Na sousedním Slovensku je jméno Marka E. Pochy symbolem pro brakový horor. A protože díla tohoto oblíbeného autora pronikají v českém překladu i do našich končin a nedávno se objevil jeho nový román Virus Omega, rozhodli jsme se tohohle sympatického muže trochu vyzpovídat.
Podle Databáze knih máš na kontě 8 kousků, editorování jednoho sborníku a celkem slušnou řádku povídek v různých sbornících. To je od roku 2010 kdy ti vyšla první kniha A bude hůř! Slušný výkon. Takže moje otázka zní, jak si se ke psaní vůbec dostal?
Tých kníh je už bude spolu desať, ak teda rátame aj moje „civilné“ zárezy (Semester zakomplexovaného sviniara z r. 2014) a jedenásť, ak rátame české vydanie Krajiny kanibalov. Zväčša platí, že čo rok, to kniha (spontánne, nie preto, že by som musel). Tento rok je osobitý v tom, že vychádzajú rovno dve diela: Virus Omega už je vonku, a 27.5. uzrie svetlo sveta zbierka erotických poviedok (s dôrazom na psychológiu a divoký štýl) Aj TEBA dostanem!
K písaniu som paradoxne nedostal nijako, písanie sa dostalo ku mne. Je to choroba, je to vírus, je to závislosť. Od detstva som rád čítal a hral sa so slovami. Keď mi učarili filmové horory (menovite Alien, Evil Dead a Návrat živých mrtvol II), tušil som, že nebude cesty späť…
Najprv sa zo mňa stal vyštudovaný novinár, neskôr praktizujúci novinár, potom vedecko výskumný pracovník v obore estetika a napokon sa vydrali na papier aj prvé „vážnejšie“ poviedky (v ťažkých pôrodných stavoch). Od tej chvíle začali myšlienky prúdiť čoraz viac, rýchlejšie, nástojčivejšie…
A príbehy, ktoré kolujú niekde vo vesmírnej matérii, si vybrali moju hlavu, aby ich posunula medzi ľudí.
Většina tvých knih vyšla v tvé rodné slovenštině. Ale několik z nich vyšlo i česky v nakladatelství Carcosa. Takže logická otázka číslo dvě zn: jak se ti spolupracuje s Milanem Žáčkem (šéf nakladatelství Carcosa) a jak jsi spokojený s jeho překlady?
Najlepšie slovenské žánrové vydavateľstvo je HYDRA a najlepšie české je CARCOSA. A bodka. Nie je o čom diskutovať. Neexistuje, aby niekde inde dovolili autorovi zachovať toľko tvorivej slobody, alebo aby mal tak silné slovo pri určení konečnej podobe diela a foriem jeho následnej propagácie. S Milanom sme sa vždy na všetkom vedeli dohodnúť, a keď napríklad odmietol zbierku mojich erotických príbehov, pochopil som argument, že sa nehodí do portfólia Carcosy, ako oprávnený a správny.
Dôležitá je tiež vízia a literárny vkus. Carcosa má určitú líniu, po ktorej ide, nebojí sa však ani experimentu, pričom precízne dbá na dodržanie kvalitatívnych kritérií. Zárukou toho všetkého je Milanova profesijná dráha prekladateľa a zároveň jeho čierne srdce, ktoré bije pre horor. Iné, väčšie nakladateľstvá by sa tam mohli prísť učiť, pokiaľ ide o vydávanie žánroviek, ale napríklad aj komunikáciu s autorom (čo neznamená, že niekedy nebývam netrpezlivý a neobhrýzam si nechty pri čakaní na odpoveď na moje správy!).
Když se podíváme na obálky tvých knih, tak působí dost znepokojivě, což je s ohledem k jejich obsahu pochopitelné. Jak to tedy máš? Vybíráš si výtvarníky sám? Dáváš jim volnou ruku, nebo naopak přísně dohlížíš na proces vzniku obálek?
Slovenské knihy majú ilustrované obálky z pera a štetca Martina „Cuca“ Luciaka (autor komiksových príbeh, obálok a ilustrácií, vizuálov pre videohry, a filmových a seriálových storyboardov). Bol dlhé roky môj parťák, dôverník, blízky človek, ktorý presne vedel zachytiť, čo som mu popísal slovami. Z Kanibalov, Kontaktu či Zombie Apokalypsy dýcha hutná atmosféra filmovej hrôzy, sú to podľa mňa obálky svetovej úrovne. S Cucom ma navždy bude spájať silné puto, tie roky, čo sme spoločne trávili cestami a vystupovaním na akciách, sú nezmazateľné a úžasné spomienky.
