Druhá (a poslední) várka excelentních povídek zneuznaného génia Slavoje Vlčka nepotřebuje dalších komentářů. Kdo četl jeho předchozí výtvory, nebude už snad tolik šokován. Nebo že by ano?
Baby boom
Tento rok mala WHO celkom iné problémy, a tak vôbec nikoho nenapadlo regulovať pôrodnosť v civilizovaných, tobôž rozvojových krajinách. Do pôrodníc celého sveta sa teda nezbadane vplížil celkom nový fenomén, pre ktorý jedny newyorkské noviny našli veľmi priliehavý názov – baby boom. Zrazu začali všetky pôrodnice praskať vo švíkoch. Takúto pôrodnosť svet už dávno nezažil. Opäť sa začalo rozmáhať, že ženy rodili doma. Pôrodnosť sa začala stávať nekontrolovateľnou. Nik nemohol registrovať, koľko bolo naozaj pôrodov a koľko potratov. Všetky pôrodné baby vyliezli z tých najhlbších dier, lebo cítili šancu zbohatnúť.
WHO si to uvedomila, až bolo neskoro. Začala biť na poplach. Začala volať po regulovaniu pôrodnosti na celom svete, nie iba v rozvojových krajinách. Zrazu začala propagovať, že je najmodernejšie mať iba jedno dieťa. Presadila dokonca, že zvláštni experti tejto zdravotníckej organizácie pri OSN začali vyplácať odmeny tým mladomanželom, ktorí pri sľube manželskom zaviazali, že do piatich rokov nebudú mať žiadne dieťa.
Situácia začínala byť kritická. V niektoré dni sa narodilo dokonca toľko detí, koľko mala Zem obyvateľov. Odborníci z WHO nad tým krútili hlavami, ale dôsledky sa neodvážili predpovedať. Varovali iba pred preľudnenosťou Země. Tvrdili, že Zem vyčerpá všetky svoje rezervy potravín, ktoré ešte má. Varovali, že môže dôjsť k nepokojom, ktoré budú zapríčinené tým, že ľudstvo nebude mať čo jesť.
WHO začala skúmať príčiny baby boomu, ale stále nedochádzala k žiadnemu záveru. Jej závery sa začínali pohybovať na hraniciach fantázie, a tak WHO začala znova bubnovať na poplach. Jej zástupca dokonca prehovoril na pôde OSN v New Yorku a požadoval, aby bol trestaný každý pôrod, okrem tých, ktoré ku dnešnému dátumu už boli naplánované. Ženy, ktoré neboli prvorodičkami, boli výslovne žiadané, aby pripustili potrat. Ovplyvňovať ich nechceli. Zasadzovali sa však za prísny zákaz pôrodnosti na najbližších päť rokov. Na ich nátlak napokon bol tento zákon odhlasovaný ako povinný pre všetky členské štáty OSN.
Práve uplynul rok od odhlasovania protipôrodného zákona, keď sa to stalo. Deti, ktoré sa narodili pred rokom začali chorlavieť neznámou chorobou. Začali chudnúť a napokon zomierali.
WHO presadila, aby posledných milión detí bolo internovaných na jednom bohatom ostrove v Tichom oceáne. Ich rodičia k nim nemali prístup. Boli pod neustálym dozorom platených ošetrovateľov, ktorí dodržiavali tie najprísnejšie predpisy.
Druhú noc po tom, čo tu boli všetky deti internované, došlo k mohutnému záblesku nad ostrovom.
Ako kamene sa zosypali na ostrov veľkí červi.
Okamžite sa vrhli na hlavy detí. Z ich hláv vysiali ďakších dvoch červov. Z každej hlavy dieťaťa. Títo červi vyzerali akoba boli zhotovení z rôsoľovitej mozgoviny. Vrátane zvraskaných mozgových závitov.
Ošetrovatelia iba stáli. Hoci ich bolo dosť, červi im zahatali cesty, ako sa dostat deťom. Ale tak, aby videli tento raz, čo sa deje. Mohli iba prizerať, ako deťom odstraňujú červíkovitú mozgovú hmotu ich hlavičiek.
