú bariéru. Cylonovi často cudzinci nerozumeli, hoc vládol 40 jazykom.

Pustil som chlapovi rameno i hlavu. Vedro, ten bol Chorvát a ostrejší, ho ešte trápil, spomínajúc príslovie, že jeden Ukrajinec mužik, dvaja Ukrajinci banda, a traja Ukrajinci banda so zradcom. A že Rusi sú rovnakí. Nato sotil zradcu na dlážku. Muž kašľal a zvíjal sa, prskal, postupne chabol. Drina mu skúsil pomôcť kopancom do rebier. Kolo si netrpezlivo škrabal krk. Odgrgol si a rozkázal.

„Volajte Tatu, utopili ste ho.“

Bola to trefná poznámka. Spokojný vyrazil za zdravotníkom. Toaleta bol môj nápad, tak som sa jal s Vedrom neboráka oživovať. Nemal tep. Grep, ktorá bola Slovinka, nám v rodnom jazyku štipľavo poradila, nech skúsime fúkať do riti, že to pomáha. Ukázalo sa, že Kolo rozumie nielen rusky a srbochorvátsky, už chytá i z iných jazykov Balkánu, lebo jej prikázal vystriedať Vedra.

„Ja by vstal i zamrznutý, keby si o mňa oprela hruď,“ začul som Malého. Vzápätí ma vymenil. Rotný nechápal vtipy, zvlášť ak mu hrozila degradácia a smrť vari najdôležitejšieho svedka.

Zastal pri mne privolaný Tata, zas sa napchával maslom. Nastavil som ruku. Tata bol kamarát a nechal mi asi 50 gramov. Potom som si všimol, že civie na ostatných naháčov, teda na samice. Žmurkol na mňa.

„Prečo násilie? Čo tak byť prívetivý, milý, ohľaduplný?“ poučoval zdravotník.

„Ty?“ cekol Drina, ktorý má typickú Dinársku figúru. Tú nadul a uškeril sa. „Domorodé majú dve frndy, tvoju maličkosť by ani nevnímali.“

„A ty myslíš, že ja o tom?“ odvrkol urazene. „Riť majú jednu, ale ty sa isto pomýliš a strčíš tam, kde ti bude voňať,“ dodal zdravotník. Ohúrený Drina zvažoval odpoveď.

„Ticho chlapi!“ Zrúkol Kolo, opravil si remeň pušky na pleci a vyzizol na Tatu. „Rezko sa mu venuj, utopili ho.“

Tata sa sklonil, Malý a Grep mu prenechali priestor. Reakcia zreničiek žiadna, stískal líca, pozeral na jazyk, držal ruku.

„Môžem mu dať stabilizátor, možno pretrpí let do nemocnice a tam ho oživia, ale skôr nie,“ riekol Tata a premeral si ma. Iste chce tyčinku, tunajšie podnebie míňa energiu lepšie, než bársktorá diéta. Vytiahol som sladkosť a podelil ju, ponúkol som totiž i Grep.

„No šéfe,“ hlesla s plnými ústami, „ktorý je na rade?“

„Ten tučný. Pusti sa doň, oni by zabili ďalšieho.“

Slovinka dojedla, stiahla z postele opereného dvojnožca s malým zobákom na dlážku, kľakla mu na chrbát a chytila ho za lakte. Zaujato som sledoval, ako si poradí s o polovicu ťažšou osobou. Zatiahla a ohla jeho chrbticu ani luk. Čekra sykol a vytreštil oči. Grep vstala a usmiala sa od ucha k uchu.

„Výborne. Teraz ho zbite, nech Cylonovi dobre rozumie.“

Robotu i radosť z nej som prenechal Balkáncom. Drina zdesenému vtákovi, ktorý krátko úfal, že to len halucinácie, strčil deku do zobáka a metodicky ho s Hrebeňom tĺkli. Čekra za okamih pripomínal mŕtve kura. Kolo si ma zavolal k druhému operencovi. Najprv mu pažbou ohmatal bok a keď to zabralo len natoľko, že vzdychol, riekol mi, nech mu otvorím zobák.

