Vzpoura mrtvých – Dvořák Otomar

Kniha Vzpoura mrtvých obsahuje tri príbehy. Sú skvelým čítaním ak objavujete hororovú literatúru. Nevystrašia natoľko, aby ste už po podobnej knihe nesiahli. Vyvolajú záujem a zvedavosť, takže si na porovnanie možno prečítate aj iné dielo v žánri. Nebudete spávať s niečím ostrým pod vankúšom, ale po prečítaní tretieho príbehu asi zauvažujete o sťahovaní. Pocity sú mrazivejšie a príbehy čitateľnejšie, ak už poznáte Utajené dejiny Čiech (pozn. red.: nežánrová kniha Otomara Dvořáka, Vladimíra Mátla a Aleše Česala).
Na začiatok sklame rozprávka Príšerný jazdec, ktorá mohla byť radšej v závere. Môže odradiť a zatvoriť knihu. Keby bola označená ako paródia na hororovú klasiku je výborná. Zmenšená verzia vyvražďovačky na pár stranách a bežný scenár. Príbeh v štýle – nepozrieme sa, čo to obchádza vonku? Obohraté a neoriginálne kulisy. Blondínka, ktorá si čoskoro cvrkne od strachu, domáci príjemný ako pondelkové ráno. Naštvaný, hm, záporný hrdina. Búrka, úkryt. Jeden vie a ostatní neveria. Kto prežije? Našťastie príbeh je krátky a ak ho beriete ako zábavnú blbinku, aj čitateľný.
Pri druhom príbehu Mŕtvy luh začína parádne čítanie, dej sa pletie v niekoľkých líniách. Celé v duchu Dvořákových záhad a tajomstiev. Hmla, strašidelné miesto, kam netreba radšej liezť, to tu už bolo veľakrát. Lenže v tomto rozprávaní je všetko podané zaujímavo a mrazivo. Príbeh sa odohráva na domácom ihrisku, na krajinu, povesti, obavy si môžete mentálne „siahnuť“. Beží rok 1946, vojna skončila včera a svet sa ešte nedal dohromady. Obdobie, ktoré je pre našinca stále aktuálne a blízke, zažité a reálne. Družstvo obyvateľov temného miesta proti zvedavým vedcom a veci znalým dedinčanom. Hrá sa na viacerých miestach ihriska, ktorým je prastarý močiar. Ten žije tajomnou atmosférou, ktorú vylepšuje dušičkový sviatok. Čas používa ako žuvačku, príliš odvážni dostanú cez prsty. Príbeh osviežujú riadky z tajného denníka. Povesti o záhadnej zbrani a životopis známej speváčky, ako ho oficiálna veda nepozná. To všetko podané tak reálne, že zauvažujete či ísť po zotmení k susedom. Cez príbeh presakujú Dvořákove zaujímavosti, ktoré sem akoby prepašoval z Utajených dejín. A príjemne realistický záver s množstvom otázok vylepšuje dojem z čítania.
Tretí kúsok dal názov celej knihe. Klasické rozprávanie o čase po katastrofe. Príbehov o príjemnej budúcnosti sa asi nedočkám. Tento je desivejší o fakt, že niečo podobné sa môže stať hocikedy. Na zem nespadol meteorit, nevyliezla nijaká dávna príšera, aj nákazy sú vo veci nevinne. Všetko je dielom človeka, na jednom omyle sa vezie lavína udalostí. Ak žijete v blízkosti nejakej elektrárne, možno príde chuť zmeniť adresu. O čo ide? Po katastrofe sa vedci v zamorenej zóne pokúšajú zmapovať neznámu formu života. Zblízka sa zoznámia so starými templárskymi chodbami a objavia svet ako s obrazov Hieronyma Boscha. Nebezpečná radiácia už nie je podstatná, na starom cintoríne sa deje niečo desivé.
Tri príbehy v knihe mapujú prítomnosť aj budúcnosť. Nedávnu minulosť aj staré záhady. Dialógy nie sú podstatné, často tvoria priestor na vyjadrenie autorovho názoru a prezentovanie vlastného pohľadu. Ťažisko knihy tvorí prostredie. Močiar, nočný cintorín, opustená samota. Opis je plný pocitov, vyvoláva množstvo predstáv. Pri niektorých scénach ste skutočne tam. Cítite hmlu, vnímate mesačné svetlo, s napätím čakáte, čo vylezie z nočného lesa. Môžete čítať vo vlaku aj s chrípkou v posteli.
Možno sa vám bude zdať označenie horor ako prehnané. Ale isté je, že autor vie na správnych miestach namiešať v príbehoch poriadne dusno a napätie. Domáce suroviny zvyšujú šance, že zmes zapôsobí.