Anton Stiffel: Věda je po sci-fi moje druhá největší láska

Začneme něčím lehčím. Prozraď na sebe svoje klady i zápory a jak přesně tyto tvoje vlastnosti zasahují do tvé tvorby?

Hádam nečakáš, že tu teraz na seba všetko povyzrádzam 😀 Neviem, či je to klad alebo zápor, ale viem byť húževnatý a vytrvalý. Pred problémami sa tak ľahko neskloním. Nesnažím sa robiť veci povrchne a ak mi na niečom záleží, dávam do toho všetko. Mám rád kvalitnú whisky a nepohrdnem ani značkovým vínom, ale niektoré moje stránky radšej nechám naďalej zahalené rúškom tajomnosti, nech je ešte čo odhaľovať aj v ďalších rozhovoroch J Som inak perfekcionista a v mojej tvorbe sa to asi odráža v tom, že sa viac sústreďujem na kvalitu ako na kvantitu. Snažím sa zakaždým naštudovať si pozadie tém, o ktorých píšem, aby som nespravil nejaký lapsus, či logický prešľap.

Poviedky často nechávam dlho odležať a vyzrievať, aby som nad textom zase získal nadhľad. Po pár dňoch či týždňoch sa tá perspektíva začne meniť a začnem si neraz všímať veci, ktoré som predtým nevidel alebo mi unikali. Vylaďujem a pilujem texty možno viac, akoby bolo zdravé, aj keď kto môže povedať, kde je tá hranica. Do sveta ich vypúšťam až vtedy, keď som s nimi naozaj spokojný. Často povyškrtávam aj veľký rozsah textu, ak sa mi zdá bezúčelný, alebo zahodím celý rozpracovaný príbeh, ak smeruje inde, ako som pôvodne zamýšľal alebo nezapadá do mojej predstavy, či jeho prepracovávanie by strácalo zmysel.

Jelikož jsi znám jako autor hard sci-fi povídek je nasnadě druhá otázka. Co pro tebe znamená věda a jaké z vědních oborů ti jsou nejbližší?

Veda je po sci-fi asi moja druha najväčšia láska. Neoddeliteľnou súčasťou tvrdej SF a vesmírnej opery je kvalitné vedecko-technické pozadie. Je potrebné vedieť vývoj vedy a techniky rozumne extrapolovať a dotvárať v medziach určitej vierohodnosti a pravdepodobnosti. To kladie nároky na znalosti autora v množstve vedných či technických odborov. Na spisovateľskú dráhu sa po celom svete vydalo aj veľa serióznych vedcov, často dokonca laureátov vedeckých ocenení. Nejeden sa stal úspešným autorom a spisovateľskou hviezdou, pričom ich vedeckej kariére to nijako neuškodilo ani ich to v akademických kruhoch nedegradovalo. V našich končinách toto bohužiaľ až tak neplatí.

U mňa boli fyzika, astrofyzika a astronómia koníčkami prakticky už od detstva, rovnako ako záujem o technologické novinky, takže keď som začínal písať prvé sci-fi poviedky, mal som už celkom slušný informačný a vedomostný základ. Snažím sa držať na informačnej špici, je to ale čím ďalej ťažšie, lebo poznatky v súčasnosti už pribúdajú takmer exponenciálne. Treba si však dať pozor na príliš veľké množstvo vedecko-technických popisov a detailov používaných v poviedke. Čitatelia sci-fi vždy vítajú, ak ich príbeh obohatí aj o nejaké nové poznatky. Nemalo by sa to však preháňať a nemôže to byť ani samoúčelné, lebo príbeh to nikdy plnohodnotne nenahradí, skôr ho to degraduje alebo rovno zabije.

Mnoho autorov by neraz aj chcelo písať tvrdšiu science fiction, ale majú tento subžáner všeobecne málo načítaný a v podstate ani nemajú predstavu, ako tá tvrdá sci-fi vlastne vyzerá. Možno si pozreli pár filmov alebo seriálov, no majú o nej mnohokrát iba svojskú či skreslenú predstavu. Tvrdá sci-fi, tak ako ďalšie subžánre, nemá presne vymedzené hranice resp. jej hranice sa nejasne prelínajú s ďalšími subžánrami. Môže byť veľmi rozmanitá, ale určité znaky by mala dodržiavať. Osobne som predtým, ako som sa vydal na autorskú dráhu, načítal okrem mnohých sci-fi románov, aj veľa anglo-americkej poviedkovej tvorby, hlavne z antológií a výročných zbierok zostavených významným editorom Gardnerom Dozoisom a tiež z periodík ako The Magazine of Fantasy & Science Fiction, Asimov’s Science Fiction, Astounding Science Fiction magazine, Analog Science Fiction and Fact a ďalších. Mnohé z tých poviedok predstavovali čistú esenciu tvrdej sci-fi, takže som postupne o nej získal určité povedomie a aj keď ju píšem svojím štýlom, vnútorne sa snažím pridŕžať jej atribútov.

