Na písanie fantastiky nepotrebujete penis, široký hrudník ani bradu, míní Alexandra Pavelková

Jste známou celebritou jak na Slovensku, tak v Čechách nebo v Polsku, vlastně téměř legenda. Jak Vám to zní?

Už som sa stretla v súvislosti so svojou osobou s pojmom „legenda“. Na legendu sa cítim príliš mladá, ale je fakt, že vo fantastickom rybníčku plávam už takmer 30 rokov. Teda osobne poznám „starú gardu“, aj keď mnohí už nie sú medzi nami, a snažím sa spoznávať aj ich nasledovníkov. Svoje robí aj skutočnosť, že, pokiaľ mi pamäť siaha, vlastne sedím na troch stoličkách – na autorskej, redaktorskej a organizačnej.

Tak dobře, pojďme nejprve na tu autorskou… Jednou z posledních Vašich knih, se kterou měli možnost se naši čtenáři setkat, je pozoruhodné Údolí lilií, přezdívané často „ekologická fantasy“. Proč vyšlo v českém překladu, když uběhlo jen pár let od slovenského vydání?

Povedzme si na rovinu: Koľko českých čitateľov siahne po knižke v slovenskom jazyku? Mladšia generácia, ktorá nevyrastala vo federálnom štáte a nemá už každodenný kontakt so slovenčinou, po slovensky nerozumie. Situácia platí aj opačným smerom. Hoci značná časť Slovákov číta knihy v češtine, pre mladšie ročníky je pohodlnejšie siahnuť po slovenskom preklade. Vidno to už na zahraničnej prekladovej literatúre, kde knihy vychádzajú takmer simultánne v češtine aj slovenčine. Ak sa do češtiny prekladajú knihy od Červenáka, Kariku alebo napríklad moje, tak sa možno čoskoro bude do slovenčiny prekladať Žamboch, Kotleta alebo Šlechta.

Zaujala mě ale jedna věc – proč vlastní překlad? To není moc obvyklé. Nenašel by se nikdo, kdo by to také zvládl?

Našiel, ale keďže s prekladmi do češtiny už mám nejaké skúsenosti, bolo to pre vydavateľstvo ekonomicky výhodnejšie. Vzhľadom na to, že kniha sa odohráva v rôznych časových obdobiach, v rôznych reáliách a na rôznych miestach, aj spôsob reči rôznych postáv je odlišný. V origináli využívam napríklad historizmy, vzletný štýl, nárečia, súčasný slang, hovorovú reč. Pre českého prekladateľa by bolo komplikované rozoznať tieto odtiene a nevyhnutne by zasa viedlo k širšej spolupráci so mnou ako autorkou. V tom je vlastný preklad výhodou, aj keď to zasa znamenalo pre mňa tvrdú prácu pri hľadaní vhodných českých ekvivalentov.

No právě, nebyl překlad ve výsledku mnohem náročnější? Alespoň pro Vás jako pro překladatelku (ha, další židle!) i autorku v jedné osobě?

Samozrejme, je celkom iné písať niečo rovno po česky a iné je prekladať si vlastný text, ktorý bol pôvodne napísaný v slovenčine. Je to oveľa chúlostivejšie. Naše jazyky sú natoľko príbuzné, že vám veľa vecí automaticky pripadá v poriadku, a pritom sú natoľko odlišné, že tie veci v skutočnosti v poriadku nie sú. Z týchto dôvodov kniha, samozrejme, vyžadovala oveľa náročnejší prístup od českej redakcie.

Je údolí Slatiny, kde se příběh odehrává, skutečné místo, nebo ho vytvořila Vaše fantazie?

Údolie Slatiny aj dedina Slatinka sú skutočné a rovnako je skutočná aj kauza, o ktorej sa v knihe hovorí. Pôvodní obyvatelia Slatinky sú už 60 rokov vysídlení z ich vlastných domovov pre projekt priehrady, ktorá sa dodnes nepostavila, lebo ju v skutočnosti nikto nepotrebuje. Okrem iného, len pár kilometrov nižšie je veľká zvolenská priehrada. Suma za jej vyčistenie by predstavovala zlomok toho, koľko by stála stavba novej priehrady. A pritom toto údolie je nádherný kus prírody, ktoré by určite stálo každému za návštevu. Samotná rieka je v tejto časti čarovná, prastaré jelše, ktoré lemujú jej brehy, priam ponúkajú, aby sa k nim nasťahovali rusalky. Hmla, ktorá sa v údolí nad riekou v chladné jesenné rána prevaľuje, vyzerá ako živá. A možno aj živá je. Chodím tam rada, s fotoaparátom aj bez neho. Ešte pred pár rokmi sa rieka hemžila pstruhmi, avšak vyhynuli následkom znečistenia. Ani to nikomu nevadí, zaplatí sa pokuta a znečisťuje sa ďalej.

