Je jedným z najznámejších autorov fantasy na Slovensku aj v Čechách. Žije v Banskej Štiavnici, ktorá je prevoňaná dejinami. História očarila aj Juraja a kus z nej nájdete takmer v každej knihe, ktorú napísal. Jeho dielo je, napriek mladému veku pomerne rozsiahle. Spomeniem aspoň série o Čiernom Roganovi, Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, Bohatier, Stein a Barbarič, román Bivoj…
Pre Juraja Červenáka je typický jednoduchý a pritom nesmierne pútavý štýl, zrozumiteľný každému typu milovníkov literatúry. Napriek nekomplikovaným textom prináša čitateľom ukážku bohatstva nášho jazyka. Zoznamuje nás so slovami, na ktoré sa už zabudlo, či tí mladší ani netušia, že ich kedysi naši prarodičia bežne používali. Jeho svety sú bohaté, farebné a dýchajú životom. Splynutie skutočnej histórie, ktorú v nich nachádzame, s fantáziou priťahuje neustále nových fanúšikov.
Juraj Červenák patrí k autorom, ktorí dbajú na to, aby ich fanúšikovia mali pravidelný prísun nových príbehov, za čo mu patrí vďaka. Práve preto, že sa mu podarilo presadiť aj v Čechách, zaujímalo ma, ako vidí naše literárne scény (podobnosti, rozdielnosti) on.
Vidíš dajaký rozdiel medzi slovenskou a českou tvorbou?
Stále ešte žijem trochu v tom, že česká a slovenská tvorba je vlastne jeden rybník. Aj keď už dávno nie je. Hlavný rozdiel vidím v tom, že česká tvorba je pestrejšia a omnoho hojnejšia ako slovenská – bez ohľadu na žáner. Nie je to iba tým, že Česi majú dvakrát taký veľký trh, v skutočnosti je tam produkcia a čítanosť mnohonásobne vyššia. Pohybujem sa vo fantasy, v historickom či detektívnom románe, vo všetkých týchto žánroch majú Česi omnoho viac autorov, viac píšu, viac čítajú, majú silnejšie tradície. Keď som začal písať sériu historických detektívok o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi, na Slovensku som bol vlastne priekopník tohto žánru. V českom preklade už však mala kniha bohatú žánrovú konkurenciu – autorov ako Vondruška, Niedl, Bauer, Hrdlička a ďalších.
Slovenské knihy sa prekladajú do češtiny, hoci naše jazyky sú veľmi podobné. Takže… jazyková bariéra, čo ty na to?
Aj slovenčina a poľština sú podobné, a predsa (väčšinou) nečítame poľských autorov v origináli. Pre mladých Čechov začína byť slovenčina podobne cudzia. Stále sa dorozumieme, ale mnoho Čechov už nezvláda čítať po slovensky. To je tým, že strácajú kontakt so slovenčinou, zatiaľ čo my máme češtinu na každodennom menu – v televízii, na streamovacích službách, vo filmových dabingoch, v literatúre. Mnohí Slováci stále uprednostňujú české preklady svetovej literatúry. Ale naopak, poznám aj takých Slovákov, ktorí už v češtine vôbec nečítajú, takže ten kontakt slabne aj z tohto brehu Moravy, hoci omnoho pomalšie.
Tvoje príbehy sa odohrávajú na rôznych miestach Európy. Cestuješ a zisťuješ si podrobnosti k deju priamo na mieste, či máš „miestopisných“ poradcov?
Aj, aj. Keď je možnosť a čas, rád si zájdem na miesta, kde sa moje príbehy odohrávajú, preskúmam si ich, ohmatám, ochutnám. V románe Anjel v podsvetí, ktorý teraz píšem, sa Stein a Barbarič vyberú do Plzne počas pobytu Rudolfa II., takže som si vlani urobil výlet do tohto mesta, strávil som tam niekoľko dní a snažil sa nasať čo najviac z jeho atmosféry a histórie. Takisto som navštívil miesta, kde sa odohráva moja novinka Les prízrakov – mesto Trutnov, hrad Břecštejn, Krkonoše. Sú však aj lokality, ktoré sú pre mňa z rôznych dôvodov nedostupné (napríklad Brána Irkally sa odohráva v oblastiach donedávna ovládaných Islamským štátom), tam sa musím spoliehať na internetové a knižné zdroje, ale skúšam nájsť aj ľudí, ktorí do tých končín naozaj cestovali, a ťahám z nich rozumy.
