Dobrodruhovia/Dobrodruzi

V Česku aj na Slovensku sa nachádza nejeden človek s diagnózou RPG-pozitívny, ktorý ešte neskúsil Dračí Doupě. Možno sa s týmto pojmom už stretol, možno dokonca ovláda pravidlá danej hry na hrdinov, no nikdy nemal to šťastie zahrať si. Mohlo mu v tom brániť viac vecí. Najmä čas. Presvedčiť manželku, mamu, priateľku (priateľa), či šéfa v robote, že si len na chvíľu odbehne posedieť si s kamarátmi a potom hrať celý deň (a noc… deň a noc…) sa len tak ľahko nedá. Ďalším faktorom, ktorý bráni v hraní sú práve kamaráti. Nie každého možno nahovoriť, že zabaviť sa dá aj inak, než nákupom a následnou konzumáciou nápojov s väčším či menším množstvom etanolu. Namiesto spola dopitých fliaš stačí mať na stole zopár hracích kociek, pero a papier a namiesto plnohodnotného nadávania na súčasnú politickú situáciu sa dá diskutovať o tom, akým spôsobom možno zlikvidovať astmatického škerčkodlaka. A keď už sú priatelia konečne presvedčení, že sa do toho pustia, zistí sa, že vlastne nemajú čas. A sme pri prvom probléme.

Súbor poviedok Dobrodruhovia má ambíciu sprostredkovať práve takýmto ľuďom atmosféru hrania hry Dračí Doupě. Má formu menšieho zošita a nachádzajú sa v ňom tri poviedky. Ich autorom je Tibor Bucsuházy, aj keď podľa istých zistení ide viac-menej o kolektívne dielo hráčov. Nie je príliš poznať, že by do textov zasahovalo väčšie množstvo ľudí, čo možno hodnotiť ako klad. To ale neznamená, že poviedky musia byť automaticky dobré.

Základom každého správneho fantasy príbehu sú hrdinovia. Tu máme malú trojčlennú skupinu. Vodcom je Tar – lukostrelec. Ďalšou osobou je Rynn, barbarka, ktorá sa vydala na dráhu bojovníčky. Tretím je Yaril, zatiaľ neskúsený kúzelník. Stretli sa v bode A (čítaj – v divočine, v noci za poriadneho dažďa) a smerujú k bodu B, t.j. do mesta Elšumy (čítaj – je to veľmi ďaleko a cestou určite zažijú všeličo možné aj nemožné). Problémom je, že čitateľovi na hlavných postavách vôbec nezáleží. Nie je to tým, že ich povolania patria do sekcie „fantasy klišé“, ale skôr, že o nich nevie nič. Charaktery sú odbité pár vetami, dokonca aj príčina, prečo vlastne idú kam idú, je popísaná len v náznakoch. Možno sa v ďalších dieloch o minulosti týchto hrdinov dozvedia čitatelia viac. Nebude to už ale trocha neskoro?

Ostatné postavy je lepšie nespomínať. Najmä ich mená. Opilec Paľo znie aj v slovenčine strašne, nie to, keď sa objaví v českom texte (Dobrodruhovia sú totiž aj v českej mutácii). Martin, Božka, Fedor – takto by sa naozaj nemali volať ľudia žijúci v pseudostredovekom fantastickom svete!

Celá štylistika oplýva množstvom nedostatkov. Vidno to najmä v prvom, tak trocha detektívnom, príbehu, ktorý má všepovediaci názov Tragédia Martina a Božky. Dej plynie neskutočne rýchlo, na pár stranách sa hrdinom prihodí až príliš veľa vecí, niektoré línie dokonca ostanú nedokončené. Dialógy sú neosobné a jednoducho povedané – zlé. Celá poviedka je neprofesionálne prevedená, akoby šitá horúcou ihlou. Čitateľovi môže byť jasné, že za smerovanie deja je zodpovedný najmä hod kockou (ako inak vysvetliť správanie sa barbarky, ktorá sa nezapojí do krčmovej šarvátky a ostane sedieť, aj keď mlátia jej priateľa), no poviedku to už nezachráni. Druhý text je už lepší. Má názov Prekliate sídlo a ide o klasické prechádzanie dungeonu. Ožívajú mŕtvoly, objavujú sa prvé čarovné zbrane… a, čuduj sa svete, … negatíva, ktoré boli také výrazné v prvej poviedke, tu nie sú také okaté. Strácajú sa postupne, to ako čitateľ pristupuje na hru autorov. Nevžíva sa do príbehu – vžíva sa do hry. Pri čítaní si nekladie otázku: „Čo by bolo, ak by som tam bol aj ja?, prípadne: „Aké by to bolo, ak by som bol ja jedným z hrdinov?“ Naopak, otázka tu znie: „Ako by som sa cítil, ak by som hral Dračí Doupě? Dáva to naozaj pocit, že nehrám, ale žijem?“

Nie je jasné, či pri prečítaní niekto vypne svoj počítač s nainštalovanou onlajnovou hrou, no ak to urobí čo i len jeden človek, zámer autorov Dobrodruhov sa vydaril. Práve druhý príbeh je pre hráčov MMORPG blízky. Pomaly, s búšením srdca, sa prechádzať po temnej jaskyni (prípadne po strašidelnom hrade, opustenom mlyne, zdevastovanej pevnosti) a čakať až na vás vybafne krvilačná skupina zombií, démonov či iných potvor. Na konci je nejaký extrasilný boss, ktorý svoje poklady nevydá bez boja. Pocity, na ktoré sa nezabúda a ktoré vychádzajú na povrch práve v druhej poviedke.

Tretí text Hrozba z lesa postupuje v intenciách predchádzajúceho príbehu. Znova nestoja dialógy za veľa, konanie postáv sa v slovníku nedostalo k pojmu logika a dej bol už veľakrát opisovaný v iných románoch. Ale to nevadí. Čitateľ je vtiahnutý do HRY a spokojne pradie ako mačka, ktorá si užila noc lásky so susedovým kocúrom. Očami hltá príjemnú vyvražďovačku, ktorá sa odohráva v hlbokých lesoch, drží palce dobrodruhom a keď sa všetko skončí a ocitne sa na poslednej strane, odkladá si Dobrodruhov na poličku s pocitom, že už v novembri si znova zájde do novinového stánku po druhý diel.

Určite existujú aj lepšie príbehy z herných svetov. Dokonca určite existujú aj príbehy z českých herných svetov, ktoré Dobrodruhov prekonajú. Treba však dať tomuto projektu šancu. Či už sa to bude čítať v autobuse cestou do roboty, pod lavicou v škole alebo na lavičke v parku, svojich prívržencov si nájde. Koľkí z nás si chcú iba oddýchnuť od všednej reality a prežívať hrdinské dobrodružstvá?! Táto drobná knižka to všetko ponúka.

Knížečku seženete v novinových stáncích, v síti prodejen Brloh či si ji můžete objednat přes Fantasyobchod.cz.

Marian Kubicsko (redaktor)

marian.kubicsko@fan­tasyplanet.cz

Další články autora