Zrazu boli červi preč.
A deti – o niekoľko dní zomreli – bez mozgov.
Nemá
Pozerala pred seba. Hrôzou sa jej rozšírili oči. Nevedela rozprávať. Bola nemá. Ale videla všetko. Vzhľadom však na to, že bola nemá, oveľa bystrejšie vnímala ostatnými zmyslami.
Videla, ako knieža Ctibor sotil svoju ženu Kunhutu pri studni. Kunhuta sa udrela o kamenné rúbenie studne a bola na nieste mŕtva.
Knieža Ctibor ju zhodil do studne. Bola to spodná studňa, ktorá sa nikdy nepoužívala. Niekedy sa z nej napájali iba kone v stajni.
Teraz svojím mečom oddelil niekoľko kameňov z rúbenia studne a zhodil ich dole do studne.
Na jeho tvári vytanul úsmev. Úsmev spokojnosti a zadosťučinenia. Bol náramne spokojný. Sám so sebou. S celým svetom. So všetkým. Jeho dielo sa mu podarilo.
Vyrýpal ešte niekoľko kameňov.
Zvalil ich do studne.
Na vrch studne nasypal piesok, ktorý tu všade bol.
O chvíľu odišiel.
Nemá nebola schopná slova. Ešte vždy zotrvávala na svojom mieste.
O chvíľu prišiel opäť knieža Ctibor.
Držal za ruku spanilú Hedvigu. Pozerali si do očú. Vyzerali, že sú do seba a zaľúbení. Z očú im priam sálala túžba.
Zostali pri zvyškoch studne.
Ich pery splynuli v dlhom bozku.
“Drahá Hedviga, už nič nás nemôže rozdvojiť. Už sa nám Kunhuta nemôže postaviť do cesty. Naše šťastie má voľnú cestu. Vystavím ti veľký dvorec niekde tu nablízku. A potom budeš navždy mojou.”
“Iba tvoja,” špitla Hedviga.
Ešte dlho si hrkútali. Nemá sa bála vyjsť zo svojho úkrytu. Počula všetko. Počula sľuby planej lásky. Počula rúhanie sa. Počula všetko, čo nebolo určené pre jej sluch. Zmocňoval sa jej kým ďalej tým väčší des. Strach jej zaplavoval celú jej dušu. Už nevedela, kde sa má podiať. Bála sa väčšmi, ako si to sama dokázala priznať.
Aj v jej vyhasnutých očiach sa zračil strach.
A vtedy pocítila, že sa jej niečo tlačí do ruky.
Bolo to tvrdé, oblé a ťažké.
Bol to meč.
Akýsi vnútorný hlas joj prehovoril do duše: “Pomsti neveru kniežaťa Ctibora! Zneuctil vernú lásku Kunhuty! Ty si ten pravý nástroj pomsty!”
Takmer povedala nahlas, že je nemá. Tak sa jej to tlačilo do úst, že takmer cítila, že bude v stave to vyreknúť. Ale nepovedala nič, nevydala ani hlásky.
“Povediem tvoje kroky aj ruku!” hovoril opäť jej vnútorný hlas.
Pomaly a potichu postupovala s podvihnutým mečom ku studni.
Knieža Ctibor ani pekná Hedviga o nej nevedeli. Boli priveľmi zabratí jeden druhým, ako by sa vedeli starať o to, čo sa deje okolo nich. A boli si aj priveľmi istí, že teraz už sa nemôže stať nič.
Nemá k nim pristúpila.
Jedinou ranou odťala hlavy obidvom.
Ich hlavy spadli do studne.
Piesok sa rozostúpil a pohltil ich hlavy.
Vtiahol do seba aj ich telá.
Vtiahol do seba aj meč, ktorý doposiaľ držala nemá v ruke.
Tam, kde bola kedysi studňa, bol zrazu piesok ako všade okolo.
Nemá na to iba v úžase pozerala.
Vnútorný hlas jej povedal: Pomstila si zradu, ale nikdy o tom nikomu nepovieš. Nikdy ani nebudeš môcť. Ostaneš nemá.”
