Asfalt – Kopřiva Štěpán

Asfalt je prírodná čiernohnedá až čierna látka, ktorá má tuhú alebo polotuhú konzistenciu. Používa sa najmä pri výstavbe ciest ako vrchná vrstva vozovky. Teda aspoň u nás – na Zemi. V Pekle, podľa Š. Kopřivu, sa využíva úplne na všetko. Vyrába sa z ľudí – asfalťákov. To sú tí, čo sa po smrti dostali do Pekla. Pekne si ich v uvítacom koncentračnom tábore pekelníci rozdelia a šups ich do lisovača, mlynčeka na mäso, aby sa z nich stal prvotriedny stavebný materiál. Problém je v tom, že nie každý má tú chuť stať sa asfaltom. Ak je to obyčajný asfalťák, tak je to malý problém. Ak sú to však ostrieľaní veteráni Kuffenbachovho komanda, je to problém o veľkosti zadku Haliny P. Zadok s veľkým Z. A problém s veľkým P. Najmä, keď si títo žoldnieri uvedomia, že sú v pekle, de facto po smrti, a mŕtvejší už nemôžu byť.
Show sa môže začať.
Kniha je napísaná s pekelnou ľahkosťou. Už po prvých päťdesiatich stranách si obľúbite päticu hlavných hrdinov. Štyroch žoldnierov a jedného sraľa. Budete im držať palce aby sa z tohto „prúseru“ dokázali vystrieľať a aby ich nepriatelia zranili čo najmenej.

„Tohle už nemá nic společného s přestřelkou, letí hlavou Ostranskému. Tohle je čistě test výdrže.
Předmět testu: Za kolik sekund se rozpadne lidská duše, pokud do ní bude pálit osm divizí?“

Jednoduchosti textu napomáha aj priama reč. Je absolútne priama. Často tam nie sú ani uvádzacia vety – kto tú hlášku povedal. Nevadí to. Aj tak tie uvádzacie vety len zdržujú. Postavy si nedávajú servítky pred ústa, keď niečo vyslovia. Ich reč nie je uhladená, je surová, nie však primitívna. Udalosti komentujú často svojským sarkazmom. Sarkazmus a čierny až morbídny humor sa vinie celou dĺžkou knihy. V nej sa dozvieme napríklad, že pán profesor Porsche vyrába v Pekle svoje autá (väčšinou sú v čiernej farbe, indiáni sú nedostatkový tovar), majú tam dušovod Družba a Monika Levinská v Oválnej pracovni nepraktizovala nič iné, len obyčajnú čiernu mágiu.
Narážok na našu popkultúru je v diele neuveriteľne veľa. Sú to natoľko trefné vety, že možno časom zľudovejú ako hlášky z filmu Slunce, seno …
Cynické dialógy a monológy síce v knihe zaberajú dosť priestoru, no prím hrajú plastické popisy súbojov. Tie sa odohrávajú často na viacerých miestach súčasne, čo môže byť náročnejšie na pozornosť, no sú neskutočne strhujúce a odľahčené humorom. Už v prvej polovici sú boje natoľko napínavé, že sa až nechce veriť, žeby autor dokázal niečo grandióznejšie nechať až na finále. Ale nemusíme sa báť. Nechal. Po nervydrásajúcich akciách prvej polovice knihy totiž prichádza silná dávka morbídnosti – mučenia, bolesti a utrpenia. Kniha je prezentovaná ako horor, a do hororu to patrí.

„Na psacím stole z leštěného ořechu trůní krtinec jejího tlustého střeva. Dvanáctník, lačník a kyčelník rozházené po místnosti. Na lampě se klimbá havajský věnec tenkých střev. Stěny osprejované výstřiky krve.“

Ako keby sa autor chcel s čitateľom pohrať. Najprv ho necháva vtiahnuť do deja, čitateľ sa uchechtáva , neskôr okúsi trocha hnusu až nakoniec vhupne do monštrózneho finále. A to je dobre. Tak to má byť.
Kniha nie je určená každému.
Citlivejším ľuďom bude vadiť to množstvo useknutých údov, rozštvrtených tiel, krvi a iných tekutín. Určite sa jej oblúkom vyhnú všetci moralisti, pre ktorých bude toto dielo „silné kafe“.
Aj príliš veriaci ľudia môžu mať problém pozitívne vnímať túto knihu (napríklad démonská dilema, či yetiho stvoril Boh predpoludním ako ostatné zvieratá alebo poobede ako človeka, je nezabudnuteľná). Svätuškári ju najskôr budú haniť, ale to nevadí. Aj negatívna reklama je reklama.
Nájde sa ale aj množstvo takých, ktorým Asfalt príde skvelý a budú bombardovať Štepána Kopřivu aby napísal ďalšiu takúto skvelú knihu.

P.S. V recenzii som zámerne nespomenul slovo kulhánkovština. Lebo toto nie je kulhánkovština. Toto je Asfalt!