Natiahol som si rukavice, nech sa mi nešmýka, dobre som si chytil zvnútra ústnej dutiny i z vonku a napol svaly. Uhol, pri ktorom sa mu dal hladko otvoriť zobák, oproti Sirinom skôr ústa, bol prekvapivo malý. Ale ja sa nedal a úspešne som ho minimálne zdvojnásobil. Tvár mi od námahy zaplavilo teplo.

Rotný prv civel, napokon ale spokojne kývol, zbadal, že priekupník sa vracia do reality. „Teraz ho s Cylonom spracujte,“ prikázal.

Nikdy som nebol bitkár. Dokonca som si párkrát nechal skákať po hlave, ak som videl, že byť neoblomným by ma bolelo. Ale teraz ma to určite bolieť nebude. Ak sa zle netrafím. Sil, Fenu a ďalších to bolelo poriadne a tento chlapík zistí, že za tie peniaze to nestálo. A ak to robil z presvedčenia, tak nepredáva zmrzlinu.

Narobili sme mu hodne modrín pod jeho jemným a krátkym perím, kričal, až prebudil samicu a dve domorodé deti. Cylon mu stískal tenký krk, aby nevrieskal a ja mu krútil nohu, až to v kolene, alebo priehlavku, nepoznám ich anatómiu, hlasno chruplo.

Pustili sme ho a on sa za nášho hahotu snažil schovať pod posteľ. Kolo ho schmatol za nohu a odtiahol k toalete, spláchol mu tam hlavu. Hneď ho vytiahol a šmaril o dlážku.

„Takto sa to Vedro robí, pokiaľ nerozkážem utopiť!“

„Áno pane. Bol som rozzúrený, v tom vrtuľníku zhorela moja frajerka.“

„Môžeš tam mať mať, vojak sa musí ovládať, inak je obyčajný bandita. Aby slečinka nestresovala, dajte jej nejaké šatstvo. Oblečte i tie deti.“

„Tí Sirini majú perie len na ramenách a hlave,“ podotkol Chorvát, keď k nej prikročil s nejakými hábami. „Tie vačky za zobákom, podobné lícam, majú dosť citlivé. Kŕmia z nich mladé a bozkávajú sa na ne.“

„Aké porno to človeče sleduješ?“ zavrtela Grep hlavou.

„Videl som to v romantickej komédii,“ bránil sa Chorvát. Samica švitorila a tlačila sa na stenu, až po chvíli jej došlo, že nie je na rade.

„A tie usmrkané decká, čo tu s nimi hrešili?“ ozval sa Bulhar. „Oblečiem ich a dám im pralinky?“

Rotný sa usmial. „Pravdaže, tie chudery, ktoré predali na prostitúciu idú s nami. Ručíš mi za ne. Ostanem ja, Cylon a Vedro s Orechom. Drina, ber ostatných a zistite rodičov tých deciek a staršinu. Grep, ostaň strážiť dvere. A Drina, odvolaj posily, nech tu neletia neúčelne. Máme odvoz. Pošli mi tu ženu, čo vie riadiť.“

„Jasné. Hajde banda. Helmy na hlavy, bo vám odmrznú uši!“

Rotný prikázal zajatú posádku naskladať na zadnú posteľ, Sirinov sme ale nezviazali. Potom si pred nich stal a dal zbraň z ramena. Poláskal bajonet.

„Cylon, ten tučný pašerák. Opýtaj sa ho, kto velí.“

Pilot Cylon vydal škripot s klepotom a mľaskaním. Nechápal som, ako taký papagájí zvuk dokáže vyprodukovať – pritom som vedel, že nevie poriadne hvizdnúť – no tučný chápal a mu odvetil. Albánec si utrel oko. „Vraj velil Sergej. To je ten mŕtvy.“

„Pochopiteľne. Hodia to na mŕtveho. Vedro, kopni ho do hlavy.“

Vták sa stihol uhnúť a Vedro nakopol stenu. Ale vystrašený hneď spustil tirádu a tak si druhý pokus nechal na neskôr. Rotný pozrel na Cylona.

„Vraj velila tá Sirin, čo nás chce odviezť.“ Albánec na ňu aj pozrel.