Nemá sa rozbehla preč od bývalej studne. To hrozné tajomstvo jej spaľovalo mozog. Chcelo sa jej kričať, ale nemohla.
Bola nemá.
Starec rozpráva
“Prosím, aby ste neprerušovali, lebo som už vetchý kmeť. Som starec, ktorého oči už videli o štvrtinu viac, ako storočný starec, ktorého ste pochovali minulý týždeň. Doposiaľ som bol viazaný prísahou mlčania, ktorú som do svojej smrti nechcel a ani nesmel porušiť. Je to príbeh veľmi starý. Príbeh, ktorý som ešte nikomu nerozprával. Nesmel som. Teraz však mám smrť na jazyku, a tak sa odvažujem porušiť prísahu. Dúfam iba, že Bohovia dopustia, aby sa tento príbeh vyrozprával až do konca. Pozorne teda počúvajte.
Zóram bol synom Zena. Zen sa často poberal na výpravy do veľmi ďalekých krajov. Raz sa pobral do krajiny, ktorá sa volala Zen, hoci v nej nikdy nebol a jeho meno odtiaľ nepochádzalo. V tejto krajine bolo zvykom dvoch, ktorí sa zasobášia namaľovať na miniatúrne obrázky. Tieto obrázky boli na priesvitných drahých kameňoch. Zen sa pobral teda do krajiny Zen. Priviedol si odtiaľ ženu, krásnu ako obrázok. Táto krásavica porodila Zenovi syna, Zórama. Zóram rýchlo dospel. Jeho matka mu rozprávala len a len o krajine Zen. Snilo sa jej za ňou, a tak nečudo, že Zóram, ktorého naučila aj ich vlastný jazyk, zatúžil po krajine Zen. Cesta bola nebezpečná, ale Zenova manželka mu to nevyhovárala. Pripravila ho na všetky nebezpečenstvá. Dala mu so sebou obrázok jeho otca, Zena, svoj, trochu zvláštneho bieleho prášku, ktorý zaháňal smäd i hlad, len ste sa ho dotkli jazykom, malý meč a dýku. Jeho matka bola dcérou vládcu krajiny Zen. A tak sa Zóram po mnohých útrapách dostal do krajiny Zen. V krajine Zen bol celý rad čudesných zvierat a všetky sa chovali k Zóramovi nesmierne priateľsky. Tak sa skamarátil aj s jednorožcom kráľa krajiny Zen. Bolo ich všade vidno spolu. Vládcom krajiny Zen už nebol otec jeho matky, ten už zomrel. Vládcom, kráľom, bol niekto celkom iný. Ale Zórama si uctil aj ten. Zóram však zahorel láskou k jeho dcére. Teraz už bolo všade vidno Zórama, dcéru vládcu a jednorožca. Všade chodili spolu. A dokonca všetci traja spolu aj spávali. V jej izbe. Na túto dcéru si však brúsil zuby susedňajší vládca. Žena mu zomrela za dosť záhadných okolností. Bol to známy sukničkár a chcel túto dcéru iba pre svoje potešenia. Tá však ľúbila iba Zórama. Pritiahol s veľkým vojskom, že si vládcovu dcéru zoberie násilím. Zóram teda, hoci nerád, musel bojovať. Pobil všetkých nepriateľov, vrátane vládcu susedňajšej krajiny. Po jeho boku bojovali všetky zvieratá krajiny Zen, vedené jednorožcami. Nepriateľský vládca všetkých jednorožcov vybil. Aj iné zvieratá. Napáchal veľké škody. Zázračný meč Zórama však stínal jednu hlavu za druhou. Tá bitka bola nesmierne krutá. Krajina Zen sa z nej už nikdy nespamätala. Zanikla po čase celkom. Zóramoví neostávalo nič iné. Odišiel v dcérou vládcu krajiny Zen. Išli spolu dlhý rad nocí a dňov, kým sa nedostali sem. Mali so sebou aj všetky kúzelné dary Zóramovej matky. Moja žena už dávno zomrela. Zóram som ja. Všetky dary mojej matky, ktoré nám pomohli prežiť, nájdete – “
Starec nedopovedal. Napriahol ruku.
