Antipovídky: Muž brnení, Karate-baby, Placenta

Úvod

Takovéto povídky si zaslouží krátkou předmluvu. Jejich autorem je Slovák Slavoj Vlček, který během pouhých dvou let poslal do soutěže O nejlepší fantasy více než dvě stě svých prací. Jedná se převážně o krátké povídky a je jen na vás, abyste posoudili, zda byl jejich neúspěch v soutěži oprávněný. Pokud se vám budou líbit, můžeme na Fantasy Planet uveřejnit další. Je jich totiž tolik, že se nemusíme bát, že by vůbec někdy mohly dojít. A protože jich je tolik, někdy jsou si támata dost podobná. To je případ i dvou ze tří těchto povídek, které patří k největším Slavojovým klenotům. Karate-baby vzniklo o rok dříve než Placenta. Jak se autor během poloviny svého autorského období zlepšil už snadno zjistíte sami.

Muž v brnení

Všetci pozerali tým smerom. Všetci sa ho báli. Bol tu zasa. A to neveštilo nič dobré. Znamenalo to, že ich bude kosiť smrť. Smrť z jeho rúk.
Muž v brnení stál na vršku a pozeral na nich. Bolo mu ľahostajné, že sa bijú. Bolo mu ľahostajné, kto sa bije. Vedel, že aj on si príde na svoje.
Všetci ho poznali. Všetci zmeraveli. Zrazu. Akoby ich niekto zastavil. Pozerali iba na temnú postavu na kopci.
Slnko sa pomaly chýlilo k západu. Postava muža v brnení sa odrážala na červenom kotúči zapadajúceho slnka.
Muž v brnení iba stál a pozeral sa. Ani sa nepohnul.
Muži dvoch znepriatelených rodov sa bili iba v ľahkom odení. Kovové brnenie, ktoré mal muž na kopci na sebe – nikdy v živote predtým nevideli. Spoznali ho až vtedy, odkedy sa tu tento muž začal objavovať. Bol postrachom všetkých.
Nik nevedel, na čej strane vlastne muž v brnení je. Hoci každý o ňom tvrdil, že je na výsost spravodlivý.
Bitka v údolí sa opäť rozbehla na plné obrátky. Muži sa bili hlava-nehlava. každý sa snažil dokázať svoju zdatnosť a silu.
Už nedbali na to, že sa na nich pozerá muž v brnení.
Na bitevnom poli sa kopili haldy mŕtvych.
Ale muž v brnení ešte vždy čakal. Vyčkával. Zasahoval vždy iba vtedy, ak niekto začal dosahovať výraznú prevahu. Nemal rád, ak niekto víťazil hrubou silou. Ak niekto víťazil ľsťou, ctil si ho a vážil a hocikedy sa postavil na jeho stranu, na jeho obranu. Ale nemal rád bojovníkov, ktorí používali násilie a útočili odzadu. Ctil si však bojovníkov, ktorí sa bili bez bázne a hany.
Do bitiek zasahoval vždy iba vtedy, keď sa bitevná vrava dostávala do najvyššieho stupňa. Vtedy, keď nik nemal čas zbadať, že sa aj on zapája do bitky.

Muž v brnení pomaly zostupoval z kopca.
Z veľkého kotúča slnka už zostávala iba polovina. Zvyšok už zapadol za vrch, na ktorom ešte pod chvíľou stál muž v brnení.
Nik nezbadal, že sa muž v brnení blíži k bojovníkom obidvoch strán.
Keď muž v brnení zišiel až dole, ešte na chvíľu zastal. Ešte vždy si pozeral bojujúcich mužov. Ešte vždy sa rozhodoval, na čaj strane by mal zasiahnuť. Ešte vždy nechával bitke voľný priebeh.
Zvlášť dobre a pečlivo sledoval jednoho mohutného muža, ktorý rozdával smrtiace rany na všetky strany. Doposiaľ však nemal príležitosť zasiahnuť proti nemu. Doposiaľ bojoval poctivo.
Až teraz.
Muž sa vrhol s obrovskou silou dopredu a odzadu prepichol dvoch mužov naraz svojou kopijou.
Až vtedy sa muž v brnení rozhodol.
Prudko vyrazil.
Už iba niekoľko bojovníkov na každej strane malátne odolávalo protivníkovi. Iba muž mohutnej postavy neustával v razancii boja.
A práve tomuto mužovi sa postavil muž v brnení.
Muž v brnení vytasil až vtedy svoj meč, keď stál tomuto mužovi zoči-voci.
Mohutný muž zasunul kopiju do puzdra na koni a vytasil svoj ťažký meč.
Muž v brnení sa hral s mohutným mužom. Ich meče sa skrížili. Celé bojisko patrilo teraz im.
Všetci muži na obidvoch stranách v potýčkach ustali a prizerali sa v širokom kruhu bitke mohutného muža s mužom v brnení.
Muž v brnení mal vždy slabo navrch. Priam tancoval so svojím koňom okolo mohutného muža.
Oči mohutného muža boli podliate krvou. Supel. Nenávidel muža v brnení. Hľadal, ako by sa mu dostal na kožu.
V očiach sa mu zablyslo.
Robil sa, že ustupuje. Chcel zistit, aké sú slabiny muža v brnení. Robil sa, že sa vzdáva.
Muž v brnení ustal vo svojej dotieravosti.
Vyčkával.
S nečakanou razanciou vytasil mohutný muž kopiju a zahnal sa s ňou na muža v brnení.
Muž v brnení nestačil ustúpiť.