S Carcosou sme prešli na fotené obálky. Ich autorom je opäť jeden jediný človek, umelecký fotograf, hororový fanúšik a pracovník márnice (aké príhodné!), Peter „Cwoky“ Murín. Opäť to tak priniesla vyššia moc, že sme si sadli ľudsky aj vkusovo. Jeho fotky vždy priniesli k mojim nápadom čosi naviac, kus jeho vlastnej zvrátenej imaginácie. Uvidíme, ako ďalej, keďže Cwoky ohlásil „umelecký dôchodok“. Možno ešte opráši mašinu, keď mu predstavím dostatočne silný príbeh…
Většina tvých knih jsou horory, ale třeba Svet je plný démonov je tak trochu fantasy ve stylu ÚPVO a Virus Omega pro změnu pandemické postapo. Kde bereš nápady? Jak vznikají tvé knihy? A nevymlouvej se na můzy. Ty jsou dávno mrtvé.
Jeden z najvýznamnejších povojnových literárnych realistov sveta, košický rodák Sándor Márai, hovorieval, že mu našepkáva Duch Svätý (hoci do kostola veľmi nechodil, to veru nie…). Rád verím, že u mňa je to podobne. Či nazveme to nepotlačiteľné vnútorné pnutie múzou, Duchom, hlasom podvedomia, alebo ináč, je napokon jedno. Dôležitý je príbeh, a to, aby bol vyrozprávaný…
Mimochodom…
Kto povedal, že zombie-múzy nemôžu autorovi vnuknúť dobré námety?
Spousta hororových (i domácích) autorů situuje své příběhy do zahraničí. Tvoje knihy se naopak odehrávají výhradně za našimi humny. Proč? Tebe neláká zahraničí?
Môj ďalší literárny vzor, nositeľ Nobelovej ceny William Faulkner povedal, že keby aj nikdy neopustil hranice vlastného okresu, mal by materiálu do kníh na niekoľko životov. Na to nadviazal Stephen King (znalec a učiteľ anglickej literatúry, ktorý od Faulknera prevzal niekoľko štýlotvorných prvkov), keď vo svojich radách autorom uviedol, že treba písať o tom, čo poznáme.
Absolútne súhlasím – uveriteľné prostredie a postavy sú prvoradé, aby kniha bola autentická, silná – aby bola skutočná, pravdivá (nie v zmysle, že popísané udalosti sa NAOZAJ stali, ale tak, že obsahuje univerzálnu životnú pravdu).
Tuším jediná kniha z ďalekého zahraničia, akú som kedy napísal, je prvotina Krajina kanibalov. Dej so slovenskými turistami sa síce odohráva v peruánskej Amazonke, avšak obdobie pred písaním som trávil zanieteným čítaním cestopisov z tejto oblasti. Nie kvôli príprave na román, ja nikdy neviem vopred, z čoho príde inšpirácia. Jednoducho ma bavilo si čítať o tej krajine, jej svojráze a tamojších ľuďoch, zvyklostiach, flóre a faune. Možno preto, že mi to pripomenulo časy lacných talianskych kanibalských hororov, čo fičali v 80. rokoch na videopáskach…
A bum, jedna iskra skočila k druhej, a vznikol román.
Přispěl jsi do několika hororových sborníků, sám jsi byl editorem antologie Zombie apokalypsa, Kniha bolesti a dalších. Vlastně i tvoje knihy jsou spíš kratšího rozsahu. Nedá mi to a zeptám se: ty máš něco proti tlustým knihám?
Mám rád všetky dobré knihy, bez ohľadu na šírku výšku váhu. Otázka znie naopak: čo má kto proti útlym knihám? Starec a more má sotva pár strán. Hellraiser podobne. Niezscheho diela sú brožúrky. A tak ďalej. To len dnešný komerčný svet sa nám snaží vnuknúť myšlienku, že keď je niečoho viac, je to správnejšie, než keď je toho menej. Nezmysel. S takými otázkami sa ani nezaoberám.
Tvůj nejnovější román Virus Omega, který nedávno vyšel v nakladatelství Carcosa má podtitul Pandemický. Můžeš nám přiblížit, o čem vypráví a jak se stalo, že ses vrhnul zrovna na tohle téma?
Priznávam, že od prepuknutia pandémie som sa rázne postavil proti akejkoľvek myšlienke na román tohto žánru. Prišlo mi nevkusné zneužívať aktuálnu svetovú tému, navyše takú bolestivú. Aj v našej rodine skosil covid hneď niekoľkých dobrých ľudí…
Avšak opäť bolo to nevysvetliteľné nutkanie, vnútorný pretlak, šialené jačanie múz, silnejšie. Ako píšem v doslove románu: celá kniha mi hlavou preblesla v jednom jedinom okamihu, za celkom obyčajného slnečného dňa pri plote, za ktorým stál môj bratanec Franto, keď ma upozornil, že „nový Star Trek je síce super seriál, ale jeho konca sa nikto z nás nedožije…“
Vtedy moje srdce vynechalo úder – do tej krátkej pauzy sa svojvoľne a nevysvetliteľne vsunul príbeh, z ktorého vznikol rukopis knihy VIRUS OMEGA.
U Omegy ještě zůstaneme. Jedním z témat této knihy jsou také toxické vztahy a domácí násilí. Postapo román by se asi obešel i bez téhle linie. Měl jsi nějaký speciální důvod ji do příběhu vložit?