Podobně možná přistupoval k přírodě i jeden z hrdinů, bohatý podnikatel Petr Párničan. Působí jako nafoukaný pablb, ale je to on, kdo bezpečně pozná v utrženém poupěti vzácnou lilii zlatohlavou. Chcete čtenářům něco prozradit z geneze této rozporuplné postavy?

Na túto postavu mi poslúžila reálna osoba, meno je však vymyslené a nemá s jeho nositeľom žiadny súvis. Peter predstavuje práve toho človeka, ktorý je síce vzdelaný a rozhľadený, ale dosiaľ sedel v luxusnej kancelárii a podľahol pocitu vlastnej dôležitosti. Ak ho konfrontujeme s dramatickou situáciou, kde mu peniaze ani postavenie nepomôžu, je šanca, že môže skorigovať svoje priority. Samozrejme, iba pokiaľ v ňom zostalo trochu cti a zodpovednosti.

V jenom rozhovoru jste se přiznala, že je Vám charakterem a postoji nejbližší Elerrig z trilogie Míšenci. Není však Vaším skutečným alter egem právě víla Slatina z poslední povídky v Údolií lilií? Není to třeba tak, že za Elerrigem jde rozum, zatímco za Tinou srdce?

Elerrig je empatický pragmatik. Nepchá sa do popredia, nechce byť na výslní, ale ak niet inej možnosti, ujme sa aktivity. Buď sám urobí to, čo treba, alebo sa postaví do čela a strhne so sebou davy. Keď ste to takto nadškrtli, Slatina mu je vlastne charakterovo veľmi podobná. Cudzie nechce, ale svoje si nedá a ak sa ostatní nevedia rozkývať, rozkýve ich ona. Možno by som skôr povedala, že Slatina je staršia, cynickejšia a otvorenejšia podoba Elerriga. Láska a zodpovednosť sú, samozrejme, pre oboch silná motivácia. Keď niekto bojuje len za seba, v istej chvíli môžu nastať pochybnosti, čo môže viesť k zlyhaniu. Ale ak bojuje za niekoho alebo niečo, čo má skutočne rád, môže ísť aj cez mŕtvoly, vrátane svojej. Či už je to elf, víla alebo človek.

Odkud se bere ta touha učinit svět spravedlivým? Aspoň ve fikčních světech, které jste vytvořila… Vědma, lékařka z Atlantidy, vodní žínka, co přivolá zvláštní povodeň – vše pro to, jen aby se odčinily nepravosti a vyléčilo se, co bylo nezdravé…

Už v škole mi hovorili, že som chorobne spravodlivá. Ako dieťa som veľmi skoro zistila, koľko je všade zla, neprávostí, chýb, ignorácie. Chcela som sa stať prezidentom sveta, aby som to všetko mohla napraviť. V mojich detských predstavách som preto mala veľa peňazí, vedomosti, moc a technológie, napríklad satelity a kamery, vďaka ktorým som dokázala vidieť každé miestečko na zemi. Mala som antigravitačný klzák, mobilný telefón, ktorý sa nosil na ruke a okrem komunikácie dokázal aj prehrávať hudbu a filmy – a reálne zábery z ktoréhokoľvek miesta na svete. To bolo pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Ale už v puberte som pochopila, že na toto moje fyzické sily nestačia. Ako trinásťročná som napísala svoj prvý román: štvrtý diel Winnetoua. V ňom som sa s pomocou miniatúrneho stroja času dostala do predmetného okamihu a červeného džentlmena zachránila pred smrťou. Potom som v pueble Apačov vybudovala nemocnicu, za pomoci obleku neviditeľnosti a spomínaného antigravitačného klzáka som poťahala za príslušné nitky a docielila som mierovú dohodu medzi „Bielym otcom vo Washingtone“ a Indiánmi. A keďže som sa potom nevedela rozhodnúť, či ostanem tam, alebo sa vrátim do nášho sveta, román ostal nedokončený. Dodnes. Túžba naprávať a odstraňovať chyby v systéme mi však zostala, a tak to robím aspoň tam, kde môžem. Napríklad v mojich svetoch.