Zomrel. Nestačil svojo tajomstvo odovzdať.
Ale zomrel so cťou. A vážnosťou.
Poskytla soutěž O nejlepší fantasy
Uveřejněno v souladu s pravidly soutěže
Scan by Avari
pánbůch s náma a zlý pryč!!!!
Jeziiiis, to su perly!
A deti – o niekoľko dní zomreli – bez mozgov.Nemá nebola schopná slova. :-DDDDDDDDDDTy kokso, Vlcek ruleeeez, to je tazky ulet.:-DDDD
NIC
Re: Jeziiiis, to su perly!
a starec zomrel s uctou :))dalsi perla :))ja ho zboznuju, dokaze mi vzdycky zlepsit den v praci, je to maser jak hovado :))vivat Vlcek, more Vlcek, Vlcek na hrad :))))
Starec
Myslim, ze starec zemrel opravnene 🙂
ta pointa je proste vynikajici :)))
pointa kde???
Biely prášok, ktorý zaháňal hlad a smäd, len čo ste sa ho dotkli jazykom. Tak tu Slavoj odhalil svou múzu…Inak aj gramatika je v jeho prípade bohovská
Len tak ďalej
…a pánu Vlčekovi sa konečne splní jeho sen – publikovať všetky svoje poviedky v kruhu chápavých čitateľov.Je to úplná paráda, a nechápem, prečo si to doteraz nikto neuvedomil. Tieto poviedky by uživili aj samostatný server, a z peňazí vyzbieraných na banneroch by sa dali aj vytlačiť knižne. Ba čo – socha by sa dala postaviť! Alebo aspoň malé sošky na štýl Mloka, ktoré by sa slávnostne odozdávali víťazom Ceny Slavoja Vlčeka.Podmienky účasti v Cene Slavoja Vlčeka:* aspoň 60 poviedok na autora;* maximálna dĺžka poviedky jedna normostrana;* v každej poviedke musí niekto zomrieť;* musí sa stať niečo nevysvetliteľné;* zvláštny bonus sa udeľuje za deti (ale tie musia povinne zomrieť všetky);* poviedka musí byť myslená vážne.
Mně osobně přijde nejvtipnější věta: “V niektoré dni sa narodilo dokonca toľko detí, koľko mala Zem obyvateľov.” Ale přiznávám, že na titul The very best of Slavoj Vlček existuje více kandidátů 🙂
škoda, takový talent..
Mně nejvíce rozesmálo: V niektoré dni sa narodilo dokonca toľko detí, koľko mala Zem obyvateľov…to si nelze dobře představit,to už si lépe dokážu představit ty červy. Jinak, je super že se to tady zjevilo podruhé, těšil jsem se na ty povídky hrozně moc a je mi líto že je to zde naposledy..něco takového se jen těžko hledá..
Vrrr..
Sáákra, Kolja mne předběhl.Ale alespoň vím že nejsem sám komu přijde nelogické aby každý člověk každý den porodil 1 dítě:o) To by muselo být sakra moc trojčat.Rychle ještě doporučím povídky kamarám,o tohle nemůže nikdo přijít!
tož na podruhé to už není taková pecka ale což, Slavoj je Bůh
Slavoj na hrad ;))more Slavoj ;))Slavoj je buh :)))
To je nádhera
Vážení, kam se hrabe Tolkien, Feist nebo Sapkowski proti panu Vlčkovi.:-) To jsou opravdu skvosty, něco takovýho jsem už dlouho nečetl.
