Zaklínačka Lota – Neomillnerová Petra

S Lotou sa mohli čitatelia stretnúť asi tak pred rokom v románe Psí zima autorky Petry Neomillnerovej. Lota svojím zjavom a najmä činmi upútala, preto bolo len otázkou času, kedy sa bude dať znova ponoriť do jej pseudo-stredovekého sveta. Stalo sa a kniha s názvom Zaklínačka Lota sa nám teraz pekne vyníma na pultoch kníhkupectiev.
Čitateľa v nej čaká deväť poviedok mapujúcich jej životné osudy. Prvá a posledná síce nie sú úplne o nej, no jej života sa vo väčšej (či v menšej) miere priamo dotýkajú. V prvej z nich s názvom Temná záležitost sa autorka dobre zhostila mužského charakteru a zaklínač Volmar nesie všetky rysy živelného človeka, ktorý nielenže dokáže zabíjať, ale vie, na čo používať hlavu a najmä to niečo, čo nosí medzi nohami. V Neomillenrovej textoch totiž o horúce sexuálne radovánky bez príkras nie je núdza. Predsa však v Majstrovi Volnarovi nájdeme niečo zo samotnej autorky. Je to pud dospelého k dieťaťu, keď táto mužská postava nielenže asistuje pri pôrode, ale sa dieťaťa aj ujíma. Podobne je na tom aj ďalší mužský hrdina z poslednej poviedky Otec rodiny, keď zisťuje, že je otcom nemanželského dieťaťa, ktoré pobehuje po chodbách kráľovského hradu a samotnej kráľovnej hovorí mama. A keď niekto chce takéhoto fagana pripraviť o život, niet lepšieho ochrancu než je jeho vlastný otec – zaklínač, tentokrát v podaní jedného z Lotiných milencov a priateľov z detstva Torgeho. Volnar aj Torge sú si podobní ako vajce vajcu. Podobne jednajú, podobne sa vyjadrujú, podobne rozmýšľajú, necítiť z nich generačný rozdiel. Ak by mali biele vlasy boli by voľne zameniteľní za Sapkowského Geralda, to ale Neomillnerovej nemožno vytýkať, veď obe postavy sú čistými prototypmi vedmákov – zaklínačov.
Ostatné poviedky preberajú osudy samotnej Loty. Jej raná mladosť je opísaná v texte Noční lovy, kde ju nachádzame ako nespratnú uličnicu za múrmi Školy – inštitúcie, ktorej cieľom je všetkými možnými aj nemožnými spôsobmi vychovať dokonalých zaklínačov. Pri čítaní tejto poviedky som si neraz pomyslel na postavu z inej knihy o čarodejníckej mládeži. Dokázal by takúto výchovu Harry Poter vôbec prežiť? Sotva. Lotin svet je totiž oveľa krutejší a len najsilnejší sa dokážu prispôsobiť nemilosrdným podmienkam a večnému ubližovaniu, napríklad aj zo strany svojich mentorov. Ona sa nielenže vie ubrániť, pokúša sa chrániť svojich rovesníkov a to aj za cenu, že vyvraždí celý zaklínačský cech. Okrem toho, prebúdza sa v nej žena a chlapov začína vidieť z inej stránky než predtým. Lotinou mladosťou nás sprevádza aj poviedka Vlasy ako tráva. Zápletka je síce úsmevná – víla sa opije a … „Loto, když někdo prorokuje budoucí královně, že bude na holky, a jen tak mimochodem při tom nechá uschnout všechno zelený v okruhu několika mil, myslíš, že je střízlivej?“ (s.101). Lota musí túto vílu z maléru vysekať. Doslova.
Mlynárčinu náruč si už mohli čitatelia prečítať aj v časopise Pevnosť, no určite sa k nej radi vrátia znova. Táto poviedka patrí totiž medzi tie najlepšie, čo sa v knihe dá nájsť. Všetky poviedky oscilujú medzi hranicou – veľmi dobrý – výborný, no najlepšia je najskôr táto. Čo všetko sa môže stať, keď žena odvrhne svoje čerstvo narodené deti? Je zvláštne, ale autorka do stredu záujmu deja často dáva ľudské ratolesti. Text Kronerčin kluk je viac než fantasy poviedkou, pripomína nám detektívny príbeh, kedy Lota zisťuje, čo sa vlastne stalo v rodine sedliakov, ktorú tak rada navštevovala.
Ak sa vám doteraz zdalo, že texty sú málo naturalistické, tak časť s názvom Půl krve vás ohromí. Nikdy nenahnevajte zaklínačku! – tak by mohol znieť podnadpis tejto poviedky. Nikdy ju nechcite pripraviť o domov a najmä, nikdy v nej neprebuďte jej temnejšiu – elfskú krv! Ďalším nie veľmi dlhým, zato intenzívnym textom je poviedka Stříbro je, když… . Prvýkrát sa v nej stretávame s vampírom Uriášom a medzi ním a Lotou sa vytvorí viac než priateľský vzťah. K deťom sa autorka vracia v Zmetkovi z temnot. Podobne ako v Kronerčinom klukovi je centrom diania nie najbežnejšie dieťa ako aj nesmrteľné obludy, ktorých sa Lota s partiou pokúsi odprevadiť z tohto sveta. Ak sa Petra Neomillnerová doteraz vyhýbala priamym opisom bojových konfliktov, tak tu dokazuje čitateľom, že aj v tomto je zbehlá a svoje remeslo ovláda majstrovsky.
Vlastne v celej knihe nám autorka potvrdzuje, že písať vie, a že si písanie Loty užívala. Namiešala v nej výbušnú zmes drsnej akčnej fantasy s čiernohumornými hláškami a množstvom sexu. Jej hlavní hrdinovia sú síce odvážni a udatní, no sú to predovšetkým ľudia z mäsa a krvi. Autorka vie, ako správne text napísať a nezdržuje čitateľa siahodlhými opismi, nahrádza ich trefnými dialógmi a preto aj čítanie rýchlo ubieha.
A ja s pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že si knihu Zaklínačka Lota užijú nielen tí otrhlejší v žánri fantasy ale aj bežní čitatelia prahnúci po oddychovom čítaní.