V doslovu antologie Žena se sovou píšete, že když autorky dosáhnout stability a harmonie ve své rodině a mají dostatek lásky a uznání, tak je s psaním konec. Má to tedy znamenat, že ženy k literární tvorbě motivuje nespokojenost a pocit, že nejsou svým okolím přijímány?

Myslím, že každého autora, bez ohľadu na pohlavie, vedie k tvorbe určitý nepokoj. Samozrejme, sú takí, ktorých od samého začiatku ženie vidina ich Neprekonateľne úžasnej knihy, Gigantického úspechu a Šialene obrovského honoráru. Prípadne sa chcú s obyčajnými ľuďmi podeliť o svoju Nebotyčnú múdrosť. Tí normálnejší jednoducho potrebujú zo seba dostať to, čo ich žerie, a pokiaľ sa to nedá ináč, vyriešiť to aspoň na papieri.  Potom ale prichádzajú stereotypy. Túžba tvoriť vo veľkom sa u ženy roztrúsi do stoviek čriepkov každodenného tvorenia v malom. Musia stvoriť raňajky, obed, večeru, čistú bielizeň, čistý byt, domov, rodinu. Musia stvoriť deti a z nich ľudí, ktorí nebudú pre spoločnosť príťažou. Pokiaľ ich táto tvorba neubíja, ale teší, často im postačí. Prípadne im na veľkú Tvorbu proste nezostane čas. A tak si zvyknú a uspokoja sa so satisfakciou typu: „Dnes sa ti večera naozaj vydarila.“ Ženy sa zvyčajne do Tvorby púšťajú znova, až keď je domácnosť zabehaná, deti odrastené a muž je už relatívne samostatný. Zďaleka sa to netýka iba spisovateliek.

Zůstaňme ještě chvíli u nich. Co když nejsou paradoxně přijímány ani potom? Jakmile své dílo podepíší přechýleným příjmením, hned si každý pomyslí, že jde o nějakou „romantiku“. Nebo ne?

To je, bohužiaľ, často pravda. Znova sme pri stereotypoch. Keď som začínala písať fantastiku, bola som jedinou ženou medzi autormi. Takmer celé desaťročie u nás iná žena knižne fantastiku nepublikovala, pravdupovediac, dosť dlho ani muž. Dnes je situácia celkom iná. Počty autorov píšucich o drsných hláškujúcich bojovníkoch s čarodejníckymi schopnosťami sú zhruba porovnateľné s počtami autoriek píšucich o hrdinkách, ktoré za vzrušujúcich okolností skončili v náručí padlého anjela. Problém s očakávaniami však zostáva. Od autora sa očakáva, že napíše drsnú fantasy, inteligentnú scifi alebo krvavý horor. Od autorky sa očakáva, že napíše niečo zaľúbené. Opačné zameranie sa prijíma rozpačito a s nedôverou.

Setkala jste se s šovinistickým přístupem ke svým knihám? S komentáři typu “nevěřím, že tohle mohla napsat žena”?

Áno, samozrejme.

A jak si tedy vysvětlujete neutuchající potřebu hledat v díle, která napsala žena, něco “typicky ženské”? U muže má tuto potřebu málokdo.

V našej spoločnosti celkom nelogicky pretrváva povedomie, že ženy sú niečo ako „menšina“. Považujú sa za „slabšie“, či už fyzicky alebo psychicky, preto potrebujú špeciálne zaobchádzanie. Pritom si zoberte, čo v dnešnej spoločnosti musí vydržať priemerný muž a čo musí vydržať priemerná žena. Áno, sme v priemere menšie vzrastom a máme iné orgány. Ale ani naši muži už nemusia behať celý deň s oštepom za zverou, aby uživili rodinu. Sedia pri počítačoch, za volantom, nakupujú alebo obsluhujú stroje, v princípe rovnako ako my. A nerodia pri tom. Nesedia pri počítačoch, za volantom, nenakupujú a neobsluhujú stroje s tehotenským bruchom alebo každomesačnými kŕčmi. Nazývať ženy slabším pohlavím je trošku srandovné, dnes, keď má žena mnohokrát vyšší príjem ako muž a okrem práce musí často ťahať aj domácnosť. O tom, či sú ženy hlúpejšie ako muži, sa snáď ani nemusíme baviť. A predsa máme stereotypy zažrané pod kožu. Prečo čašníka oslovujeme „pán hlavný“ a čašníčku „slečna“? Prečo muža v bielom plášti na nemocničnej chodbe oslovíme „pán doktor“ a ženu v bielom plášti „sestrička“? Lebo v hlave máme stredovek, aj my, ženy, a ešte dlho bude trvať, kým sa dostaneme o nejaký ten stupeň vyššie.