„Oni ma majú za idiota,“ pozrel Kolo na povalu. „Sirini sú pre Čekrov otroci, neveriaci. Sú z toho istého systému, dva mesiace obrej planéty. Sirini žijú v háremoch, ich samce o ne neustále bojujú a na poriadnu civilizáciu im neostal čas. Samice sú zas prítulné i k Čekrom, bo majú penis, nie nepodarok, ako ich kohúty a majú priveľké libido, aby im vadil podobný dvojnožec. Vedro, o tebe sa rozpráva, že si na medzidruhový sex, už si ich skúsil?“

Vedro hlasno preglgol. „To sa rozpráva? Taľafatky.“

„Neskúsil?“

„Nie.“

„Podvor jej. Ponúkni čaj, sušienky, deku, pohladenie. Nebodaj sa do teba náš nádejný pilot zaľúbi a nebude uvažovať o kamikadze. Ja s ňou pravda nepoletím, ale dostať ten kúsok techniky na základňu, to bude pre čatu odmena ako remeň,“ uvažoval Kolo a krčil čelo.

„Skúsim,“ precedil Vedro medzi zubami a oprel si bradu, hľadiac na pilotku.

„Teraz je Orech na tebe, aby si ho bodákom,“ úškrn rotného. „Vedro bude za dobrého.“

„Um. A to hneď tu, či vonku?“ pokrčil som ústa a civeli sme na seba s mimozemšťanmi.

„Tu! A poriadne krvou zasviň i druhého, nech pouvažuje nad exitom.“

Zapraskal som prstami, vzal pušku a so zlým pohľadom vykročil k tučnému pašerákovi zbraní. Ten opäť stratil pýchu. Sirinky cítili špinavosť a snažili sa od neho posunúť. Kolo mrkol na Vedro a ten im pokynul, aby vstali a usadil ich za stôl vo vedľajšej miestnosti.

Tučný sa skrčil a odušu trkotal, fľochnem na Cylona, ten podotkol, že sa modlí. Tak som počkal, nech má chvíľku na seba. Nie zas pridlho.

Naznačil som bodnutie a keď sa uhol, sekol som ho do tenkého krku pod zobákom. Krv vyšpľachla na chudého Čekra. Ranený mykal spútanými rukami, chripel, škriekal, bublal, čongále napriamoval, hebké perie zalievala červená. Potom mu došli sily.

„Dobre si spravil Orech, dostaneš dovolenku,“ prezradil Kolo. „Cylon, ešte kým chrčí, pohovor s druhým hrdinom.“

Utrel som si bodák o perie na umierajúceho stehne a vrátil sa na posteľ. Zaspomínal som na padlých z čaty a keďže neboli prví, čo tu zle skočili, vrátil sa mi hnev a nálada moriť.

Chudý bol rovnako zatrpknutý a pravdu prevracal podobne, ako jeho kumpán. Rotný hlesol, že sú to tupci pyšní na svoje špinavé pazúry, nenáročné inorasé spoločníčky, tmárske náboženstvo, zriedkavý domov i kastovú civilizáciu, ktorá napočudovanie vyletela z hniezda až ku hviezdam.

„Orech, vyveď ho von a nech ho zastrelia nenabitým šidlom,“ nakázal potom. Prejavil som iniciatívu a okrútil Čekrovi okolo krku krvou zmáčanú bielizeň z postele. Zbitá Čekra na ňom nechala posledný pohľad. Priekupníka som ťahal cez miestnosť, kde už Vedro skúmal so Sirinkami nápoje a potom som ho vystrnadil pred jurtu.

Pozerali sa na nás hviezdy a obežnice planéty. Mráz rámoval kraj do mieru a z úst padali tiché slová a ľadové ihlice.

„Kde máte šidlo?“ hlesol som pred oddielom, kde si práve delili dlhú tyčinku masla. Drina prestal dupať po snehu a fľochol za seba, otáčajúc labužnícky pyskom. Ktosi mi ho podal.

