Miešanci 3.b – Krvavá pyramída, Konkol Štefan

Orys sa pomocou Štefana Konkola snažil preraziť krovím, no napokon skončil na zemi, dva kroky od hlavnej cesty. A zomrel bez toho, aby to bolo čitateľovi ľúto…

Mladý miešanec pritom stál na úžasnej križovatke, z ktorej viedlo množstvo lákavých ciest. Na konci druhej knihy bol ideálnym materiálom pre hru s charakterom – bol zlomený a sám. Verbaska ho opustila – pretože jej nedokázal pomôcť v boji s temným dedičstvom a nevidela v ich vzťahu budúcnosť. Orys doplatil na vlastnú nezrelosť a ostal takmer opustený na ďalekom severe, v ruinách kláštora, pár míľ za armádou Temného pána. Ak by bol zvolil správne, mohol dospieť a zmeniť sa na rovnocenného partnera Verbasky. Aj keby ho neľúbila (Elerrig je Elerrig), mohla si ho vážiť. Ale…

Autor podľa mňa nezvolil správne. Namiesto rozvoja charakterov stavil znova na prehliadku krajiny – stratégiu, ktorá je odpustiteľná iba v úvode takejto ságy. V prvých Miešancoch som akceptoval obrazy Knautie, Culpry, Cárgradu či Lesa hrôzy – rozohrávala sa partia, kulisy boli nutné. V druhej knihe som ich strávil – napokon, to hlavné sa odohrávalo medzi postavami. No v knihe tretej som ich neočakával – a sklamali ma. Orysova cesta z kláštora, ponad Knautiu do Snérie, k Cárgradu a napokon do Axtlapánu ma vyslovene nudila. Očakával som koncovku, finále, kde sa ukáže, ako padli kocky – nie nové rozhodenie figúrok. Raný kapitalizmus Snérie ma nezaujal, rovnako ako sa to nepodarilo krkolomným menám axtlapánskych postáv. Z knihy bolo cítiť snahu o prielom vlastnej cesty, no nemyslím si, že by toto bol správny spôsob. Manufaktúry má aj svet Warhammeru a Mixcoatlov zasa Alexander Kazancev – a Orys toto všetko nepotreboval…

Str. 130: „Ešte len bude zle, ak nepovieš všetko,“ Orys Grrugcha kopol do zranenej ruky.
Ak odhliadnem od dôrazu na kulisy, zarazila ma aj náhla schématickosť postáv. Orys a Verbaska sa v úvodných knihách správali ľudsky a logicky – čo sa nijako nezhoduje s Orysom z Krvavej pyramídy. Mladík akoby zošalel – zabíja a mučí, vinníkov aj nevinných. No bezdôvodne, nič v predchádzajúcich knihách nepodložilo jeho náhle výbuchy nenávisti. Ak čierny náčelník Watambo tvrdil, že toho Orys veľa prežil a zmenil sa, nevravel pravdu. Orys sa zmenil – ale bezdôvodne. Z emóciami zmietaného nezrelého chlapca skokom zmutoval na vraždiaci stroj – ktorým je tak na začiatku knihy ako aj na jej konci. Bez ohľadu na papierom chutiaci vzťah k prostitútke Wende.

Kulisy sú prepracované a dej skutočne akčný, no „vďaka“ minimálnej pozornosti určenej postavám nemá príbeh klasický dejový oblúk. Neexistuje expozícia, zápletka či rozuzlenie. Orys sa jednoducho potáca krovím kapitalistov, Axtlapánu a nezmyselného zabíjania od kláštora ku krvavej pyramíde. Pseudofinále pritom nastane už v polovici knihy (stret so Šajdánom, str. 125) a ďalší dej (pochod do Axtlapánu) je len vatou – ktorú nezachránilo ani morálne ponaučenie v štýle Brinovej poviedky Thor Meets Captain America. Táto kniha jednoducho ponúka to isté, čo nekonečné ságy sériovej výroby – zbytočný a nudný dej – a ja som po výbornom príbehu Kláštora čakal viac. Ďaleko viac.

Zhrnuté a podčiarknuté – Krvavá pyramída ma sklamala. Možno by jej pomohli hlboké redakčné zásahy, no chýba jej predovšetkým rozvaha pri vytváraní osnovy. Štylistické prehmaty (prebytočné prívlastky, nehodiace sa archaizmy) a zbytočne expresívne slová („skurvený Šajdán“, „zabiť tú sviňu Šajdána“) sa dajú prehltnúť, no neexistencia motívu konania postáv zamrzí. Žiaden smer, žiaden vývoj, bez vtipu, zbytočne – Štefan Konkol nezvolil na križovatke správnu cestu…

Cesta jde pořád dál a dál, kupředu, pryč jde od mých vrat.
Daleko už mi utekla, teď musím za ní pospíchat.