Poslúchajú ťa postavy? Či občas zistíš, že hoci príbeh píšeš ty, zrazu robia iné veci, ako si im pôvodne naplánoval?
To je asi základná črta dobre napísanej postavy, že sa snaží správať inak, ako jej to autor v pôvodnom koncepte príbehu narysoval. Niežeby mali hrdinovia viac rozumu ako ich tvorca, ale dej sa často dostane do bodu, kde logika velí odbočiť inam a autor by to mal postave umožniť. Samozrejme, musí to urobiť tak, aby sa mu nerozsypal celý príbeh, čo je často okamih, keď sa pri písaní trochu trápim.
Tvojim koníčkom sú filmy a seriály. Sleduješ ich len ako fanúšik, či pozorným a kritickým okom profesionála?
Vždy ako fanúšik, užívam si ich. Aspoň do okamihu, kým sa nezačnem nudiť alebo vo filme či seriáli nezačne niečo škrípať. Potom už rozbehnem v hlave analýzu, čo tvorcovia urobili zle. V opačnom prípade, teda keď sa bavím, sa až neskôr zamýšľam nad tým, čo všetko sa scenáristom či režisérovi podarilo, že to celé fungovalo.
Viem, že si fanúšik metalu. Musím sa priznať, že mám tiež rada tento štýl, no moje okolie nie. Má pre túto hudbu pochopenie tvoja rodina a púšťaš si metal aj pri písaní?
Rodina znesie trochu tvrdšieho rocku, nejakú tú Metallicu, Linkin Park, manželka má celkom rada System of Down. Dcérka počúva svoje veci, od detských odrhovačiek až po Taylor Swift, ale rock v aute jej nevadí. Samozrejme, nepustím jej Vader či Rotting Christ, ale minule si pochvaľovala Evergrey.
Manželku máš poetku. Aký je tvoj vzťah k poézii? Písal si frajerkám zamilované básne?
Písal, aj mám niekde (ešte na písacom stroji naklepané) zbieročky básní, každú v náklade jeden kus. Ale okrem ľúbostnej lyriky som písal aj texty pre blackmetalovú kapelu. Hromady mrtvol a proudy krve.
Ty píšeš, manželka píše… Pomamila a potatila sa vaša dcéra?
Ona hlavne kreslí, hrá na klavíri a tancuje. Ale občas ju chytí aj chuť niečo napísať, normálne si sadne k notebooku a píše rozprávky. Aj nejaké krátke komiksy už nakreslila. Takže nejaká genetika tam očividne funguje.
Ako vidíš svoju budúcnosť? Budeš sa naďalej venovať fantastike, či ťa láka písať už len historické romány?
S tradičnou fantasy typu Černokňažník či Bohatier sa (aspoň na nejaký čas) rozlúčim poviedkou “Krvavá panna”, ktorá vyjde v antológii Čas hrdinov 2. Mienim pokračovať v cykle Stein a Barbarič, ale možno vznikne ešte jeden (už nadobro posledný) diel Dobrodružstiev kapitána Báthoryho. Najmä však uvažujem o celkom novej knižnej sérii, v ktorej pomiešam všetky moje milované žánre – históriu, detektívku, fantasy, horor, ale aj western. Tieto príbehy sa budú odohrávať na Slovensku v druhej polovici 19. storočia a budú (okrem iného) inšpirované životom a dielom Pavla Dobšinského.
A nakoniec… Poskytol si už množstvo rozhovorov. Je otázka, na ktorú si vždy chcel odpovedať, no nikto ti ju ešte nepoložil?
Na originálne otázky sú tu moderátori a redaktori, občas ma niečím príjemne prekvapia (alebo nepríjemne zaskočia). Skôr viem vymenovať tie, ktoré som dostal už stokrát a musím sa ovládať, aby som na ne neodpovedal nejako uštipačne, cynicky či arogantne. Napríklad, či sa dokáže spisovateľ na Slovensku uživiť alebo ako vyzerá môj pracovný deň. Milujem aj otázku, aké boli moje začiatky a prečo som začal publikovať v češtine. Preboha, veď to sa stalo pred 25 rokmi a medzitým mi vyšlo vyše 30 kníh, poďme sa baviť o niečom, čím žijem dnes. To sa tebe celkom podarilo, ďakujem.
Fotky: Miloš Lacika (archív J.Červenáka)
