O najlepšej edícii vydávanej vydavateľstvom Laser books nemám najmenšie pochybnosti. Je ňou zatiaľ edícia New space opera s latkou nastavenou sakramentsky vysoko, na ktorú svojou kvalitou nestačí z celej edície snáď len Veža kozmonautov od Kena MacLeoda. Inak akoby to bolo len to najlepšie z najlepšieho. Crème della Crème.
Vedľa Dana Simmonsa a dvoch skvelých poviedkových zbierok túto kvalitu rozhodne neznižuje ani fantastická (v oboch zmysloch toho slova) trilógia Zlatý vek. To sa potvrdilo opäť, keď kruté čakanie na pokračovanie ukončilo prednedávnom vydanie druhého dielu, rovnomenného s menom vesmírnej lode aká nemá obdoby – Fénixa Víťazného.
Na konci prvého dielu sa totiž hlavný hrdina Faeton, syn Hélionov z domu Radamantovho stal vyhnancom ostrakizovaným z utopickej spoločnosti Zlatej ekumény, spoločnosti takmer nekonečného blahobytu. Muž, ktorý je v dobe všeobecného šťastia a sveta, ktorý je viac virtuálny ako reálny, zmietaný nepokojom a túžbou konať činy znamenité, ktorým rovných niet je totiž ohrozením mieru, pokoja a stability a to i ak sú tieto vykúpené vysokou cenou strnulosti. A tak ostáva nielen sám, stratený a vylúčený z pomedzi svojich, ale zároveň slepý, negramotný a hluchý, lebo kto by mu pomohol zdieľal by jeho trest. Jeho situácia tak pripomína postavenie Tita Žiaľa na začiatku tretej časti Gormenghastu.
Po dočítaní prvého dielu určite mnohí čitatelia premýšľali o tom ako sa Faeton dostane z tejto nezávideniahodnej situácie danej rozhodnutím kolégia hortatorov, ktorá ho ohrozovala dokonca takým archaizmom akým je smrť. Je zrejmé, že Wright sa rozhodol spomaliť, uvrhnúť svojho hrdinu do nepriateľského prostredia, vystaviť ho tým najťažším skúškam, nechať ho klesnúť až na dno, až do pozície biblického márnotratného syna. A pritom všetkom je všade len pochybnosť a skepsa. V spoločnosti, kde každá myšlienka môže byť falošná a skutočnosť môže byť ďaleko horšia ako najbizarnejšia paranoja.
Faeton tak musí na ceste ku hviezdam prekonať väčšie prekážky ako je príkry rozsudok kolégia hortatorov, či tajomný nepriateľ, ktorý sa ho snaží zlikvidovať. Musí predovšetkým spoznať samého seba zoči-voči drvivým pochybnostiam, putujúc slepý po ceste intuície a charakteru ukrytého niekde v jadre, ktorý ho odlišuje od ostatných jednotlivcov.
Fénix víťazný nie je síce natoľko burleskný a pitoreskný ako bol prvý diel trilógie, pokiaľ však ide o autorovu predstavivosť, myšlienkovú bohatosť, či zložitú ne-prvoplánovú konštrukciu deja nezaostáva od prvého dielu ani o chlp. Opäť sa tu stretávame tiež s vynikajúcimi skvele vykreslenými postavami tohto utopického univerza budúcnosti ako sú vojenská sekcia Zlatej ekumény – vojak Atkins, policajný vyšetrovateľ Ohař, Faetonova žena Dafné, či rôzne kolektívne mysli. Kto mu chce pomôcť a kto ho chce využiť na svoje ciele ? Aj na to dáva odpoveď kniha, ktorá sa vo svojej podstate obracia skôr na samotného človeka, než na dej.
Záverom tejto recenzie mi neostáva iné len Vám odporučiť vydať sa na túto strastiplnú cestu. Kto ju podstúpi nebude ľutovať. Na konci čaká koráb zlatý aký ľudstvo nepoznalo, čo je ako sen, čo povstal z popola aby prebudil spiace ľudstvo. Koráb a posádka akej nieto rovnej. Tak poďme hore ku hviezdam, ktoré čakajú aby sme sa ich zmocnili v dobrodružstve so synom Hélionovým.
