Bivoj podľa Starých povestí českých chytil divokého kanca za uši, dal si ho na chrbát a odniesol ho na hrad Libušín. Dokázal aj niečo viac?
V prvom rade chcem pochváliť Ďura Červenáka, že nám priblížil českú mytológiu tak, ako ešte nikto predtým. Po prečítaní jeho Bivoja už každému z nás bude jasné, kto to bola Kazi, Libuše, Přemysl Oráč a v neposlednom rade, kto to bol ten silák Bivoj, po ktorom dostala kniha meno. Stačí otvoriť prvé stránky a vstúpite do sveta raného stredoveku, do obdobia pohanských božstiev, udatných chlapov a kúzliacich žien. Pred očami sa vám rozbehne príbeh plný krutých bojov, vášne a zrady.
Už v prvej časti tohto dvojdielneho cyklu ste sa mohli dozvedieť o vpáde krutých Zličanov vedených kniežaťom Hordagom na územie Čechov. Nebyť Bivoja, lovca z rodu Strošovcov, za obeť by padli aj kňažné, ktoré ako jediné dokážu udržať krehkú jednotu medzi okolitými kmeňmi. Aj tak však hradiská padajú ako domčeky z karát a jedinou nádejou odvrátenia skazy je požiadať o pomoc knieža Přemysla.
To je vlastne fabula knihy Bivoj Válečník. Besniace živly smerujú k opevneniu Levý Hradec, kde Česi nachádzajú svoje posledné útočisko. Príde im niekto na pomoc? Dokáže Přemysl, ktorý má magické schopnosti, poraziť avarského boha pomáhajúceho Zličanskej horde?
Tu vlastne nejde o to, ako sa to celé skončí. To už vieme aj z Jiráskových povestí. Dôležitou sa stáva otázka – Ako sa to celé udeje? Len čo otvoríte knihu a začítate sa do prvej strany, nebudete sa vedieť od nej odpútať. Čaká vás šialená jazda po zemi Čechov plná gejzírov krvi, množstvo napínavých prenasledovaní a útekov, bojov a neľútostnej mágie. Čitateľ sa dočká nejedného prekvapenia. Či už je to hitchcockovsky ladená scéna s vtákmi (podotýkam – veľmi zaujímavá) alebo boj slovanských bohov počas obliehania Levýho Hradce.
Autor už v úvodnej knihe hovoril, že nejde o historický román ani o historickú fantasy. Na čo však toľká skromnosť? Dejepisne je to celkom korektné dielo, z ktorého sa môžeme dozvedieť o slovanských reáliách z obdobia po zániku Samovej ríše. Je pravda, že žiadna z udalostí opísaných v knihe sa najskôr neudiala, no čitateľ si dokáže odniesť množstvo poznatkov, napríklad o zbroji slovanských aj saských bojovníkov, o počtoch obyvateľov vtedajších kmeňov, nehovoriac o bežnej pohanskej kultúre.
Zatiaľ z tohto textu srší len chvála, no je potrebná aj menšia miera kritiky.
V prvom rade sú to postavy. Nie všetky sa autorovi podarili tak, ako by si to želal, lepšie povedané, ako by si to želali čitatelia. Teta – sestra Libuše a Kazi – je asi najslabším článkom celej knihy. Uvedomil si to najskôr aj Červenák a preto jej tu už dáva menej priestoru. Priestor a možná realizácia však chýba bojovníkovi Wulfhartovi, na ňom sa mohlo lepšie popracovať. Aj Kazi, Bivojova milá, je v tejto časti odsunutá bokom.
Bivoj? Tragédia! Postava bez duše. Búchač, ktorý má viac šťastia než rozumu. Preto aj tá otázka z perexu: Dokázal aj niečo viac než chytiť ozrutu Sekáča – mágiou posadnutého kanca? Nedokázal! A to je škoda. Veď stačí si nalistovať jedno číslo časopisu Pevnosť, v ktorom bola Červenákova poviedka Bivoj a vládce stříbrného šípu a hneď sa vám ukáže tento silák v celej svojej kráse. V knihe však pripomína len slabšiu verziu Conana.
Naproti tomu však Přemysl a čarodejka Ašiga sú postavy na ktorých si čitateľ zmlsne. A nakoniec – pre Červenákových fanúšikov – autor si pre vás prichystal na úplný záver ešte jednu postavu – čerešničku na torte. Ja som sa tiež musel pýtať, aby som zistil, kto to vlastne je. Ale je to pekná vec – navnadiť čitateľa na svoje predchádzajúce (alebo budúce) diela.
Autor píše dobre. Knihu prečítate na jeden hlt. Dejové zvraty sú logické, dialógy zaujímavé. Je príjemné, že autor neprekračuje hranicu vulgarity, aj keď nadávky nájdete aj tu. Tie však oživujú text a niektoré sú vyslovene zaujímavé (napríklad oplzlosti, ktoré huláka jeden z českých vladykov na nepriateľa).
S násilím je to už iná vec. Nájdeme tu scény mučenia, zabíjania aj sexu končiaceho smrťou. Ale čo už! Je raný stredovek a vtedy aj pri magických rituáloch sa vyžadovali ľudské obete. Nie je to knižka pre deti, ale pre dospelých, ktorí si pri nej chcú oddýchnuť a snívať. A preto aj moje odporúčanie tejto knihy smeruje tým, ktorý nečakajú žiaden veľký umelecký zážitok, len jednoduché skvelé čítanie.
Len mohol recenzent doplnit, ze ta poviedka, ktora bola v Pevnosti sa volala Bivoj a vladce stribrneho sipu – alebo tak nejako 🙂
Presne tak sa volala. 🙂
Tak konečně jsem dočetl i druhý díl. Skvěle to gradovalo, poslední třetina se čte sama… Moc se mi líbilo Přemyslovo čarování a hlavně potěšilo jedno setkání na konci.