Takže věříte na „mužské“ a „ženské“ psaní?

Rozdiely pri písaní mužov a žien vo všeobecnosti sú. Obe pohlavia majú sklon k snívaniu, obe si dokážu stavať vzdušné zámky aj s ich obyvateľmi, vzťahmi, bojmi a pachtením sa za cieľmi. Ženy však považujem za pragmatickejšie. Skôr prejdú od slov k činom a pokiaľ neulovia krásneho bohatého upíra, uspokoja sa aj s mechanikom alebo právnikom. Spomínala som, že aj keď tematicky môže byť mužský a ženský príbeh totožný, prístup k jeho vyrozprávaniu môže byť odlišný. Kým muži viac inklinujú k modelu mužského hrdinu, ktorý si razí príbehom svoju cestu s cieľom dosiahnuť čosi mohutne dôležité a zachrániť svet, pričom ako bonus získajú trebárs aj lásku, ženy sa viac prikláňajú k hrdinke, ktorá si razí príbehom užšiu cestičku s cieľom získať lásku, zachrániť rodinu a popri tom ako bonus zachránia svet.

Jenže ve sto procentech to neplatí a vždy najdeme příklady, které toto rozlišení popřou. Nemám pravdu?

Mnohí autori sú v podstate chameleóni, už Shelleyová by vedela o tom rozprávať. Sú takí univerzálni, že na základe ich textov je takmer nemožné rozoznať, či ide o mužov, či o ženy. A potom sú autori, ktorí sa smelo pustia do tém a motívov „typických“ pre druhé pohlavie. Príkladov na jednej i druhej strane je mnoho. Medzi moje najobľúbenejšie patrí trebárs sága o Milesovi Vorkosiganovi od Lois McMaster Bujoldovej alebo Príbehy Zememoria od Ursuly LeGuinovej. A tiež napríklad séria Božských miest od Roberta Jacksona Benneta alebo séria o Kate Danielsovej od Ilony Andrews, kde „autorkou“ je v skutočnosti manželská dvojica. Na Slovensku je to napríklad Jana Plauchová, ktorá píše vyslovene vedeckú „mužskú“ hard scifi. A pritom je to dievča ako lusk.

Také ve zmíněném doslovu píšete, že pokud existuje gen psát dobrou fantastiku, váže se rozhodně na chromozóm x, nikoliv y.  Trochu odvážné tvrzení, ne?

Nie. Prečo? Všetci máme ixový chromozóm, muži aj ženy. Muži i ženy píšu dobrú aj zlú fantastiku, rovnako ako sa medzi mužmi aj ženami nájdu talentovaní maliari či dobrí kuchári aj babráci. Na písanie fantastiky nepotrebujete penis, široký hrudník ani bradu. Potrebujete len mozog, istú dávku predstavivosti, nejaké životné skúsenosti, talent a rozhranie, ktoré sprostredkuje váš príbeh do podoby prístupnej ostatným ľuďom.

Je pravda, že máte v šuplíku rozepsaných asi 20 nových knih? Bude čas tyhle dopsat a jednou i ukázat světu? A hlavně – dočkáme se ještě někdy dalších dobrodružství léčitelky Vimky, nebo toto je už definitivně uzavřená kapitola?

Rozrobených mám trinásť, ale s tými odloženými a tými spoznámkovanými by ich mohlo byť skutočne okolo dvadsiatky. Nemám však na ne čas. Keď už sme pri Vimke, donedávna som ju naozaj považovala za uzavretú vec. Pred nejakým časom sa mi však začal rodiť v hlave príbeh, ktorý mám momentálne už z veľkej časti vybudovaný a ktorého hlavnou postavou by bola vedma Vimka. Zrelšia, otlčenejšia životom, trochu múdrejšia, ale stále na ceste za niečím, čo sa jej dosiaľ nepodarilo dosiahnuť – pokoj. Plánujem sa do toho pustiť, len čo dokončím dve antológie, na ktorých momentálne pracujem.

