Pojídači mrtvých – Crichton Michael

A presne o tomto táto kniha je. Ibn Fadlán je vyslanec Bagdádu, ktorý sa len náhodou dostal do spoločnosti Vikingov a prežil jedno dlhé putovanie a následne úmorné, priam strašidelné dobrodružstvo.

Ibn Fadlán je reálna postava, ktorú čitatelia môžu poznať. Ak sa nemýlim, v učebnici dejepisu pre (slovenské) základné školy je krátky text z pera tohto Araba, kde nám opisuje slovanské stromy – brezy. To, že jeho putovanie viedlo cez územia Slovanov niekedy začiatkom desiateho storočia je historicky dokázané, fikciou je samotný príbeh, ktorý nám Michael Crichton očami tohto rozprávača predkladá.
Je to príbeh o Beowulfovi, ktorého sprevádza jeho verná družina a samozrejme náš známy Arab. Pardon – ten Norman sa nevolá Beowulf – je to Buliwyf. Crichton pozmenil mená postáv a tak trinástka bojovníkov nejde zachraňovať sídlo – sieň Heorot, ale sieň Hurot kráľa Rothgara (Hrótgára) pred mlžnými netvormi – wendolmi To je ale jedno. Ani zmenené mená nezakryjú autorovo prepojenie putovania arabského vyslanca so staroanglickou epickou básňou. A výsledok? Dokonalý.
Legendu o Beowulfovi (Buliwyfovi) prerozprával tak, že sa zdá byť neskutočne uveriteľná. Boj s obrom Grendelom, jeho matkou a následne s drakom, to všetko tam je – je to ale úplne inak. Menej mystické, skutočnejšie. Ani drak nie je skutočným drakom, Grendel obrom.

Text je napísaný v ich forme (ja rozprávanie). Ibn Fadlán opisuje všetky udalosti nezúčastnene. Žiadneho hrdinu nevelebí, nikoho nezatracuje. Len referuje. Opisuje spôsob života národov, ktorých územím prechádzali, referuje o živote severanov a porovnáva ho s jemu blízkou východnou kultúrou. Nepohŕda však nimi, dokonca postupom času sa mu normanské obyčaje stávajú blízkymi. To vidno napríklad na pohrebnom rituály – pri prvom obrade je len nezúčastneným pozorovateľom, na konci knihy sa už aktívne do pohrebného obradu zapája. Jeho myslenie sa však napriek dlhému pobytu medzi severanmi nemení. A to je dobre. Stále totiž zostáva „iba“ Arabom opisujúcim Buliwyfove skutky.
V texte nenájdene typického kladného hrdinu bez bázne a hany. Všetky postavy sú prirodzené so svojimi chybami – také aké v tom období mohli existovať.
Jazyk knihy je jednoduchý. Autor sa nesnažil prispôsobiť štýl rozprávania danej dobe, nie sú tu žiadne košaté opisy, archaické metafory a aj preto sa toto rozsahom nie príliš objemné dielo dobre číta.
Punc uveriteľnosti tu dávajú poznámky pod čiarou. Vysvetľujú niektoré udalosti, okolnosti zaznamenané v historických kronikách, komentáre odborníkov a tak ďalej. Takisto aj prvé kapitoly. Sú to poznámky o postave rozprávača, o Vikingoch a ranom stredoveku. Toto všetko vyvolá v čitateľovi dojem, že celý opísaný príbeh sa skutočne udial.
Na konci autor pritvrdil a doplnil tam vysvetlenie, kto to mohli byť tí mlžní netvori, dokonca je tam použitá faktografická literatúra, z ktorej vychádzal a z ktorej sa môže čitateľ dozvedieť viac o severských národoch.

Netreba ani pripomínať, že táto kniha ako aj mnohé ďalšie od Michaela Crichtona (Kongo, Jurský park atď.) bola sfilmovaná. Volá sa Trinásty bojovník (v českej distribúcii Vikingovia) Ako dopadol film, to už nechávam na iných, pre mňa však ibn Fabdlán nikdy nebude spojovaní s Antoniom Banderasom. Nanešťastie však vydavateľ využil úspech filmu ako aj slávu Banderasa a na obálku umiestnil obrázok z filmu, dokonca nie práve najvkusnejšie upravenú vo Photoshope.
Predná strana ale nerobí knihu knihou a ak si chce niekto prečítať dobrý historický, dobrodružný, trocha strašidelný príbeh, nech obráti svoju pozornosť sem. Neoľutuje. Najmä keď získa pocit, že to všetko sa skutočne mohlo udiať.