Nahý zajatec sa začal v snehu a v mraze krútiť, akoby išiel po rozpálenej láve. Nato si stúpil na skrvavenú posteľnú bielizeň. Vzal som do ruky šidlo. Kedysi, ešte na Zemi a pred vojenčinou, ktorá mi ponúkla medzihviezdne hĺbky, som robil v strojárskej fabrike.

Vyrábali sme uhlíkovú pružinu a časť plášťa tej zbrane. Aj lanko, ktorým komunikoval zameriavač s granátom, keď bol pružinou vystrelený z hlavne. Vyletel pre senzory nenápadne 300 metrov nad strelca, tam sa zapol raketový motorček, ktorý nasmeroval granát správnym smerom a bác! Tvarovaná detonácia vypálila lúč žiarenia, vysokoenergetické častice, ťažkú plazmu i supersonické kúsky kovu. Účinný dostrel málo cez 7 kilometrov, ale je to zbraň na blízke a pomalé lietajúce ciele.

Odmontoval som granát i zameriavač, z šidla ostala prostá trubka s rukoväťou, silnou pružinou a piestom. Ten som vytočil z poistky, aby mohol voľne vyletieť z hlavne. Čekra sa schoval pod striešku chaty, kde bol odmetený sneh, ale zahnali ho nazad ku mne. Malý si pohadzoval granát v dlani.

„Našli ste rodičov, staršinu?“ Obzrel som si osadu i úhľadne do radu uložené neúhľadné mŕtvoly domorodcov.

„Vraj sú mŕtvi,“ vrkla Grep.

„Svedkov máme v oknách, mordujme,“ navrhnem. „Kto vystrelí?“

Drina pokrčil ramená. „A nenecháme ho umrznúť? Pár kopancov, vyváľa sa v snehu, podrobčí päť minút a stuhne.“

„Čo ja viem?“ nadhodil som. „Tak mu streľme do nohy.“

„Veru, nech si lotor užije,“ kývol desiatnik prstom a potom pozrel k nočnému nebu. „Hospodine, ale sa rúham,“ spomenul si. „Ako vo mne vyčistíš tú zlobu? Preliezla mnou skrz naskrz, ako huba strúchniveným pňom. Dúfam v tvoju veľkodušnosť, lebo ja byť na tvojom mieste, vesmír je značne nudné miesto,“ zveril sa nám relatívne smutne.

Podával som šidlo vojakovi z druhého roja, toho som pre prilbu nepoznal. Odstúpil odo mňa. Grep ho dávať nebudem. Hrebeň zamieril k vrtuľníku. Ďalší vojak, ktorý Čekrovi stál na nohe, aby sa nemohol postaviť zo snehu, do ktorého ho pred chvíľou zvalil, zamieril k blízkej chatrči a chystal sa tam močiť. Volali sme ho Mexičan. Obľuboval nože.

Drina na mňa ustarane pozrel, „asi to ostane na tebe.“

„Veru,“ preriekol Malý, strčil ruky do kešení a zamieril k chatrči, kde boli zavretí domorodci mužského pohlavia a kde strážil len jeden náš.

„Do frasa Drina, teraz z toho nebudem mať radosť,“ priznám a obzrel som sa, či niekde neuvidím Spokojného. Ten by ho možno spokojne vystrelil.

„Nemáš mať radosť,“ podotkol už veselšie desiatnik. „V našom vojsku nie sú sadisti, rasisti, pederasti, perverzáci ani liberáli.“

„Vážne?“ zapochybovala Slovinka a chvíľu na desiatnika civela.

Prezrel som zbraň, či je natiahnutá pružina a uvoľnená poistka piesta, a spúšť zaistená, hoci som si to nedávno overil. Proste by mi pred kárnym činom prospel dáky bojovný nápev, žalm, tie Sil ťahala ako z kalapa.

Od vrtuľníka sa vrátil Tata s druhým vojakom a Mandolské chlapča. Bulhar zastal vedľa mňa, zložil si prilbu a potmehúdsky sa usmial.

