Strážcové Varadínu (Dobrodružství kapitána Báthoryho 1) – Červenák Juraj

Ochrancovia všetkých biednych recenzentov vzývam Vás, otvorte moju myseľ a nájdite len tie pravé slová, ktorými budem môcť popísať všetko tak, aby som nevelebil, ani nehanil najnovší príbeh z pera majstra Červenáka. Nech moje trasúce sa ruky dodajú textu správnu formu a štýl, veď každý, kto bude čítať tieto riadky, chce právom zistiť, ako to s kapitánom Báthorym v skutočnosti je a ako sa autor dokázal popasovať s preňho doteraz nezvyčajným obdobím a to obdobím plienenia Uhorska krvilačnými hlavami handrovými.

Už dlho sa Juraj Červenák túlal slovanskými diaľavami, nechával svojich hrdinov bájnymi mečmi zabíjať ukrutánskych drakov, plaviť sa po mútnych vodách na legendárnej lodi, či na vlastnom mohutnom chrbte priniesť beštiu a položiť ju pred nohy svojej vyvolenej. Častokrát divokými kúzlami naplnil stránky svojich kníh a pohanskými rituálmi strašil svojich verných čitateľov. No teraz im predložil to, na čo sa dlhý kus svojho života pripravoval – román, ktorý s jeho predchádzajúcimi dielami má pramálo spoločné. Strážcovia Varadínu sú príbehom uveriteľnejším než všetky jeho predchádzajúce diela. Tu sa démoni nezakrádajú tmavým lesom a kúzla neosvetľujú nočnú oblohu. Až na pár krátkych úsekov by sme mohli tvrdiť, že ide o román čisto historický. Veď sa píše rok 1660 a zúbožená krajina, sčasti obsadená Turkami, sa zmieta v politických a náboženských nepokojoch. Protestanti sa búria proti katolicizmu cisára, biedny ľud trpí pod jarmom vysokých daní a neustálych nájazdov pohanskej hordy. Len nemnoho hradov sa dokáže nepriateľovi ubrániť a len nemnoho ľudí sa môže pýšiť prezývkou Turkobijec.
Takým je Kornel Báthory, muž v rozkvete síl. Je to konečne literárna postava, ktorú sa Červenákovi podarilo vytvoriť nielen z mäsa a kostí, ale najmä s dušou. V Báthorym zurčí bolesť zo straty svojej ženy, má strach pozrieť sa vlastnému synovi do očí a najmä cíti silný otcovský cit, kvôli ktorému sa vrhá z jedného dobrodružstva do druhého. Celý dej sa točí okolo neho, vedľajšie postavy sú tu naozaj len vedľajšie a nezatieňujú ho. Nie je to jeho česť či udatnosť, ale vlastná šikovnosť, ktorá mu dovoľuje dostať sa cez všetky nástrahy a nepríjemnosti, ktoré mu stoja v ceste pri hľadaní svojho potomka. Dokáže rovnako ako bájny vták Fénix vstať z popola a prejsť ďalekým územím až k pevnosti Varadín, len aby našiel nejakú stopu po svojom unesenom synovi. Toto jeho putovanie nie je ukončené, autor nechal množstvo deja do ďalšej časti. Nepekne sa však zachoval k čitateľom, ktorý od neho čakali monštruózne finále. Celá táto prvá kniha je vedená ako predohra. Ako jemné maznanie sa s krásnou pannou, no do jej lona sa už nedostanete. Na hrdinu čakajú tuhé boje, dokonca obrana pevnosti, sú tu šialené úteky, hrdinské duely, no na konci nás majster spisovateľ nechá v napätí, čo sa bude diať v druhej časti.

Uhorsko je preveľká krajina s množstvom hôr a nížin. Rieky sa striedajú s pustami rovnako ako jazyky množstva národov, ktoré tu žijú. Všetka česť autorovi – musel sa podrobne oboznámiť s dejinami a reáliami danej doby, dokonca nebudem ďaleko od pravdy, keď uvediem, že musel s faktografickými knihami aj spávať. Čo ale prekvapí sú možné historické nepresnosti v názvoch miest. Jáger bol v tej dobe (a tuším aj teraz je) Eger, Nové Zámky sa volali Újvár (Érsekújvár). O tom nech ale diskutujú vzdelanejší, než som ja. Veď možno autor len známejšími názvami miest chcel čitateľom uľahčiť vžitie sa do deja (aj keď Slovákom slovné spojenie „ v Nových Zámkách“ trhá uši – čo už, česká gramatika je iná) Ďalšie malé vytknutie smeruje k vysvetlivkám. Áno, nachádzajú sa na konci knihy, no niektoré slova, ktorým som nerozumel tam chýbajú. Osobne si myslím, že k historickému románu by sa viac hodili poznámky pod čiarou (napríklad ako v Sapkowského Husitskej trilógii) a v nich by bola vysvetlená aj výslovnosť. Slováci z južného Slovenska vedia, ako sa číta Hajdúság, no budú to vedieť aj českí čitatelia?

Vráťme sa k dielu samotnému. Román sa dobre číta. Autor už dávno nie je literárnym tovarišom, ale majstrom a jeho text dokáže napĺňať naše predstavy úžasnými vizuálnymi gejzírmi. Tu už nejde o len čítanie. Čitatelia vo svojich hlavách vedia vybaviť text ako trojrozmerný film a s hrdinom spoločne prekonávajú jeho dobrodružstvá.
Napriek tomu však tí, čo Červenákovu tvorbu poznajú, nepadnú z Báthoryho na zadok. Možno tu funguje pojem už videného alebo napriek strhujúcemu deju autor ničím neprekvapil. Ak si spomenieme na boj vtáci verzus včely v Bivojovi, či Kostejovu premenu v Bohatýrovi, žiadna podobná nezabudnuteľná vec nás v Strážcoch Varadínu nečaká. Ako však autora poznáme, do ďalších častí si ponechal ešte veľa prekvapení.

Preto nech mu múzy doprajú množstvo nápadov, veď verím a viem, že tí, čo po Červenákovom diele siahli prvýkrát si rozhodne budú chcieť užiť aj ďalšie časti tohto románu. A tí, čo ho poznajú si tiež určite túto knihu ako aj pokračovania nenechajú ujsť.