Mohutný muž vyrazil kopijou ešte raz.
Z druhej strany.
Zrazil muža v brnení z koňa.
Jeho brnenie sa rozpadlo na dva kusy.
Bolo prázdne.
Mohutný muž sklopil kopiju k zemi.
Neveril svojim očiam.
Zasadil kopiju do puzdra na koni. Usmieval sa.
Obrátil sa k mužovi v brnení chrbtom.
Chcel donútiť svojho koňa, aby rozdrvil brnenie na zemi.
V tom okamihu sa brnenie opäť spojilo.
Posadilo sa na koňa.
V jeho ruke bol opäť meč.
Keď sa k nemu mohutný muž obrátil, meč muža v brnení ho po dĺžke rozťal na dve polovičky.
S hrozným revom sa zrútil z koňa.
Bol mŕtvy.
Z prázdnych jamiek muža v brnení sršali plamene nenávisti.
Muži obidvoch znepriatelených strán sa rozutekali.
Muž v brnení ešte raz pozrel dole na mŕtveho muža.
Z prázdnych pŕs sa mu vydral srdceryvný vzdych.
Muž v brnení ši ešte raz obzrel bojisko.
Potom dôstojne odišiel na koni opäť na kopec.

Karate-baby

Joanne Rutherfordová mala ťažký pôrod. Nerodila cisárskym rezom, ale dieťa, ktoré porodila, bolo veľmi ťažké. Malo bezmála päť kíl. Malo zvláštnu ostroružovú farbu. Zaplakalo tak mocne, že sa v nemocnici všetci zľakli a zháčili, čo sa deje. Napokon sa upokojili.
Nedialo sa nič.
Dieťa malo iba veľmi úzke štrbinky namiesto očí, ale bolo veľmi vnímavé.
Na najväčšie začudovanie všetkých sa hneď po umytí dožadovalo jedla.
Joanne Rutherfordová mu podsunula prsník.
Vypil ho veľmi hltavo.
Sám sa zmocnil druhého.
Vypil aj ten.
Vyzeral už teraz ako nejaký zápasník sumo. Taký bol tučňučký. Lekári ho chceli matke odobrať.
Na ich veľké prekvapenie však chlapec vyskočil na nohy a vydal zo seba taký istý ostrý zvuk, ako keď sa narodil.
Opäť ho chceli lekári matke odobrať.
Až teraz si lekári všimli, že oči dieťaťa sú šikmé.
Prvý lekár, ktorý k nemu natiahol ruky, to odniesol tým, že dieťa mu niekoľkými presnými údermi karate obidve ruky zlomilo.
Lekár pozera1 neverícne na svoje zlomené ruky.
Nesmierne ho boleli. Len s potiažami potláčal slzy, ktoré sa mu tlačili do očú. Sestra, ktorá k nemu vztiahla ruky a snažila sa naňho chlácholivo hovoriť, bola jeho druhou obeťou.
Aj jej niekoľkými presnými údermi karate zlomil obidve ruky.
Ostatní lekári a sestričky ktoré pribehli, privolané nezvyčajnými zvuky, stáli v úctivej vzdialenosti od neho.