Povídková sbírka Časonauti se věnuje otázkám cestování napříč časem a etickým otázkám ohledně změn časových linií. Tak by mě zajímalo jaké období lidských dějin bys rád navštívil jakožto časonaut a proč? A naopak – jakého bys nikdy ani jako nezávislý pozorovatel nechtěl být svědkem? Případně je něco, co bys chtěl v základní časové linii změnit?

Dobrá otázka. Keby to šlo, tak by som chcel v prvom rade navštíviť budúcnosť, akúkoľvek, najlepšie čo najvzdialenejšiu, aby som sa dozvedel, čo sa stane zo všetkými tými problematickými vecami súčasnosti, kam ako ľudstvo smerujeme a čo dosiahneme. No a v konečnom dôsledku, či to so všetkými tými našimi neduhmi a nedokonalosťami vôbec prežijeme, či si tú našu rodnú planétu a rozmanitý život na nej uchránime alebo si ju načisto a neodvratne zdevastujeme. Momentálne prognózy nie sú najružovejšie, nehovoriac o klimatických, či vesmírnych hrozbách. Niektorí čitatelia zbierky Časonauti si všimli, že žiadna z ich misií sa zatiaľ neuskutočnila do nejakej vzdialenej budúcnosti, aj keď potenciál na to samozrejme majú. Nehovorím, že tam v niektorom z ďalších príbehov neskočia, avšak predvídať, ako tá budúcnosť bude vlastne vyzerať, je vždy ošemetné a treba to poriadne premyslieť.

Ako nadšenca do astronómie a astrofyziky by ma samozrejme zaujímali aj prvopočiatky vesmíru a všetky tie úžasne protoprocesy vzniku našej galaxie, Slnečnej sústavy, či samotnej Zeme. Podľa súčasných kozmologických teórii vznikol čas súčasne zo vznikom vesmíru, pri Veľkom tresku, takže by mohlo byť zaujímavé preskúmať, ak by to pre cestovateľov časom vôbec bolo možné, čo bolo predtým a či niečo vôbec bolo.

A čo by som nechcel vidieť? Asi žiadne z tých početných zverstiev, ktoré sú schopní robiť si ľudia sebe navzájom, či už počas vojen, holokaustov, pogromov a podobne, často vo vyšších záujmoch a v pokrútených úmysloch mocných tohto sveta.

Zmeniť by som sa v časovej línii neodvážil asi nič, lebo si myslím, že všetko je navzájom kauzálne prepojené a mohol by som napáchať ešte väčšie škody, ako boli tie, ktorým by som chcel v dobrom úmysle zabrániť. Práve to je tá večná etická otázka ohľadom zmien v časovom toku, ktorú nadškrtávam takmer v každej časovke. Šanca narodenia akéhokoľvek človeka je vždy veľmi mizivá. Niekedy stačí naozaj iba drobná zmena, stačí, aby sa v minulosti zmenila len jedna nepatrná vec, aby sa niektorí z miliónov jeho predkov nestretli v správnej chvíli a daný jedinec by nikdy neexistoval. A asi by to neostalo iba pri tom jedinom…

Jak jsi na tom s tajemnem a nahlížením na svět ne přímo exaktním způsobem? Myslím tím jestli bys dokázal přijmout zjištění, že by mohlo být všechno naprosto jinak, než nás učí ve školách a než jaký je oficiálně obecný názor?

Nemám s tým problém, tajomno ma vždy fascinovalo a lákalo. Pochádzam z kraja, kde som už od detstva počúval od starých rodičov veľa prapodivných a tajuplných historiek, či strašidelných príbehov z ich mladosti, ktoré šteklili moju bujarú fantáziu. Oravská ľudová slovesnosť je v tomto smere veľmi farbistá a rozmanitá. Zopár nevysvetliteľných vecí som dokonca zažil aj ja, takže myslím, že niečo medzi nebom a zemou tu bude. Pomyslenie, že za hranicou našej reality sa môže skrývať ešte nejaká iná, pre nás možno ťažko predstaviteľná či pochopiteľná, je dráždivé aj vábivé zároveň. Ja osobne by som o tom chcel určite vedieť viac a ak by to bolo možné, snáď aj hlbšie to preskúmať.

