Rok uplynul ako voda a nový zborník najprestížnejše českej a slovenskej sci-fi a fantasy literárnej súťaže sa nám dostal na pulty predajní. Už mnoho rokov je antológia s jednoduchým názvom Mlok spätá s Cenou Karla Čapka a mala by udávať smer tuzemskej fantastike. Tak čo nám predstaví tento rok?
Tohto roku tu máme tri mikropoviedky, jednu novelu, päť krátkych a päť dlhších poviedok – toto všetko spolu od jedenástich autorov. Jednoducho povedané – trom autorom sa podarilo v súťaži uspieť až s dvomi poviedkami. Čo to môže znamenať? Možno bolo málo kvalitných autorov alebo kvalitných prác. Autorov však bolo vyše sto a prác nad stopäťdesiat. Druhá možnosť je taká, že práce, ktoré sa dostali do zborníka kvalitou vysoko prevyšovali ostatné. Verme v tú druhú možnosť a podrobnejšie sa im pozrime na zúbok!
Vynikajúcim štartom je hneď prvá mikropoviedka Konkurence od Terezy Kovanicové. Je to kratučké a svieže pozastavenie sa nad tým, čo možno očakávať od genetického inžinierstva blízkej budúcnosti. Textu nechýba humor a je bezchybne vypointovaná.
Druhá poviedka nás mierne pribrzdí. Spisovateľke, ktorá len nedávno pričuchla k profesionálnemu písaniu, Julii Novákovej sa v príbehu Bezpečnost nade vše nedarí vytvoriť istý nadhľad. V najlepšom treba skončiť, a autorka svoj text zbytočne naťahuje. Tiež tu ide o budúcnosť, dokonca ešte bližšiu než bola v Konkurenci. Tentokrát však hlavnú úlohu zohráva jedna budova v Prahe.
Aká zábava nastane, keď sa vedci hrajú s teleportom? Petr Ptáček nám to zábavne popisuje v mikropoviedke Ťuky ťuky. Z krátkeho textu vyžaruje príjemný humor a poteší aj pekná záverečná pointa.
Týmto textom nám mikropoviedky končia. Všetky sú remeselne napísané, väčšine nechýba spád a je jasné, že autori už majú svoj vypísaný štýl.
Krátke poviedky začínajú textom Martina Koutného Zádušní mše za Supermana. V istých medziach sa dá prirovnať ku knihe Podzim stínů od Simona R.Greena. Ako sa súčasní komixoví hrdinovia budú cítiť v budúcnosti? Koutný má veľkú fantáziu a nebojí sa ju dať na papier. Preto toto dielo pôsobí nesmierne sympaticky.
O svojské pretvorenie kresťanských dogiem sa nám postaral Ivan Mls. V krátkej poviedke Nebe na útěku zistíme, ako je to vlastne s Nebom a Peklom. Dej neuráža náboženské cítenie, je braný z nadhľadu a s citlivou dávkou humoru.
Šťastena sa usmiala na Julii Novákovou, keď sa jej druhá poviedka Ve znamení Štěstěny tiež dostala do tejto zbierky. Celý príbeh sa odohráva za pokerovými stolmi, kde okrem kartovej hry je hlavnou ingredienciou jeden mimozmyslový jav. Škoda však toho pokeru. Nováková má dobre naštudované jeho pravidlá, ktoré čitateľovi dosť nútene vysvetľuje, až sa z textu stáva podrobný opis hry a tým dej stráca na príťažlivosti. Okrem toho, pokúša sa o minimalizmus ako prostredia, tak aj deja. Celkovo vzaté, texty Julie Novákovej mi prišli v tejto antológii ako najslabšie.
Roman Splítek – Terakotová armáda. Pekné, jednoduché až poetické vyrozprávanie toho, na čo slúžila terakotová armáda. Autor sa nesnažil kŕčovito zasahovať do miest, v ktorých by mohol byť neistý. Konkrétne to vidno vo finálnej bitke, ktorá je prerozprávaná iba náznakovo. Tu som objavil aj prvú jasne viditeľnú štylistickú chybu, ktorá najskôr vznikla pri výrobe zborníka. Nie som zbehlý v českej gramatike, no veta: „ … řekl přísně a poplácal ho po prameni.“(s.53) sa mi zdá viac než úsmevná.
Poslednou krátkou poviedkou je príbeh, ktorý čitateľovi ostane dlho v pamäti – Stryga Daniela Sterzika. Nie je to len prekvapivým záverom, ale aj svojou atmosférou. Ruská Sibír má svojskú príjemne (často aj nepríjemne) mrazivú atmosféru. K nej autor pridal ďalšiu ingredienciu a to časové obdobie – začiatok dvadsiateho storočia. Doba, keď v tejto krajine ľudia bežne verili v nadprirodzené bytosti, rovnako ako aj v tejto poviedke, v ktorej vystupuje striga s neistým zámerom k trojici ľudí ženúcich sa vlakom na vzdialený východ. Škoda vševysvetľujúceho konca. Autor musel príbeh uzavrieť vysvetlením, čo sa vlastne stalo, tým však upadla mysticky desivá atmosféra textu.
