Zhruba pred siedmimi rokmi sa ľudia delili na dve kategórie: na tých, ktorí meno Neill Blomkamp v živote nepočuli, a na tých, ktorí meno Neill Blomkamp neznášali, pretože je predsa neslýchané, aby nejaká neznáma nula dostala do rúk adaptáciu multimiliónovej značky, akou je x-boxové Halo. O tri roky neskôr bola ale situácia výrazne odlišná. Filmové Halo stále neexistovalo, avšak Blomkampovo meno bolo terčom nadšenia a chvály. Ako je to možné?
Jerry Bruckheimer vie, že z jednej úspešnej frančízy človek živý nie je, a tak sa už niekoľko rokov snaží k Pirátom z Karibiku pripojiť bračeka, ktorý by sa im čo do finančnej návratnosti prinajmenšom vyrovnal. Lenže… ono sa mu to akosi nie a nie podariť. Či už išlo o animované morčatá v G-Force, vlasy Nicolasa Cagea v Čarodejovom učňovi alebo o manipulovanie s časom v Princovi z Perzie, neboli tržby nikdy dostatočné na to, aby si aspoň jeden z týchto filmov vyslúžil pokračovanie a stal sa zavedenou značkou. Koho by to nefrustrovalo, všakže? Toľká snaha, a výsledok nulový.
Joe (Joseph Gordon-Levitt) je looper. To znamená, že v prítomnosti (rok 2044) zabíja ľudí z 30 rokov vzdialenej budúcnosti. Prečo? Pretože svet budúcnosti je evidentne strašne hardcore miesto a žiadny kriminálnik tam nedokáže nikoho zavraždiť bez toho, aby ho okamžite nevypátrali príslušné zákonné orgány. Zločinecké syndikáty preto používajú stroj času (ktorý v roku 2044 ešte nie je vynájdený), aby posielali nepohodlné osoby (takzvané „loopy“) do minulosti, kde sa o ne postarajú looperi. Tí sa po úspešnej vražde navyše aj zbavia tela, a keďže toto telo technicky vôbec neexistuje, tak ho nikto ani nepostráda.
Celý napätý stojím v dlhočiznom rade pred už dôverne známou šedivou budovou Istropolisu a čakám, kedy sa jeho brány s veľkou slávou otvoria. Konečne totiž nastal dlho očakávaný highlight môjho septembra a ja doslova prahnem po tom, aby som sa už po štvrtý krát mohol ponoriť do trojdňového ošiaľu nefalšovanej fanboyovskej atmosféry.