Co ty a Čas? Jak na tuto fyzikální veličinu nahlížíš? Pěkně jsi to nakousl v závěru svého doslovu k Časonautům, tak co kdybys to více rozvinul?

Áno, keďže v zbierke je čas alfou a omegou, v závere som sa nad jeho podstatou trochu hlbšie zamyslel. Ak to v krátkosti zhrniem, pre mňa, ako nadšenca vedy, je čas okrem tej spomínanej fyzikálnej veličiny aj niečo ako abstraktný prúd. Rovnomerný, nemenný a nekonečný, ktorý má sporný začiatok a neistý koniec. Písať o čase je vždy trochu divné, lebo čas je zo svojej podstaty prakticky indiferentný a je to vlastne tiež jeden zo základných rozmerov nášho fyzikálneho časopriestoru, ktorý vnímame našimi zmyslami. Čas a entropia idú bohužiaľ ruka v ruke a entropia je nekompromisná. Logicky z toho vyznieva, že čas je proti nám a prekvapivo výstižne to vyjadrila v pesničke aj vaša nesmrteľná Helenka… čas má v srdci mráz, nepracuje pro nikoho z nás.

A nyní něco pro odlehčení. Jistě znáš filmovou sérii teenagerovských komedií Prci, prci, prcičky, v americkém originále American Pie. Je tam jedna velmi výrazná postava, jejíž příjmení je tomu tvému až překvapivě podobné. Tak co, řekl ti někdo aspoň jednou za život Stiflere?

Aj som trochu čakal, že niečo podobné na mňa vytiahneš 😀 Neviem, aký pôvod má to filmové priezvisko, ale to moje má nemecký, keďže môj starý otec z otcovej strany bol čistokrvný Nemec. Áno, s tým prirovnaním k filmovému Stiflerovi som sa už párkrát stretol. Zaujímavé je, že srandu si z toho robili najmä ľudia mimo fandomu, kamaráti vo fantastickej komunite to príliš neriešili. Pamätám si, že v jednom z mojich predchádzajúcich zamestnaní to rezonovalo dlhšie, než by asi bolo bežné, ale to som tušil, že to bolo súčasťou najmä zákulisných pletiek a vnútro firemných intríg proti mne.

Inak vcelku úsmevná situácia ohľadom môjho priezviska nastáva skoro pravidelne na knižnom veľtrhu Bibliotéka, konanom v novembri v Bratislave, nakoľko sa na ňom zúčastňuje aj jedna známa firma, Stiefel Eurocart. Zoznámil som sa s nimi, slovo dalo slovo a podobnosť môjho priezviska s ich obchodným názvom som zúročil v tom, že mi na Bibliotéke neraz podarujú pár ich krásnych máp či iných svojich produktov zadarmo.

Podíváš se občas anebo viděl jsi někdy omylem a nechtěně nějaké šílené filmové počiny produkčních společností jako kupříkladu Asylum nebo Troma?

Poznám hlavne tú prvú, nezávislú filmovú spoločnosť Asylum, zameriavajúcu sa na produkciu nízkorozpočtových filmov, prevažne rovno na video platformy. Pre mňa je to určitý druh fenoménu a stále ma tak trochu prekvapuje, že tento koncept výroby lacných scenáristických napodobenín, ktoré zarábajú na produkciách veľkých štúdií, ešte funguje a že tie braky si dokážu nájsť svojich divákov. Ten objem ich produkcie je neuveriteľný, kopírujú prakticky všetky hollywoodske trháky, či väčšie filmy a často ich natáčajú dokonca v predstihu, aby stihli premiéru originálu v rovnakom čase. V dávnych časoch, keď som ich ešte nepoznal, som na pár ich sci-fi titulov narazil a keďže som filmový fajnšmeker, tak som vtedy na tu šialenosť len neveriacky pozeral a nechápal. Pre mňa osobne je to nepozerateľné a bola by to iba strata času.

Tím se můžeme vrátit přes oslí můstek opět k serióznějším dotazům. Jaké jsou tvoje literární a filmové vzory? Samozřejmě obzvláště ty žánrové, i když to není úplně podmínkou.

