Conan nelítostný – Červenák Juraj

Conanovských nadšencov je po svete neúrekom. Nielen medzi čitateľmi, ale aj medzi tými, ktorí sa snažia literárne pokračovať v nesmrteľnom diele Roberta E. Howarda. V našich republikách sa tiež dosť spisovateľov zaujíma o tohto silného dobrodruha a vydávajú sa knihy, ktoré sú raz viac, inokedy menej úspešné. Napríklad taký Thorleif Larssen už v roku 2000 napísal svojho Conana nelítostného. Bola to kniha nadmieru vydarená a preto znova vychádza s menšími štylistickými a (väčšími) grafickými úpravami. A nastáva ešte jedna zmena – zmena mena. Autor knihu vydáva pod svojím pravým menom – Juraj Červenák.

Príbeh o najpochmúrnejšom a najkrvavejšom dobrodružstve aké kedy Conan zažil nás zavedie do temných lesov Vysočiny. O ovládnutie tohto kraja už dlhšiu dobu proti sebe bojujú hrdé klany. Náš barbarský bojovník sa pridáva na stranu jedného z nich. V prvom rade to robí z vypočítavosti. Pri drancovaní protivníkových miest sa môže ľahko dostať k bohatej koristi, v neposlednej miere ho však opvlyvní aj zistenie, že nepriateľský klan sa spojil s preňho nenávidenými Hyperborejcami a ich odporní čarodejníci sa snažia obnoviť v tejto zemi vládu Elderoth – bohyne skazy a smrteľného rozkladu.
Čo viac chýba silákovi, aby sa pustil do boja?
Fabula príbehu je jednoduchá a lineárna. Akonáhle sa Conan postaví na scénu začne mela. Niekedy menšia bitka o najlepšiu porciu jedna, inokedy boj proti zradnej kúzelníčke, prípadne monumentálna bitka na viacerých frontoch akú poznáme z Červenákových iných diel.
Postava Conana je taká, aká má byť. Množstvo autorov sa snaží prispôsobiť si túto postavu svojmu vkusu a tým sa odkláňajú od howardovského kánonu. Ďuro Červenák však na to našťastie išiel inou cestou. Nechal siláka silákom – Conan naďalej ostáva len „búchačom“, jeho charakter sa nemení. Pridal však ďalšiu postavu – mladého rytiera Ergila. S ním sa autor príjemne pohráva. Z namysleného veľkohubého drzáňa s drahocenným mečom sa pod vplyvom okolností stáva priam mýtický hrdina. Jeho prerod je dobre vystihnutý a to robí túto postavu uveriteľnou.
V diele miznú rozdiely medzi dobrom a zlom tak, ako je to aj v skutočnom živote. Kult bohyne smrti je zlý, lebo jej obetujú ľudí hrôzostrašným spôsobom, človeka však zamrazí, keď v úvode zistí, že druidi klanu, za ktorý bude bojovať aj Conan, ukrižujú a nechajú v mukách umrieť mladé dievča. Pohanské rituály sú plné ľudskej bolesti a utrpenia. Nie sú však jedinými opismi, ktoré môžu byť citlivejším povahám odpudivé. V diele je množstvo krvi, rozsekaných tiel, ľudské lebky z ktorých sa pripíja na zdravie. Autor ako keby hľadal hranice odpornosti, po ktoré môže zájsť. Násilie rozhodne patrí do Conanovho sveta, nie každý je však na toľko násilia pripravený.

Jazyk knihy sa dá nazvať úderným. Má neskutočnú intenzitu a spád. Dokonca aj opisy sú dynamické, čo zabezpečujú jednoduché, no pritom zaujímavé personifikácie. Jedna napínavá scéna strieda druhú, čitateľ sa občas nadýchne pri trefných hláškach, prípadne kratučkej erotike a hneď je pohltený ďalšou akciou. Autor je „Pánom rozprávačom“ a svoj príbeh podáva nadmieru dobre, takže pri dočítaní knihy aj odporca conanoviek môže povedať, že ten čas, ktorý strávil čítaním nebol vôbec stratený.

A záverečný verdikt?
Conan nelítostný je dobre napísané jednoduché čítanie, ktoré zaujme nielen priaznivcov fantastickej literatúry. Emocionálnejšie ladené povahy však treba varovať pred istou dávkou brutality, ktorá sa v knihe nachádza.