Do českých (a ako zistíte aj slovenských) kníhkupectiev sa nám dostal prvý román Markusa Heitza Stíny nad Ulldatem. Vo svojej domovine táto kniha zožala veľkú slávu. Nielen čitatelia, ale aj nemecký kritici jej prejavili svoju priazeň a preto získala ocenenie za najlepší románový debut roku 2003. Ako ju však budú prívrženci fantasy literatúry vnímať u nás?
Tá mládež nám akosi rýchlo dospieva – môže si pomyslieť postaršia dôchodkyňa, keď zbadá svojho pubertálneho vnúčika oblizovať sa s prsnatou kráskou. Mladí fajčia, pijú, preháňajú sa na rýchlych autách, len aby dokázali, že sú vhodní mať rovnaké práva ako dospelí. Ak by však stará mama toho chlapca zistila, ako sa žije budúcemu vládcovi Talporského kráľovstva nachádzajúceho sa na kontinente Ulldart, vedela by, že to so súčasnými mladými nie je až tak zlé.
Lordic – pretučnený potomok vládcu kráľovstva sa donedávna mal ako prasa v žite a o možnom dospievaní v muža ani počuť nechcel. Mal vlastného sluhu, ktorý mu dokonca zaväzoval šnúrky na topánkach, mal nablízku svoje obľúbené koláčiky, veď čo ak naňho náhodou príde hlad a jeho neskutočná nešikovnosť bola dôsledne utajovaná. On je jednoducho hlavnou postavou, ktorá sa vo fantasy literatúre len tak nevidí. A nebyť jednej hlúpej veštby, do smrti by mohol takto bezstarostne žiť. Proroctvo ale bolo vyrieknuté a mladý následník trónu musí nielenže opustiť kráľovský dvor ale v utajení je nútený vystriedať guvernéra severskej provincie a začať túto oblasť spravovať.
Toto je fabula príbehu, ktorú sa čitateľ dozvie na prvých stranách prvej časti trilógie o Ulldarte, zemi, ktorá sa dostáva do nemilosti bohov a v ktorej je očakávaný nový príchod doby temnoty.
Dej sa točí okolo korunného princa a jeho rýchlej premeny z nešikovného chlapčeka v rozhodného mladého muža. Takýchto premien je v knihách viac než dosť, stačí mi spomenúť si na nedávno recenzované dielo Dragon Age: Ukradený trůn, no Lordic má predsa len niečo do seba. Možno je to tou nadváhou, možno tým, ako chce zaviesť socializmus s ľudskou tvárou do praxe a ku všetkému sa mu to darí. Celé jeho pôsobenie v provincii Granburg je romanticky naivné, dokonca niektoré jeho konania pôsobia jánošíkovským dojmom, t.j. „Bohatým berie a chudobným dáva.“ Na konci však ale neváha dvihnúť meč proti svojmu sokovi a so zbraňou v ruke si urobiť poriadok na svojom území, čo u čitateľov môže spôsobiť menší šok. Týmto sa však jeho prerod na hrdinu završuje. Hlavná postava totižto po celý čas žiadnym typickým hrdinom nie je, skôr než zbrane využíva svoj dar reči a svojich posluhovačov.
Ostatné postavy sa tiež tvária romanticky kladne. Či je to radca, osobná stráž, alebo zlý pirát. Popri dospievaní hlavnej postavy čitateľ môže sledovať aj osudy korzára, ktorý sa dostáva do nepeknej šlamastiky kvôli jednému cudzincovi. Je len škoda, že jeho zaujímavý príbeh je rýchlo preseknutý, len aby autor mohol sledovať osudy mladého kráľoviča. Neskôr sa nám pirát síce vracia, ale jeho miesto v deji je už len málo dôležité. Podobne sú na tom aj ženy. Pri dospievaní mladého muža je samozrejmé, že ženské pohlavie zohráva dôležitú úlohu. Tu sú síce dve, no jedna úžasná mrcha sa nám predstaví len na pár stranách, aby sa vyparila. Do zabudnutia? To nemôžem tvrdiť a preto ani nebudem haniť autora za nevyužité postavy. Čakajú nás ešte ďalšie, zatiaľ nepreložené knihy tohto príbehu a možno s postavami, ktoré tu stáli len na okraji sa stretneme v druhej, alebo tretej z nich.
Fantastický stredovek by mal byť prostredím plným bojov a bájnych potvor. To všetko tu je, no v diele Stíny nad Ulldartem sa autor viac zameral na občas zdĺhavé dialógy, až v istej časti začínajú nudiť. Našťastie nie nadlho, dokonca sa dočkáme aj pár prekvapení, ktoré čitateľ na začiatku ani nečakal.
Zvláštnosťou sú cudzo znejúce slová. Kabcar je kráľ (alebo cisár, podľa toho ako si to vysvetlíte), tadc je jeho následník. Je tu harac, brojak a pár ďalších exotických slov. Na atmosfére ale nepridávajú, nakoľko priezviská severskej šľachty znejú slovansky (Dobrič, Jukolenko, Kašenko atď.) a v texte sú ako päsť na oko.
Vydavateľstvo Fantom Print odviedlo dobrú prácu. Kniha je v pevnej väzbe, dokonca pred každou kapitolou sa nachádza kresba. Len dvojica máp na začiatku knihy by nemusela byť popísaná v nemčine. Viem, nie je problém zistiť, čo to znamená Königreich, no mohlo to byť po česky. Aj keď som Slovák.
A záverečný verdikt?
Stíny nad Ulldartem je kniha, ktorá poteší najmä čitateľov neprahnúcich po nových odnožiach fantasy literatúry a hľadajúcich najmä klasiku na spôsob Feistovej ságy o Midkemii či Trónu z dračích kostí Tada Williamsa, aj keď prepracovanosť týchto diel dosiahne len ťažko. Nesnaží sa byť ničím viac než dobrým čítaním na oddych a to sa jej aj darí. Má potenciál stať sa nezabudnuteľným príbehom. Či sa však k nemu budú čitatelia vracať, to nám odhalí až po dočítaní záverečnej časti. Zatiaľ len musíme držať mladému tadcovi a ostatným hrdinom palce, aby všetky nepríjemnosti a ťažké úlohy, ktoré im budúcnosť prinesie vedeli zvládnuť.
Marian Kubicsko: Fiestova saga 🙂 no dobre, preskocili ti pismena, ale zas k Feistovi by som to neprirovnaval, toto tu je asi tak 20% odvar z Midkemie, Feist pise putavo, Heitz pise otrasne, pre mna takzocitatelne.
Mno, nezlob se Ogre, ale mě se zdá, že otřesně a těžko čitelně spíš píšeš ty. Jestli hledáš “bezduchost” tak si kup starý dobrý “Zabíječe”. 🙂 Já po přečtení první knihy měl skvělý pocit z dobře investovaného času do kvalitní fantasy. Je vidět, že je to sága tak nečekejte žádné velké řežby hned na prvních třístech stranách. Ale je to velmi dobré zavedení do děje a seznámení s hlavními postavami. Odemne má tato kniha jednoznačně palec nahoru.
st(r)ep(tok)ok: som sa pobavil 🙂