Mám toho za tie roky načítaného aj napozeraného naozaj dosť a pár vzorov z toho postupne vykryštalizovalo. Knižnica mi už praská vo švíkov s vyše tisíckou kníh, o časopisoch a periodikách ani radšej nehovorím. Na Zděnka Rampase sa ale samozrejme nechytám 🙂 Zo žánrových autorov mi najviac zarezonovali a najväčšmi ma ovplyvnili Andrzej Sapkowski, Stanislav Lem, Dan Simmons, Alastair Reynolds, Peter F. Hamilton, Neal Asher, Frederic Pohl, Larry Niven, Philip K. Dick, Frank Herbert, Arthur C. Clarke, Isaac Asimov, William Gibson, Bruce Sterling, Orson Scott Card, Andy Weir. Je možné, že ich bude viac, no títo mi teraz v tej rýchlosti pri písaní práve napadli.

Kedysi som stíhal čítať aj množstvo nežánrovej literatúry a tam zaujali najmä autori píšuci z prostredia tajných služieb ako David Morrell, Frederick Forsyth, Robert Ludlum, či trebárs detektívkari Raymond Chandler, Garner, Erle Stanley Gardner, alebo Arthur Conan Doyle a Agatha Christie.

Z filmových tvorcov je môjmu srdcu blízka tvorba bratov Joela a Ethana Coenovcov, Davida Cronenberga, Alexa Garlanda, Jordana Peelea, Denisa Villeneuvea a Jamesa Camerona.

Mně se několikrát stalo, že jsem viděl nebo četl nějaký nežánrový příběh a řekl si, že přesně sem by se hodila fantastika, která by příběh náležitě okořenila. Stává se to i tobě?

Stáva, aj keď v poslednej dobe už nečítam toľko nežánrových vecí, ako kedysi. No nedávno som napr. v rádiu počúval finálové poviedky súťažnej výzvy 321 slov a každá druhá by tam mohla byť pokojne okorenená nejakým zaujímavým fantastickým či hororovým ozvláštnením. Príbehy mi v hlave kryštalizujú a obmieňajú sa prakticky neustále a takéto inšpirácie a podnety bývajú vždy vďačné.

Nejde si nevšimnout, že dvě povídky z tvých Časonautů svým temným vyzněním značně převyšují ty ostatní v knize. Samozřejmě mám na mysli ty s názvy Nezvaní hostia a Spomienka na Ďatlova, na kterých jsi spolupracoval s hororistkou Naďou Vojtekovou. Jaké to je psát povídky v tandemu a jakým způsobem tě to obohatilo jako autora?

Záleží to v značnej miere od toho, či som s daným človekom na rovnakej vlne vo viacerých veciach, postojoch, náhľadoch. Ten súlad by mal prekročiť určitú pomyselnú hranicu bezslovnej súhry a spriaznenosti, aby sme si pri spoločnej tvorbe nemuseli všetko dopodrobna vysvetľovať a objasňovať, čo a ako myslíme, aké máme predstavy a pod. O ochote obetovať čas ani nehovorím. Takýto spoluautor má cenu zlata a v Nadi Vojtekovej som práve takéhoto vzácneho spoluautora našiel. Okrem dvoch vyššie spomenutých temných časoviek sme spolu napísali aj čistokrvnú hororovku Kľúč, ktorá bola našou prvou spoluprácou a ktorá sa nám tiež celkom vydarila. Poviedku bude možné si už zakrátko prečítať v elektronickom hororovom časopise Charon.

Po našich troch spoločných poviedkach musím povedať, že mi je zakaždým veľkou cťou spolupracovať s takou skvelou a nápaditou hororovou autorkou, akou Naďa Vojteková nepochybne je. Navyše je aj skvelým človekom a keďže nám spoločná tvorba celkom ide, plánujeme v blízkej dobe zase spolu niečo napísať J

Pomalu, ale nemilosrdně se řítíme k závěru našeho rozhovoru, tudíž v předposlední ne úplně otázce by ses mohl trochu pochlubit, skromnost  stranou, svými literárními úspěchy u nás-vás a hlavně v zahraničí.