Ďalšiu kapitolu – Poviedky – načal Jan Kovanic a jeho Maximálni andělé, ktorí boli pre mňa jednoznačnými ašpirantami na víťazstvo. Kovanicov text by sa dal hodnotiť z dvoch rovín. Tá prvá je rovina osobná – prípadne historická. Pomocou spomienok hlavného hrdinu v nej sledujeme udalosti druhej polovice dvadsiateho storočia. Postava prežíva hrôzu Tretej arabsko – izraelskej vojny, stiesnenú atmosféru počas invázie vojsk Varšavskej päťky do našej krajiny až po pád dvojičiek v septembri 2001. Verný opis Zamatovej revolúcie je natoľko skutočný, až z očí čitateľov, ktorí túto udalosť prežili, padajú slzy dojatia. Druhá rovina s vedecko-fantastickým podtónom však pokrivkáva, príbeh spomaľuje a diskusie o existencii „anjelov“ nudia. Okrem toho autor úvodom zavádza čitateľov. Hneď prvá veta: „Poprvé jsem se zamiloval v létě roku 5727.“ klamlivo naznačuje, že by mohlo ísť o zaujímavú space operu, či inú odnož sci-fi zo vzdialenej budúcnosti, a v skutočnosti to tak vôbec nie je.
Vladimír Němec – Lepší svět. To, že má táto drsná poviedka mnoho spoločného s filmami ako Mad Max, Úsvit mrtvých, prípadne s počítačovým Falloutom, to vôbec nevadí. To, že sa v ňom nachádza dosť brutálneho sexuálneho násilia, to tiež vôbec nevadí. Dokonca ani to, že dej nesrší originalitou, nevadí. Tento postapokalyptický príbeh má neuveriteľný spád, ľahko sa číta a ešte aj autorov pokus o morálny presah je namieste. Jeho svet by si zaslúžil aj rozsiahlejší literárny útvar – potešilo by ma, ak by som v kníhkupectvách raz v budúcnosti zbadal román od tohto autora.
V tohtoročnom Mlokovi sa nachádza málo čistých fantasy poviedok, preto Šamanův úkol Petra Plačka poteší priaznivcov tohto žánru. Text vyniká dobrými dialógmi a to najmä rozhovormi magického amuletu s jeho majiteľom.
Nebylo ráno. Týmito ničnehovoriacimi (alebo naopak všehovoriacimi) slovami začína Jana Rečková svoj príbeh a to je aj názov jej poviedky. Aj keď nepatrí medzi najkratšie, odporúčam prečítať ho na jeden nádych, čítanie neprerušovať, aby vám niečo náhodou neuniklo. Iba takto objavíte všetky jej zaujímavé nuansy a utvrdíte sa v tom, že cena Mlok jej bola udelená právom. Príbeh o vesmírnej stanici, nad ktorou ľudia stratili kontrolu je napísaný naozaj majstrovsky a pozorný čitateľ v ňom objaví svojráznu poetiku ako aj upozornenia pred svetlým úpadkom ľudskej existencie.
Posledná poviedka s názvom Zkratky Daniela Tučka možno nepríde každému na chuť. Je to próza nesmierne lyrizovaná, snová a záhadná, dej plynie tak pomaly, ako keby čas ani neexistoval. Svoje miesto v tejto antológii si však zaiste zaslúži.
A nakoniec nám zostáva antiutopická novela od Jany Rečkovej Se svědomím i bez. Opisuje svet nie nepodobný Orwellovmu románu 1984, až na to, že nepriateľmi spoločnosti sa stávajú závislí hráči žijúci v množstvách svojich virtuálnych svetov. Ak sa k tomuto dielu dostane nejaký súčasný hráč MMORPG, iste sa podiví, kam až budúcnosť môže v tomto smere zájsť. Táto novela si vyžaduje veľmi pozorného čitateľa a dala by sa prirovnať k trojrozmerným obrázkom známym z nedávnej minulosti. Rovnako ako ste sa na tieto obrázky museli dlhšie zahľadieť, aby ste v tých všemožných šmuhách a čiarach uvideli vec, ktorá sa za nimi skrýva, tak aj táto Rečkovej novela ukrýva svoju pravú krásu za množstvom slov a obrazov. Bravo! Je to majstrovsky napísané dielo, nie však pre každého.
Tak toľko o tohtoročnom Mlokovi. Mohol by som sa rozpísať o tom, že väčšina poviedok je napísaná v „ich forme“ (ja rozprávanie), že nie sú vlakovým čítaním, že nie každý bude nadšený z tejto antológie. Ale prečo by som to mal robiť. Isté je, že tohtoročný zborník nepatrí len do rúk porotcom, autorom a ich príbuzným, ale má čo dať aj bežným čitateľom, priaznivcom (najmä) žánru sci-fi.