Co nám můžete říci o připravované knize pro děti s názvem Štyria mačkatieri? Podle aluze na světoznámé Dumasovo dílo soudím, že to není náhoda…

Štyria mačkatieri vychádzajú z reality a súvisia s tým, čo som spomínala vyššie: S potrebou uviesť aspoň niektoré pokazené veci do poriadku. Niekoľko desaťročí sa venujem dobrovoľnej pomoci opusteným zvieratám. Dlhý čas aktívne, posledné roky skôr ako konzultantka, mediátorka a propagátorka. Zažila som za ten čas naozaj všeličo, čo súvisí so zvieratami a ľudskou hlúposťou, krutosťou a ľahostajnosťou, ale nejdem tu o tom hovoriť, týmto témam venujem svoj blog. Pred ôsmimi rokmi sa k nám za dramatických okolností dostali do „dočasnej“ opatery dvaja hendikepovaní kocúri. V tom čase sme mali ešte vlastnú mačku, poslednú z chovu, a neskôr ešte pribudol jeden kocúr, ktorého sme za skutočne napínavých okolností uchránili pred smrťou zamrznutím. Každý z tejto štvorice si priniesol so sebou vlastný príbeh. Samostatne i spoločne zažili kopec dobrodružstviev aj zlodružstiev, kým sa z nich stala zohratá a nerozlučná partia „mačkatierov“. Áno, tých dumasovských, pretože každý z nich je strážca spravodlivosti a bojovník za čerstvé mäsko v miske, a tiež sú to neúnavní pátrači, liečitelia a zábavní spoločníci. Keďže mačky majú vlastnú fantáziu, zákony, pravidlá, názory a samozrejme aj ciele, Žabko má dokonca svoj profil na facebooku, kde zdieľa svoje postrehy zo života. Ja ich len pozorujem, počúvam a potom to všetko prepíšem do knižky. Snažila som sa urobiť to tak, aby sa na nej deti a ich rodičia zabavili, a zároveň sa trochu aj poučili. Aby pochopili, že každý tvor má miesto na svete a že dobrého kamaráta nemusíte nájsť len v škôlke, škole či na krúžku, ale aj v zvieracom útulku.

Knížce budeme samozřejmě držet palce! Pojďme se teď mrknout na tu redaktorskou židli. Šéfujete už mnoho let významnému portálu Fandom.sk. Nečelíte třeba kritice, že obsah nese „ženský“ rukopis?

Pokiaľ viem, viacero slovenských (aj českých) fantastických webov je alebo bolo v ženských rukách. Myslím, že ľuďom „zvonka“, teda čitateľom, je jedno, či portál vedie žena alebo muž. Oni do systému nevidia, zaujíma ich len výsledok. Mám pocit, že mnohí ani nerozlišujú, na akom webe sa práve nachádzajú, nieže kto ho ešte vedie, kto za portálom stojí a ako funguje. Dôležitý je pre nich obsah – jeho informatívnosť, analytickosť, zábavnosť. Iné je to, samozrejme, v osobnom kontakte. Už som zažila situácie, keď druhá strana požadovala „môjho šéfa“. Myslím, že v Čechách to funguje podobne, aj keď u vás je fantastický trh akomak väčší a pestrejší.

Jak se vlastně dá v dnešní době udržet takový portál v chodu? Pomáhají sponzoři? Hledáte podporu u samotných čtenářů?

Fandom.sk podporu medzi čitateľmi hľadá odvtedy, ako začal existovať. To bolo pred 20 rokmi. Pokiaľ chcete prinášať pestrý obsah vlastnej produkcie, je samozrejmé, že to niečo stojí. Veľké weby si svoj originálny obsah spoplatňujú, čitatelia sa k článkom nedostanú bez určitej finančnej spoluúčasti. My, vzhľadom na naše špecifické zameranie, články poplatkami nepodmieňujeme. Drvivú väčšinu nákladov ťaháme sami. Sporadické príspevky od fanúšikov potešia, ale zďaleka nepostačujú na každodenný chod webu. A obe naše súťaže – literárna výtvarná – sú finančne omnoho náročnejšie ako bežné fungovanie webu. Najmä, ak pri nich chceme zaistiť istý štandard a ocenenia pre víťazov. Našim sponzorom sme vďační za akúkoľvek formu pomoci. Skutočná práca, tvorenie originálneho a kvalitného obsahu, stojí nielen financie, ale v prvom rade množstvo človekohodín, každý deň, týždeň, mesiac, rok, a to zostáva na našich pleciach. Bez značnej dávky nadšenia pre dobrú vec to proste nejde.