Publikujem od roku 1998, kedy mi v časopise Fantázia vyšla moja prvá poviedka Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše, ktorá čitateľov dosť zaujala. Na moje nemalé prekvapenie mala veľmi pozitívny ohlas a čitatelia sa dožadovali ďalších príbehov, čo ma primälo zamýšľať sa nad celkovou koncepciou môjho univerza. Postupne som tak vytvoril rozsiahly svet Zabudnutého vesmíru, ktorý si rýchlo získal čitateľskú popularitu a nakoniec vyústil do dvoch vypredaných vydaní rovnomennej zbierky.

Moja tvorba sa pravidelne objavuje v slovenských aj zahraničných antológiách, časopisoch, weboch a elektronických periodikách (na Slovensku Fantázia, Kométa, Jupiter, Krutohlav, Dotyky Budúcnosti, Zajtra bude včera, Vianoce, zase Vianoce, Zárodky hviezd, Fandom, Scifi.sk a i., v Česku Mlok, Slovenský nářez, Capricorn 70, Fantázia, to nejlepší a ješte něco navíc, Interkom, v Poľsku v antológii Zachowuj się, jak porządny trup, v Nemecku v antológii Rund um die Welt in mehr als 80 SF-Geschichten atď.). Som tiež spoluautorom vypredanej zbierky Mozaika rôznobežných ciest a bol som úspešný (ocenenie alebo finále) v mnohých literárnych fantastických súťažiach (Cena Gustáva Reussa, Cena Karla Čapka, Fantasy Award, Cena Fantázie, Cena Akadémie fantastiky, Cena slovenských fanúšikov fantastiky Istron a i.).

A na závěr obligátní otázka, jiná ani nemohla přijít, co plánuješ ve své tvorbě do budoucna? Dočkáme se i nějakého románu, Stiflere?

Od Stiflera asi nie, ale odo mňa možno áno 😀 Nad románom do budúcna uvažujem, dostal som naň dokonca vydavateľské ponuky, ale momentálne majú prednosť aktuálne projekty. Nedávno som dopísal ďalšiu nezvyčajnú časovku, ktorá snáď pôjde do antológie Slovensko Fantastické a zároveň začne pomaly kompletovať aj ďalšiu zbierku – Časonautov 2. Keďže jednotka mala u čitateľov úspech, postupne sa už zamýšľam nad príbehmi do dvojky a musím povedať, že viaceré z nich už mám v hlave takmer hotové.  Len ich z nej ešte nejako dostať von 😀 Píšem tiež netypickú hororovú poviedku pre Vydavateľstvom Hydra pripravovanú antológiu Krvavé Považie a ako som už avizoval, spolu so skvelou hororistkou Naďou Vojtekovou by sme chceli napísať ďalší hororový príbeh a ak by sa to podarilo, opäť aj pár temnejších časoviek do Časonautov 2.

Já velice děkuji Antonu Stiffelovi za skvělý, podnětný a vyčerpávající rozhovor, a doufám, že jeho odpovědi budou inspirativní nejen pro všechny čtenáře a milovníky žánru fantastiky, nýbrž i pro začínající spisovatele, aby se nebáli psát. A aby když píší s náležitou pokorou a úctou, neměli strach se svými díly vyjít na světlo světa, vždyť literárních soutěží není málo a na každého se může usmát štěstí. Chce to jen Čas, co myslíš Tono?

Presne ako hovoríš, netreba sa vzdávať a nepísať iba do zásuvky, ale ísť s tým medzi ľudí. Konfrontovať svoje myšlienky a odkazy s vonkajším svetom. Zároveň však byť otvorený aj prípadnej konštruktívnej kritike, ktorá dokáže autora neraz posunúť dopredu. Mnohí, najmä tí skúsenejší autori, myslia tie rady a odporúčania dobre.

Písať fantastiku sa dá mnohorakým spôsobom, no myslím si, že žiadny nie je jednoduchý. Vedecká fantastika je veľmi živý žáner, ktorý sa neustále mení, vyvíja a transformuje. Vznikajú nové subžánre a rozhrania medzi nimi sú čoraz nejasnejšie. No podstata fantastiky je práve v prekračovaní hraníc a skúmaní, čo by bolo, keby. Má obrovskú výhodu, že má k dispozícii širokú paletu kulís a nepreberné množstvo námetov. Každý, kto sa rozhodne písať sci-fi príbehy by sa mal uvedomiť, že hranice predstavivosti a imaginácie neexistujú a záleží len na schopnostiach a slobode rozletu autora. Nebojte sa preto naširoko roztiahnuť krídla a poriadne popustiť uzdu fantázii. Možnosti sú nekonečné…