„Mor ho, ale je mráz. Minule som rozprával s právnikom útvaru. Vraj sme úplní idioti, že nežalujeme štát za sťažené pracovné podmienky. Máme nárok na o štvrtinu vyšší žold. Najmenej.“

„Nárok máme, navyše, počul si už o listine základných ľudských práv?“ sklonila Grep hlavu nabok a iste sa za sklom prilby unavene škerila.

„To je niečo z dejepisu?“ Tata si dal prilbu na hlavu a fľochol na Čekra zhrbeného v snehu.

„Povedzme,“ súhlasila Grep.

„Tých listín si vytlačím plnú riť a sú mi akurát na hovno,“ cekol dlháň Drina. „Aha, čo som však našiel ja!“ povedal a s elánom tasil z vrecka taktickej vesty kožený predmet, mešec.

„Nejaká čertovina?“ Grep pristúpila k dlháňovi a zdvihla si sklo na priezore helmy, aby lepšie videla.

„Šamanský artefakt?“ prihrnul sa Tata. „Mandolčania sú podkutí čarodejníci. Schovaj to, nech to nevidí Kolo.“

„Neboj, som asi taký retard, ako Kolo ateista.“

„Kolo je zmätený animista a hanbí sa za to,“ dvihla Grep dlaň. „A ozaj duluje tie čačky. Je to znamenitý kšeft. V tej lodi ich je možno viac, než filciek. Domorodci nemajú na kšeft iné, len seba, oriešky, drogy a čarodejné paličky.“

„Paličky?“ spýtal sa Hrebeň, ktorý sa tu zas zjavil.

„To ja len tak. Minule som pozerala nejakú starú bájku.“

„A to akože funguje?“ nedalo Hrebeňovi a zazeral na desiatnika. „Vyzerá to ako vajcia nejakého horského barana. Je tam tabak?“

Desiatnik kývol a schoval zázračný mešec do vačku. „Ležal na posteli. Sú tam oriešky. Les orieškov. A až sa minie, kurva, ty máš zapnutú helmu?“ zavrčal na Bulhara.

„Nerobte paniku. Nevodíš nás za nos?“

„Ja by som vás vodil za nos?“

„Prečo by nie, si predsa Srb,“ zaznelo od prsnatej Slovinky.

„Moja zlatá, pokiaľ viem, kopačky si mi dala ty,“ zafunel Drina.

„Nie si Šalamún, aby si mal dvesto konkubín a…“

„Pozri,“ skočil jej do reči Srb a fľochol na mňa, „ona sa považuje za konkubínu. Haha!“ a plieskal sa do stehien.

„A je smutné, že to nie je celkom pravda,“ Tata si poškrabal rozkrok.

„Vypni ju,“ cekol desiatnik. „Ešte mi to filcka z kontrarozviedky zhabe.“

„Nevolaj ich tak, možno sú na príjme,“ Tata si konečne zložil prilbu, odpojil ju a šťastne sa usmial na Grep, posunúc si na čelo čiapku.

„Ešte musíš veľa šplhať, aby si sa dotkol mojich pier,“ vrkla.

„Ste banda prihriatych tárajov. Nezabúdajte na Čekra. Veď zamrzne,“ ozval sa aj vojak z druhého roja, ktorého som poznal až podľa hlasu. Kýl ho mal hlboký, dunivý. Pri výpravách na priepustku takmer vždy viedol partiu. Prevažne do darebáctva.

„Napadlo mi, mladému natrhli riť, či sa nechce pomstiť. A chce,“ rozjarene podotkol.

„Kýl, ty si hlavička,“ pobúchal som ho po ramene i objal, nato som vysvetlil chlapčaťu, čo a ako.

Ukázalo sa, že mierenie mu nerobí problém, isto strieľal z pušky. Ba možno videl šidlo v cvičnej akcii. Tváril sa previnilo a zarputilo, sťaby sa brodil bažinou, ktorú mu otec zakázal prechádzať. Čekra už nebol schopný stáť ani protestovať, vyzeralo, že si prehryzie vlastný, dosť dlhý jazyk. Mykal sa v polosede, kým ho piest s plesnutím netrafil do bedra, zrazil do snehu a potom sa pomočil.