Po přečtení předchozích řádků se mi udělalo špatně – ne ovšem z Vlčkových povídek, ale z výsměšných reakcí na ně. Všichni se tváříte, jako by byl Vlček ten nejhorší na světě, i když moc dobře víte, že to není pravda. Takových jsou desítky a stovky, a mnohem horších. Mimochodem: nikdy se vám nestalo, že jste si koupili knihu od vašeho oblíbeného autora a zjistili jste, že je to škvár, který odmítáte číst? Jaký je vlastně rozdíl mezi amatérskými autory, kteří chrlí desítky debilních povídek týdně, a zavedenými autory, kteří píší šestisetstránkové knihy stále o tomtéž? Na rozdíl od nich Vlček aspoň nikoho neokrádá.Stojí vám vůbec nějaký Vlček za to, abyste zapomněli na dobré vychování a zcela nepokrytě se mu posmívali? Opravdu nemáte nic jiného na práci? Nechte Vlčka, ať si píše dál – třeba jednoho dne pochopí sám, že to nevzal zrovna za ten správný konec a nechá toho. Ještě před týdnem jste netušili, že nějaký Vlček existuje, a už si hrajete na světaznalé odborníky a vykladače jeho díla. Posmívat se umí každý. Být tolerantní a starat se sám o sebe evidentně málokdo.
vzdyt me se libi ;)) skvele me bavi ;))
petru burešovi
Rozdíl je ten, že zavedení autoři jsou schopni jisté minimální míry stylistické a kompoziční profesionality; Vlček pak okrádal o čas a práci přinejmenším porotce oné soutěže.
Pane jo. … ….???? asi bych mel zacit vic pit, treba by mi to potom doslo…:)
“Nema nebyla schopna slova”, taky stoji za to stejne jako “Protoze byla nema, zbystrili se ji vsechny ostatni smysly”.
tak to je narez – muzu rict ze sem se pobavil nejvic za tenhle tejdenproste bomba – nahodte jeste nejaky povidky protoze ja se na ne tesim skoro jako sem se tesil na posledni dil pana prstenu :+)))
“Nema nebola schopna slova.” to je borac jak svina 🙂 megakrutor
Súhlasím s Burešom, Vlček nie je jediný, kto píše tak otrasne. Neviem, aký prebiehal zákulisný boj, či sa mu niekto snažil pomáhať s písaním, alebo ho len odmietali. No ďalšie poviedky by som si v pohode prečítal. Majú spoň tú výhodu, že sú krátke.
dalsi suhlas s buresom (a s imre)…v kazdom pripade, nie je urcite najhorsi (ste este necitali moje;)))-ono, ale zase je pravda,ze ja si to uznam. na co mame koniec koncov smetne kose,ze ano…)
Re: Len tak ďalej
Ja sa poserem!!!!!Najprv Vlckove texty a teraz “podmienky sutaze”!:))))))))))))Socha Slavoja Vlcka!!!!!!:)))))))0Toto by rozrehotalo aj mrtveho.Alebo by to mal knaz citat na pohreboch.To by sa aj pozostali uje.avali:DDDDDDDDD
Inac len tak pre zaujimavost pan Bures…Panovi Vlckovi z chvosta neubudne.Kritika ho nezabije.Alebo by ste radsej chceli aby sme sa k jeho osobe spravali pokritecky ako matka k decku ktore nacmara na papier pokrutenu ciarocku a chvalit ho?Okrem toho mi jeho vytvor bohovsky zlepsil naladu.Morbidita proste vedie.Pridavam sa k ostatnym.CHCEME VIAC VLCKA!!!!!!!
Chtěl bych docela vědět, o čem jsou ostatní Vlčkovy povídky. Všimli jste si, že ve 3 z 6 tady uvedených mají hlavní úlohu novorozeňata?
Mysli to ten clovek vazne??????
Vlcku chlape nevim co beres ale uz toho radsi nech!!!!!
Antipriklad
Cital som mnoho “skvostvo” cesko-slovenskeho internetu, ale Vlcek je naj. Nie preto, ako mnohi uz spomenuli, ze je najhorsi, ale napriek chybam sa to dobre cita a nie je to privela domotane (cital som aj take). A v neposlednom pripade su vsetky kratke. Skusali ste citat 10 stranovu poviedku este horsej kvality ako Vlcek? Z toho vypliva, ze okrem potesenia na dusi z precitania (nezamerne) vtipnych mikropoviedok, je to perfektny antipriklad pre zacinajucich autorov (ako napriklad ja :).
Pozdrav Slavojovi Vlčkovi
Milý Slávo, nevím, jestli si na mě vzpomínáš ze Šteflí. Pokud ano, budu potěšen, když se ozveš. Zdraví Tě Karel