Vlčice a Mandragora 2 – Žemlička Zdeněk

Žemličkove knihy sú svojím spôsobom zvláštne a trochu odlišné. Patria medzi historické fantasy, ale pri čítaní ma obchádza pocit reálnosti. Únikové čítanie vyzerá inak. Ste stále ponorení v realite, na umieraní a boji nie je nič romantické. Bytosti s polosveta nepripomínajú nádherné víly z rozprávok. Ak chcete premôcť takúto bytosť musíte za ňou do jej sveta a naozaj riskovať. Striga v prvej časti urobila chybu, keď v snahe zničiť Kroanu prezradila recept ako môže Kroana zničiť ju. Ale nemáte tam nič napísané doslova, s Kroanou poznanie objavíte až teraz. Slovo dostávajú načrtnuté kúsky z prvej knihy a striga prichádza v plnej sile. Mám pri čítaní znovu ten pocit, že autor neklame a nezavádza, núti ma používať mozog. Žijete s Kroanou, Marobud je skutočne neskutočný kráľ a dokáže uznať svoje chyby, mení sa vám pred očami, keď na ňom realita skúša svoje ťahy ako na každom inom človeku. Nie je to niekto nezraniteľný, odtrhnutý od života. Žiadny akčný hrdina, čo prežije všetko s nedotknutým účesom. Na scénach a dialógoch je často nalepený nádych humoru, ktorý dáva deju istý nadhľad. Svieži jazyk sa nevyhýba ani drsnejším výrazom na správnych miestach. Vidíme premenu Katvaldu od prvej časti až sem, od zbabelca k niekomu, kto dokáže bojovať ak je to nutné, ale žiadnu radosť z boja nemá. Boj je nepekná záležitosť, ale sú chvíle, keď zostáva použiť len násilie. Dedko Magnus nakoniec zaženie strigu, keď v najhoršom vymyslí niečo celkom netradičné. Čo? Nuž doslovný opis nemôžem použiť, ale ten nápad je skvelý. A pomohlo aj jedno kúzlo. Prvé okamihy deja patria teda strige, Katvaldovi, kráľovi a ich okoliu. Boj s démonom, šialené pokusy zastaviť ho, potom boduje dedko Magnus. vlkodlačica Alana, podobná rusalke z knihy Čas rytierov, a láska, ktorej na vonkajšej podobe nezáleží. Môže to vyzerať rozprávkovo, no tieto momenty patria asi k duchu kníh autora. Dávajú im zvláštny nádych. Kroana sa do deja vracia až neskôr hoci v spomienkach Marobuda sme s ňou stále. Opisy receptov, ako na strigu, sú občas podané vtipne: „Ľudia tvrdili, že za besnenie strigy môžu neverné ženy, niektoré boli upálené. Lenže tie pokusy prestali, keď ktosi vyhlásil, že vina je aj na strane neverných mužov.“ Ale situácia sa stupňuje v konflikte stále hladnej potvory a jej obetí, ktoré chcú žiť.

Nenájdete tu klasické delenie. Dobrí Germáni ako obeť na jednej strane a oproti nim zlí Rimania. Na každej strane sa vraždí, podvádza, nájdete zlých aj dobrých. A samotní ľudia majú veľa tvárí. Najspokojnejšie sú bytosti s polosveta, ktoré potrebujú krv a komu patrila ich nezaujíma. Ak už máte dosť oddychovej literatúry na jedno použitie, kde myslenie nie je podmienkou k čítaniu, ste tu správne. Táto kniha myslenie podporuje. Dej má množstvo zákrut, je plný napätia a stále máte pocit, že sa už čoskoro niečo musí stať. Boj je nechutná krvavá záležitosť, rozhodnutie prináša kopu pochybností. Sú miesta na zasmiatie a miesta, kde vám stuhne úsmev. Niekedy sa usmievate s pocitom čudného napätia. Klasicky šťavnaté a uveriteľné dialógy. „Je potrebné zabiť strigu, rozumieš? A ako to chceš urobiť? Až kôň príšeru uvidí, zhodí ťa a ujde. Teba si tá beštia dá na obed. A keď pôjdeme dvaja, dokážeme iba to, že bude mať dvojitú porciu.“

Žiadne knižné filozofovanie alebo rečnenie. Iba najnutnejšie slová na doplnenie a objasnenie situácie. Množstvo informácii je len cítiť ako zvláštne tušenie medzi povedaným a opísaným. Veľa si musíte prežiť s tým, kto práve beží dejom. Jeho pocity sú popísané uveriteľne, nikto tu nehovorí veľkými slovami. Silní muži dokážu pochybovať, váhať, priznávajú si bezmocnosť. Dáva to pocit, s ktorým sa môžete zžiť. Ľudia sú tu naozaj ľudia. Majú svoje spomienky, slabé chvíle, tajomstvá. Boj na dvoch frontoch, v dvoch prelínajúcich sa dejových líniách – s Rimanmi a strigou z polosveta dokonale preverí všetkých. Záver prichádza s desivým opisom boja, kde sa už ľudia od démonov veľmi nelíšia.