Náhle sa rozvrieskal a začal okolo seba hrabať hnátmi. Vzpínal sa, ako tuleň na pláži, jeho sivá pokožka okolo zobáka stmavla, chrčal a pľul sliny i škreky. Drina a Hrebeň si zložili prilby a so záujmom sledovali jeho boj so smrťou. Samozrejme prehrá. My všetci prehráme. No ak prehráva nepriateľ, hreje to dušu.

Mal v sebe energiu na pár minút boja, potom ustal. Tata vzal spokojného chlapca do vrtuľníka. Nato sa pri veľkej jurte objavil Kolo, Vedro a Cylon s obomi Sirinkami. Sledoval som, ako dvaja vojaci vyniesli do snehu mŕtvoly. Ešte sa z nich parilo a moja špinila sneh krvou. Tak sliepka sa zaťala a nespolupracovala. Najskôr ju zmárnil Kolo, nevyzerala byť bodnutá.

Rotný sa vyžíval v hrdúsení zajatcov. Už som ho videl. Sústredená tvár a planá potecha v oku, keď dovolil nádych, alebo zakázal život. Až ma striaslo.

Prikázal strhnúť veľký stan a potom si to namieril k nám. Helma pod pazuchou, výraz neoblomný, golier kombinézy odhalený, akoby nám chcel pripomenúť, že on je tu doma.

Drina sa vystrel a ohlásil. „Rodičia detí sú už mŕtvi, staršina takisto!“

„Skutočne? To bude ruka osudu,“ unavene riekol. „Zoberte do vrtuľníka tri psy, nech potom povečeriame. Orech, Vedro, Cylon, letíte tou jachtou i s obomi zajatkyňami. Pomaly, ak sa dá. Chcem, aby sme prileteli rovnako. Idem si zdriemnuť, nehláste mi každú sprostosť.“

Cylon sa s pomocou Siriniek zoznamoval s ovládaním lietajúceho stroja. Občas preložil slová i nám, aby sme neostali naveky hlúpi. Riadenie bolo šikovne navrhnuté. Po odblokovaní by som ho zvládol tiež.

Riadiaci počítač reagoval na ručné ovládanie cez povelovú obrazovku i hologram, aj na hlas, mal dokonca i čínsku, španielsku a anglickú verziu. Prečo tam nebola arabčina, hindu, či ruština som už chápal menej. Veď sme boli s Čekrami susedia. Vedro sa votrel medzi slúžky, počúval a nenápadne sa ich občas dotkol. Iste mal radosť, že z toho nerobia paniku.

Ja jediný som mal poruke zbraň, oni sa už cítili, ako na základni. Ale Sirinky majú dlhé hnáty s pazúrmi, solídny zobák a keďže v mladosti ma naháňali gunáre i kohúty, operencom som neveril. Keď sa Cylonovi konečne podarilo nadviazať komunikáciu s našimi vrtuľníkmi, začul som Frama, ďalšieho domorodca v našej rote, hlásil, nech sa chystáme k letu.

Malá jachta bola určená prevažne k letu medziplanetárnemu, pasívne podpriestorovému a atmosférickému. Jej gravitačný reaktor sa dal použiť i ako skokový motor, ale nedostávalo sa jej zásob a infraštruktúry na medzihviezdny let. Už plavba k hviezde systému by trvala tri dni a k najhmotnejšej planéte, schovanej kdesi v kúte sústavy, je to snáď dvadsaťkrát ďalej. Jedine žeby ste vyhoreli jadro z gravedadia pár skokmi mimo gravitačných bodov. A ste pri susednej hviezde za štyri dni.

Lenže čakala by vás výmena jadra, bezmála nákladnejšia, ako samotná loď. Priekupníci pre atmosférický let používali tichý iónový motor, pracujúci gravitačný reaktor by zachytili senzory z polovice planéty.

Sirinky vysunuli z podvozku štvoro krídiel. Cez nezatemnené okno som videl, že náš oválny autobus, ktorý posiaľ ctil tak hydrodynamiku, začal viac ctiť aerodynamiku. A uvidel som aj Drinu, ako k nám pred sebou nevyberane tisol Grep. Zabúchal na dvere. Otvoril som a hneď som uhýbal vojačke, ktorú pred seba natlačil a brutálnemu chladu.