V skutočnosti je Virus Omega komornou drámou (odohráva sa z veľkej časti v mikrobuse…) o medziľudských vzťahoch v časoch veľkého vypätia a stresu. To je to, čo ma zaujíma: ako sa zachováme, keď ide do tuhého.
Celkovo horor, to sú vlastne len atraktívne žánrové rekvizity pre hlbšiu myšlienku či psychologickú štúdiu. Aj taký Evil Dead je vo svojom jadre vlastne klasická love story…
Na Slovensku vznikl svého času úspěšný nízkorozpočtový horor Socialistický Zombi Mord a i u nás v Čechách vznikají zajímavé hororové filmy. Neuvažoval jsi upřít své oko tímhle směrem? Scénář na motivy některé z tvých knih třeba?
Nie, nie, všetko, čo bolo napísané, už bolo napísané s ohľadom na „vnútorný film“ v čitateľskom vedomí. Moje písanie je ako literárny film, ako poldruha hodiny jazdy na mentálnom plátne.
A navyše, tie hrôzy by si režisér z našich končín netrúfol sfilmovať – nikto by mu na to neprišiel do kina. Veď moje knihy sú ako Ľudská stonožka krížená so Srbským filmom. Na psychedelických hríboch.
V kuloárech, bažinách a sklepeních se šeptá, že je na obzoru nová kniha. Co nám k tomu povíš?
Haha, teraz blafuješ! Túto otázku isto kladieš každému, v snahe nachytať nás a získať nové info! Ale dobre, veď to nie je tajné: 3.6. krstíme v Bratislave zbierku erotických poviedok AJ TEBA DOSTANEM! Odmietli ju predtým, než sa jej odvážne ujalo vydavateľstvo BESTSELLER, najmenej tri nakladateľské domy: údajne pre nadmernú explicitnosť, vulgárnosť a rúhanie…
A čo bude potom?
Sám sa rád nechám prekvapiť!
Kromě psaní máš i spoustu dalších zájmů a úspěchů. Můžeš nám o nich říct něco víc?
Môj najväčší úspech sú dve krásne dcéry. Dúfam len, že povahou budú v dospelosti po matke (ha-ha). Okrem toho, že sa s nimi snažím tráviť čo najviac času (väčšinou hrávame rozličné fantazijné spoločenské hry, v ktorých sme našli spoločnú záľubu), robím všetko možné: od vymýšľania vojnových stolových hier pre jedného hráča, až po tréningy boxu. Tento víkend si skúsim aj post ringového hlásateľa na oficiálnom ligovom turnaji; vždy sa mi páčilo, ako majstri tohto oboru vyvolávajú bojovníkov do ringu.
V časoch prvého lockdownu som sa namotal na sociálnu sieť na zdieľanie videí TikTok. Sledoval som trendy aj osem hodín denne a potom začal nakrúcať vlastné videá. Výsledok? Behom troch mesiacov 50 000 sledovateľov. Po hranici 100 000, ktorú som si vytýčil, môj záujem upadol a už robím „tiktoky“ len rekreačne, prevažne ako službu reklamným partnerom alebo kamarátom, ktorí by radi spropagovali svoj biznis (napríklad promujem náš boxklub BC SAMSON, nájdete nás aj na www.boxingclubsamson.webnode.sk).
Vlaňajší rok som pre zmenu venoval štúdiu trikov profesionálnych amerických zvodcov (pickup artist) a uvádzaniu týchto vedomostí do praxe. Odvtedy sa vďaka mojim radám podarilo niekoľkým kamarátom nájsť si pomocou zoznamiek priateľky. Dobrá služba priateľovi, poskytnutá bez nároku na odmenu, je vždy veľmi uspokojivá činnosť.
Táto rôznorodosť záujmov je pre spisovateľa nesmierne dôležitá – nemôžeš prichádzať s autentickými novými myšlienkami, keď nezakúsiš nové veci. Nedokážem si predstaviť sedieť za stolom a „študovať tému“. To je mŕtvy prístup lenivého človeka bez iskry. Umelec ide do terénu, skočí do hlbokej vody, pláva so žralokmi, tyká si so šialenstvom a keď nebesá vrhajú blesky, on sa postaví na najvyšší vrch a vystrie ruky nad hlavu. Umelec netúži po masovom predaji svojho diela, ani po tom, aby bol „slávny“. Chce len jedno: aby jeho tvorba hlboko rezonovala, hoci len v jednom jedinom príjemcovi. Vtedy dosiahol viac, než je milión predaných výtlačkov.
Obligátní otázka na závěr. Co bys vzkázal českým čtenářům a čtenářkám?
Všetkých srdečne pozdravujem, ďakujem im za priazeň a hlavne som rád, že moje písanie vám spôsobuje intenzívne čitateľské zážitky, ako mi o nich píšete v súkromných správach a recenziách.
V snových priestoroch, kde klíčia epochálne príbehy, je ešte veľa temnoty, ktorá si žiada byť vypustená do sveta…
Ochutnávku hľadajte na www.markepocha.sk