A jsme u třetí židle. Zmínila jste soutěže, které kromě zpravodajství o dění ve slovenské fantastice prostřednictvím portálu organizujete. Tou první je literární „Ohnivé pero“, ze které vzešla celá řada známých autorů. Můžete nějaké jmenovat?

Medzi tými, ktorí kedysi v Ohnivom pere súťažili, sú dnes už knižne publikujúci autori, ako napríklad Mark E. Pocha, Katarína Soyka, Janko Iša, Zuzana Droppová a Lucia Droppová, Roman Kulich či Jan A. Braun. Na dôvažok, Ohnivé pero beží už od roku 2008, preto sme sa rozhodli zostaviť reprezentatívny zborník poviedok zo súťaže, do ktorého by sme radi využili aj ilustrácie autorov zo Svetu na tvoj obraz. Vydať takú publikáciu si už naozaj nemôžeme dovoliť bez finančnej podpory, ako som už spomínala.

Přibližme ještě čtenářům výtvarný „Svet na tvoj obraz“ – možná by pro nás mohl být velkou inspirací…

Svet na tvoj obraz je mladšia súťaž, práve prebehol jej ôsmy ročník a výsledky slávnostne oznámime na BBcone/Parcone. Súťaží sa s originálnymi prácami (bez ohľadu na výtvarnú techniku) v kategóriách Science fiction, Fantasy a Komiks. V prvom kole všetky prijaté práce hodnotí porota, v druhom sú porotou vybrané práce zverejnené na našom portáli a o víťazoch okrem poroty rozhodujú aj čitatelia. Cieľom súťaže je dostať do povedomia verejnosti talentovaných výtvarníkov (vrátane amatérskych), ktorých máme naozaj dosť. Účasťou v skorších ročníkoch sa môžu pochváliť napríklad Bea Tomash alebo Martin „Cuco“ Luciak, ktorí si neskôr sami vyskúšali úlohy porotcov a ich obálky či ilustrácie sú dnes známe a žiadané. Najviac ma ale teší, ak ma po skončení niektorého ročníka súťaže osloví nejaké vydavateľstvo so žiadosťou o kontakt na niektorého súťažiaceho s ešte neznámym menom, pretože majú záujem o spoluprácu s ním. Naposledy išlo o ilustrácie do časopisu Kozmos alebo napríklad do knihy Malá antológia science fiction (2018).

Mohou se těchto soutěží zúčastnit i lidi z Česka?

Áno, do Ohnivého pera prijímame aj poviedky v českom jazyku, takže českí autori sa v pomerne v hojnom počte tejto súťaže zúčastňujú. Podmienky súťaže Svet na tvoj obraz českých účastníkov nevylučujú. V poslednom ročníku získal súťažiaci z Čiech tretie miesto v kategórii Fantasy. Bola to pekná práca.

Na závěr – dáte nám svůj tip na fantasticky dobrou slovenskou knihu z poslední doby? 

Minulý rok vyšli, podľa mojich vedomostí, na Slovensku približne tri desiatky kníh fantastických žánrov. Celkom zaujímavo z nich vytŕča napríklad scifi triler V tieni Zeme od Rolanda Oravského, ktorý spája štýl severskej detektívky so space operou. Autor má naozaj potenciál. U čitateľov by mohol zarezonovať napríklad aj román 2084 od Martina Juríka, pretože na dystopických kulisách pútavým spôsobom rozvíja veľa problémov, s ktorými sa boríme v súčasnosti. A samozrejme, fanúšikov Ďura Červenáka určite poteší ďalšie historické vojnové dobrodružstvo s prvkami fantasy Hradba západu, ktorá aktuálne na Fandom.sk vyhrala anketu o najlepšiu fantastickú knihu roku 2018.

Děkuji za rozhovor.