„Zavri dvere a leť!“ zahučal dlháň, hodil helmy na podlahu a chytil Slovinku podstatne vľúdnejšie za ramená i šikoval ju do kresla.

Grep plakala. Vzlykala, zatínala päste, v zlosti búchala pätami po podlahe. Desiatnik pustil na dlážku pušku a kľakol si k nej. Všetci sme zarazene čakali vysvetlenie. Od Drinu, ale skormútene zavyla vojačka.

„Netvor! Oplan, suky syn,“ syčala cez zuby a slzy. „Tú obludu treba utratiť! Perverzný úchyl, sadista…“

Už vtedy som usúdil, že spomína nášho rotného. Ak sa vadila s bývalým frajerom, bol u nej Drina len prasa.

„Leť, bisťu!“ kývol dlháň k pilotom. „A vypnite komunikáciu. I tie posraté prilby tvrdo vypnite. A hovno, hoďme ich na toaletu, iste odpočúvajú i vypnuté.“

Od vojenskej helmy, ktorá stála to, čo môj polročný plat, sa to dalo čakať. Odniesol som ich, zapol ventilátor a zavrel za nimi dvere. Grep zavýjala a zatínala prsty v päsť, chúlila sa desiatnikovi v objatí ako malé šteňa u suky.

„Rotný ju zaškrtil?“ hodil som pohľad na desiatnika. Prikývol a videl som, ako si chce odpľuť, ale napokon podlahu nezašpinil.

Cylon začal s mimozemskou pomocou štartovať. „Dúfam, že si ju odchytil skôr, ako naň natrafila,“ spomenul.

„Asi hej. Ukojil sa a teraz si čistí gate, pes.“

Vedro odstúpil od okna a sadol do kresla za pilotmi, otočil ho ku mne a dvojici bývalých milencov. „Má divné móresy, no aj výsledky. Ale popravde čakám, kedy ho niekto odbachne. Až mi riekli, čo urobil s naším Pávom,“ stisol pery.

„Ešteže tam bol Tata,“ zaškripel Drina zubami. „Všetci idioti zízali, ako húka nad tou udusenou kurou a on musel utekať od zraneného Koraba. Šťukla záverom a už sa vŕtali do snehu, cínoví panáci. Asi mysleli že bude strieľať zaradom. Pičku materinu, práve som šťal. Takže zuby na zámok, musím sa prezliecť. Pusti ma zlatko, zachvíľu som pri tebe. Orech, hybaj sem.“

Vystriedal som ho pri vojačke, ktorú premohol hnev a rozcítenie. „Ako to môže? A my sa len pozeráme!“ jačala. „Pozeráme a potom sa modlíme. Prisahám, zabijem ho!“ skríkla. „Zabijem! Pusti ma! Pusti! Eh. Zhodil ich do ohňa a vy?! Máte kamenné srdcia? Sú z nás kamenné monštrá? Jeho ste tam mali šmariť, podliaka!“

„Grep! Prestaň, už letíme!“ Vedro mi pomáhal udržať ju v kresle.

„Hajzli! Nechajte ma! Ste takí ako on! Daj zo mňa tie pracky!“

„Ááá,“ Vedro od nej odskočil a držal si pohryzený prst. Ja ju pustil, veď nevyskočí do vzduchu. Zohla sa a už mala v ruke moju pušku. Klapol záver.

„Mor ti, Grep, chceš vystrájať? Nechaj si to na Kolov hrob,“ zdvihol som dlane, lebo si ma merala cez mušku.

„Očividne mi preskočilo,“ riekla jasne a odhodlane. „Nie div. Do armády sa nevrátim a rehabilitačné stredisko nechcem vidieť ani z orbity. Basu tobôž. Cylon, ty leť na obežnú dráhu. Počul si dobre, netvár sa tak unesene. Ty si Orech sadni vedľa Vedra. Dobre, a ruky na stôl. Drina, tie tepláky ti sedia. Vyzeráš ako mafián z Uzbekistanu. Kde máš zbraň?“

„Nerob sprostosti. To chceš mieriť na tovarišov?“

„Stoj! Kde máš zbraň?“

„Neviem,“ rozhodil Drina rukami.

