V bežnej čitateľskej i autorskej praxi prevláda rovnica jedna sa rovná jednej – čiže jeden autor, jedna kniha. Ako osvieženie sa vyskytujú prípady autorských dvojíc (bratia Strugackovci, Konkol a Pavelková), prípadne zborníky poviedok či básní. Traja autori v jednej knižke, v dvoch prípadoch dokonca vytvárajúci autorské dvojice (Zuska Minichová – Tono Stiffel, Vilo Búr – Tono Stiffel) tvoria vskutku výnimočný prípad.
Spomenutá trojica vydaním spoločnej publikácie zviditeľnila existenciu novej literárnej skupiny, členmi nazvanej 3Eder. Literárna činnosť členov 3Eder – a je úzko spätá so vznikom a rozvojom časopisu Fantázia. Práve na jeho stránkach sa objavila značná časť v knižke publikovaných poviedok. Práve tu debutoval Tono Stiffel. Skupinu nespája nejaký presne vymedzený program, ale snaha písať kvalitnú, čitateľsky príťažlivú fantastiku. Tento cieľ je možné dosiahnuť rozmanitými prostriedkami – čiže “mozaikou rôznobežných ciest”.
Keďže počet poviedok (17) mi nedovoľuje zaoberať sa analýzou každej z nich, pokúsim sa v nasledujúcom texte naznačiť kontúry trojakého videnia sveta autorov. Postupovať budem nestranne, v abecednom poradí.
Poviedky Vila Búra sa vyznačujú precíznou, logicky premyslenou konštrukciou. Vo Vilovom texte má význam každý detail, každá replika. Všetko má svoj účel, všetko do seba zapadá a nezadržateľne smeruje k premyslenej pointe. Autor od začiatku až do konca vie, kam smeruje. Z próz preto miestami vanie strnulosť. Presne odmerané pohyby či s prehľadom zvládnuté situácie mi občas pripomínali počítačovú hru (pozri scény stretnutia trollov s orkami v poviedke Kameň elfov). K plnokrvnej epike Vilovi chýba kúsok nepredvídateľna a slobodnej, počítačovo nedisciplinovanej fantázie. Jeho poviedky sú plné vonkajškových efektov, postavy sa však pohybujú len na ploche monitora bez skutočného vnútorného života. K nesporným prednostiam jeho textov patrí zmysel pre humor, sebairónia, čistý, jednotný štýl a prepracovaná kompozícia.
Texty Zusky Minichovej, naopak, prekvapeniami priam hýria. Autorka má nesmierne bohatú imagináciu a slovnú zásobu. Ako študentka biológie dokáže nezabudnuteľne spracovať pasáže týkajúce sa zvierat ( jašterica v poviedke Rieka). V jej textoch je evidentne prítomné poetické videnie sveta – vložené popevky a básničky. Citlivo uchopené a emotívne ladené detaily, ktoré vytvárajú zvláštne snivo-snovú atmosféru sa v nepredvídateľných okamihoch striedajú s trefnou drsnosťou bojových scén. So Zuskiných textov vyžaruje radosť z popisu scén a situácií, ktoré často akoby sa nechceli skončiť. Snažia sa ujsť za hranice neľútostného epického času kamsi do lyrického bezčasia – pričom však občas narúšajú kompozíciu poviedok.
Texty Tona Stiffela sú preniknuté dvomi navzájom sa doplňujúcimi a sváriacimi živlami – technikou a láskou. V kontexte slovenskej sci-fi Tono pri načrtávaní technických detailov nemá konkurenciu. Fascinujúce ostrovy na živých lanách vo Visiacom svete, moderná nanotechnológia uzdravujúca v simuláciách ľudské telo (Vždy budem hovoriť navždy) či kombinácia ľudského mozgu s telom mimozemšťana a mimozemského mozgu s telom pozemšťana (Implantori) vravia za všetko. Každý detail vychádza z reálnych vedeckých poznatkov, pričom ho Tonov inžiniersky mozog precízne domýšľa do polohy ešte neuskutočneného, ale veľmi pravdepodobného. Stiffelove poviedky tak do bodky spĺňajú jednu z najdôležitejších charakteristík špičkovej technickej sci-fi – dotváranie existujúceho v medziach vieryhodnosti. Technické opisy v zrelých Tonových dielach sú podané vo forme laikovi zrozumiteľného, hovorového jazyka. Nával nových informácií a snaha podať na malej ploche čo najviac autora nevyhnutne vedie k uvoľneniu jazykovej formy. Keďže rovina významu (popisy, nové teórie a pod) praská vo švíkoch, rovina výrazu (štýl a lexika) je zaťažená menej.
Druhú zo spomenutých zložiek Tonových poviedok tvorí ľúbostný cit. V tejto rovine sa autor prejavuje ako jemný človek so zmyslom pre poetický detail. Podmanivo, prostredníctvom svižných dialógov a náladového opisu zachytáva atmosféru prvých lások v školských laviciach rovnako ako na cudzej planéte. Jeho úprimná túžba po čistom, celistvom a hodnotnom vzťahu občas navodzuje atmosféru ružovkastého sentimentu. K nezabudnuteľným miestam Tonových textov patria, podobne ako u Zusky, opisy zvierat a ich správania (charakteristika tela dravcov v poviedke Implantori).
Trojica spomenutých autorov v recenzovanej knižke využíva široký repertoár prostriedkov a postupov fantastiky. Od bizarnej fantasy až po tvrdú technickú a vedeckú fantastiku. Mozaika 3Eder-a je však len výsekom z omnoho širšej a pestrejšej mozaiky slovenskej fantastiky rokov deväťdesiatych. Verme, že aj jej ďalší predstavitelia (Jozef Girovský, Štefan Huslica) sa dočkajú knižného vydania svojich diel.
ZDROJ: Fandom.sk