Chlapec sa vrátil k svojej matke. Pritúlil sa k nej. Tíško povedal: “Mama.”
Joanne Rutherfordová nebola schopná zo seta vydať ani hlásky.
Pohladkala ho po hlave, kde mal nezvyčajne veľa vláskov. Jemných ako páperie.
Lekári a sestričky sa opäť pohli k Joanne Rutherfordovej.
Chlapec sa pred ňu postavil a roztiahol ruky, akoby ju chcel obrániť.
Lekári a sestričky zastali.
Napokon sa opäť pohnuli.
Chceli sa k nemu priblížiť.
Opäť vydal ten svoj ostrý zvuk!
Bleskovo sa k nim vrhol.
Jeho karateúdery boli mierené presne. Polámal im ruky a nohy.
Až teraz uchopil svoju matku za ruku.
Pozrel jej do očú. Oddane. Detsky. Skoro až zvirecky oddane.
Povedal tíško: “Mama.”
Joanne Rutherfordová rozplakala.
Pritisla ho k sebe.
Ťahal ju za sebou.
Opäť zo seba vydal to svoja “Mama!”

Chcela za ním vyjsť z nemocnice.
Pred vchodom stálo niekoľko policajných áut..
Za nimi kľačali policajti so zbraňami v rukách. Ťažšími aj ľahšími.
Rozbehol sa proti nim.
Policajti spustili paľbu.
Zúfalo zvolal: “Mama!”
Joanne Rutherfordová sa k nemu vrhla.
Policajti rozstrieľali jeho aj ju.
Až dovtedy, čo vykrvácala, si pamätala jeho neveriace oči.
Obidvaja ležali pred nemocnicou z tratolišti krvi. Rozstrieľaní.
Niekto ich milosrdne prikryl bielou plachtou z nemocnice.

Placenta

Christiana Keelerová bola prvorodička. Nepociťovala žiadne zvláštne ťažkosti. Všetko prebiehalo normálne. Aspoň ju všetci uisťovali, že všetko prebieha normálne. Nijak zvlášť sa ani na pôrod nepripravovala. Presná iba dodržiavala rady svojho manžela, ktorý bol náhodou aj gynekológ. Vždy ju uisťoval, že – až k tomu dôjde, že ju odrodí on sám, aj keby zrovna nemal službu.
Christina Keelerová mala nesmierne rada svojho muža. Bol k nej veľmi pozorný. Kedysi sa stretli na jednom lekárskom kongrese kdesi v Európe a hneď si padli do oka. Sobáš nedal na seba dlho čakať. Obidvaja boli však tak zaneprázdnení svojou vedeckou a odbornou činnosťou, že nemali na deti ani pomyslenie. Až jedného dňa sa rozhodli.
Obaja s nadšením a veľkou nedočkavosťou čakali na deň D, kedy sa narodí konečne ich potomok.
A teraz ten deň bol tu.
Jej muž ju držal za ruku, keď ju viezli na sálu.
On sám ju rodil. Mal pri sebe iba jedného asistenta a jednu zdravotnú sestru. Nechcel nikoho viac. Boli to dvaja ľudia, s ktorými bol najviac zohratý. Sám si ich vybral.
Christina Keelerová ležala a držala sa presne pokynov svojho manžela aj teraz. Ten jej hovoril vecne, stručne, čo má robiť. Milým, láskavým, ale popri tom naliehavým hlasom.
Neustále sa usmieval. Šťastne.
Christina Keelerová aj jej manžel boli na vrcholu blaha. Hlavička dieťaťa pozerala na svet.
A vtedy sa to stalo. Nik nevedel presne, ako k tomu došlo. Nik nevedel, čo má robiť. Nik nevedel, ako má reagovať.
Chlapec zrazu sám vyskočil z matkinho lona.
Christina Keelerová skríkla.
Novorodeniatko, ktoré bolo ale nesmierne veľké a vôbec sa nepodobalo na novorodeniatko, ale na niekoľkoročného malého chlapca, vytrhlo z matky placentu.
Vrhlo sa na otca.
Placentou ho zaškrtilo.
Potom sa vrhlo na doktorovho asistenta.
Zaškrtilo ho placentou.
Potom sa vrhlo na sestru.
Zaškrtilo ju placentou.
Potom sa vrhlo na vlastnú mamu.
Zaškrtilo ju placentou.
Potom vliezlo naspäť do mamy.
Zostala mu trčať iba hlava.
Samo sa zaškrtilo placentou. Nezvyčajne pevnou placentou, ktorou vykonalo už toľko zla.

Keď vstúpil do sály pomocný lekár, konštatoval už iba smrť všetkých. Vrátane dieťaťa. Ale smrti tých ostatných – okrem dohadov okolo smrti rodičky a dieťaťa – vysvetliť nevedel ani on.

Tak to je prozatím všechno, přátelé. Máte chuť na nášup? Nebo máte chuť stát se porotcem nějaké literární soutěže?

Povídky poskytla soutež O nejlepší fantasy
Uveřejněno v souladu s pravidly soutěže
Scan by Avari