„Strelím ťa do nohy…“

„Dobre, je na toalete,“ spomenul si, kým pozeral hlboko do hlavne. „Čo tým chceš moja dosiahnuť? Prikážeš Cylonovi taran vrtuľníka? S rotným padne osem ďalších. A nás bude lapať flotila. Vyberieš si potom psychiatriu, alebo poľný súd? Dosť! Idem k tebe a ty mi dáš pušku. Zastreľ ma, ak chceš byť ako on,“ Drina k nej hlúpo a odhodlane vykročil.

„Ty hovädo!“ zvrieskla a hodila zbraň za seba. Sirinky sa pred ňou ladne sklonili. Majú dobré reflexy. Duša sluhu im zabránila zmocniť sa zbrane.

„A čo mám robiť?“ kvílila Grep a robila grimasy. „Kvôli tebe som predĺžila kontrakt o rok! Čo budem robiť na juhu?! O mesiac máme rotáciu do trópov. Tam je domorodých mračno a masakruje sa to z každej strany! Pamätáš si na dovolenku na Verase, na Betlena? Rok ho rehabilitovali a liečili a potom skončil pod mostom s inými troskami. Len čakajú na kontraktnikov na dovolenke, aby im kúpili vodku a klobásu! Čo budem robiť ja? Vystrkovať  zadok cvokárom v nejakom plesnivom ústave?!“ tresla po stole.

„Dobre, ty čertica!“ skríkol Srb a zvrtol sa k toalete. Vyšiel z nej s puškou. A začal ňou šermovať mojím smerom. Sedel som v kresle a sledoval, či Vedro nevytiahne pištoľ, ktorú mal schovanú na lýtku. Ale mal ju pod oblečením hlboko schovanú a keď sme pri tom, jednu som mal ukrytú aj ja. Ale nijako sa mi nechcelo siahať po nej.

Srb stíšil hlas. „A čo budeme robiť moja teraz? Nemám len ten bridký mešec! Mám tri! Budeme pašovať víno, diamanty a orechy?“

Drina siahol do taktickej vesty a vyňal z nej šamanskú čertovinu. Otvoril vrecko a my sme civeli, ako vysýpa orechy.

Množstvo orieškov ukrytých v spletitých zákutiach časopriestoru, alebo čaropriestoru? Tie z Mandolských límb. Až ich vysypal za fúrik, a ja ich ochutnal, uznal som, že to má istú perspektívu. Hodil vojačke vrecko k nohám a zbraň zacielil na Vedra, ten civel na palubu plnú zatúlaných semien a vystresovaných sŕdc.

„Do čerta, nemier na mňa,“ zamraučal.

„Ber z vesty injekciu a uspi Vedra a Orecha!“ nakázal desiatnik Slovinke. „Cylon, velím ja! Nebuď tupý, vieš, že k Albáncom chovám malé sympatie.“

Cylon sa zatváril, akoby počul manželkine výčitky. „Veliteľ, vaša obchodná stratégia je chabá ako dedkov kokot,“ poťažkal si. Grep sa zatiaľ činila a pristúpila ku mne s injekciou.

„Moment!“ skríkol som, ako neporiadny žiačik v autobuse pred revízorom. Vstal som a ustupoval až k Sirinom. Grep mňa aj Vedro prenasledovala s úškrnom blázna. Až hrozilo, že ona, alebo my použijeme chmaty a hmaty sebaobrany, palubu rozburácali výstrely.

„Na zem, razom!“ desiatnik vedel, ako nanútiť svoju vôľu iným. Prikrčili sa dokonca i Sirinky, ktoré mu nerozumeli ani slovo. „Teraz pichni tých dvoch a jednu sliepku. Až sa preberú, kopneme ich niekde do riti, alebo sa k nám pridajú.“

S tvárou pritisnutou k podlahe som voňal pušný prach, spálený plast i kov a cítil v zadku ihlu. Keď som sa neskôr prebral, nechcel som trhať partiu.