Nájsť prvého vydavateľa bola strašná odysea, svěřila se nám Jana Plauchová,současná hvězda slovenského fantastického nebe

Patříte k autorům, resp. autorkám, které recenzenti chválí za inteligentní a o vědu opřené příběhy, které však rozhodně nenudí. Jak se stalo, že děvče bez jakékoliv literární průpravy dosáhne na mezinárodní ocenění EncouragementAward?

Skrátka som mala nápady a veľmi intenzívne som pracovala na tom, aby som ich dostala na papier v čo najlepšej podobe. A potom som nemenej intenzívne pracovala na tom, aby boli publikované. U každého románu to od prvotného nápadu až po publikáciu trvalo mnoho rokov. Po napísaní som ich ešte dlho prepisovala, vylepšovala. Určitý tréning v písaní mi však iste poskytlo aj veľké množstvo nebeletristického textu, ktorý som chrlila súbežne s románmi.

Pracujete v planetáriu a přednášíte o letech do kosmu studentům. Zaměření vlastních knih na sci-fi asi nebude v tomto případě náhoda, že?

Vesmír aj beletriu som milovala od detstva a áno, je preto samozrejmé, že ma to tiahlo k žánru sci-fi, v ktorom sa tieto dva prvky spájajú. Na druhej strane však k mnohým často sa vyskytujúcim sci-fi témam nemám vzťah. Dobrým príkladom sú mimozemšťania, ktorí mi pripadajú ako nadbytočná atrakcia vo vesmíre dostatočne zaujímavom aj bez nich. Preto snívam o príbehoch odohrávajúcich sa vo vesmíre, ale bez prvkov fantastiky.

Někde v jiném rozhovoru jste se zmínila, že vlastní literární tvorbu vnímáte jako další způsob popularizace vesmíru. Nejste tím pádem tak trochu v práci pořád?

Dá sa na to pozerať aj takto. Ale popularizácia vesmíru prostredníctvom sci-fi mne osobne pripadá omnoho atraktívnejšia než holé fakty, hoci aj zaobalené popularizačnými lákadlami. Ľudskému príbehu a emóciám vyvolaným následkom novej, pre postavu i čitateľa prekvapivej skutočnosti, sa nič nevyrovná. A navyše dáva takémuto nenásilnému učeniu sa astronómie a kozmonautiky aj pridanú hodnotu, ešte cennejšiu ako sa naučiť nejaké nové informácie – možnosť niečo zažiť.

Stále Vás tolik fascinuje vesmír? Proč se zabývat událostmi kosmických těles, když nic z toho nakonec nemá vliv na lidský život a nepomáhá nám řešit strasti tady na Zemi?

Od malička som bola zvedavá na svet a je jedno, aký vzdialený. Keď som zistila, aké nepatrná je Zem voči zvyšku vesmíru, pripadalo mi absolútne logické venovať väčšinu pozornosti vesmíru a len menšinu Zemi. Aj počas dospievania ma silne zaujímali fakty častokrát len pre samotné fakty. Už vtedy som veľmi kritizovala prístup novinárov aj odborníkov, v ktorom ich na vesmíre najviac zaujímalo to, čo by mohlo mať raz aspoň hypoteticky praktický úžitok: ťažba, kolonizácia… To v mojich očiach degradovalo nadpozemskú krásu vesmíru na niečo prízemne komerčné.

Potom však prišli obrovské problémy v osobnom a zároveň aj v kariérnom živote. Pripomenuli mi, že človek má aj iné potreby ako hlad po poznatkoch. A ich nenaplnenie z neho krásu kozmu časom vytrasie. Existujú síce jedinci, ktoré aj tieto potreby úspešne zaplnia poznaním – napríklad z fascinácie štúdiom nebudú skoro vôbec jesť a spať. No je ich málo. A ako som zistila, ja medzi nich nepatrím. Po tejto skúsenosti som už začala lepšie chápať aj tých ľudí, ktorí hľadia výlučne na praktický svet. Odvtedy už z vesmíru nie som taká očarená. Ale mrzí ma to. Chcela by som sa vrátiť k tomu čistému, nepraktickému nadšeniu.

Tak se ještě na chvilku k těmto nadšeným začátkům vraťme! Je Vám cca 15 let a v televizi ukazují havárii raketoplánu Columbia. To Vás tak zasáhne, že se rozhodnete věnovat astronomii a raketovému inženýrství. A taky psát. Proč právě literatura? Proč ne třeba výtvarné umění, hudba, divadlo?

Písanie pre mňa nebolo vedomým rozhodnutím. Jednoducho sa mi na moje veľké prekvapenie začali pred očami zjavovať texty mojich budúcich kníh. A čo je zaujímavé, zjavovali sa mi vyslovene ako texty. Nie videný a počutý príbeh, nie nejaký film. Ten som si vytvorila vo svojej obrazotvornosti až po „prečítaní“ tých textov v mojej hlave. Výnimkou bol azda len román Večnosť omylov, o ktorom som zvažovala, že by som ho bola napísala ako filmový scenár. Ale bola by to slepá ulička. Sotva by mi z toho niekto vytvoril film plný špeciálnych efektov. Kniha je dostupnejšia, jej vydanie nevyžaduje ani zlomok ľudí a peňazí, ktoré by si vyžadovalo sfilmovanie. Hudobný sluch asi nemám. A výtvarné umenie? Aj k tomu ma to tiahlo. Z neznámych dôvodov sa mi však schopnosť spontánnej kresby v priebehu puberty vytratila. Stále som schopná pomerne slušne odkresľovať a odmaľovávať podľa predlohy, ale vôbec neviem štetcom zachytávať svoje vlastné predstavy. Ostala teda len klávesnica a počítač.

Svou tvorbu jste charakterizovala těmito vlastnostmi: rozmanitá, spletitá, filozofická. Jak se pozná dobrá sci-fi?

Obávam sa, že pre každého je dobrá sci-fi niečo iného. Napríklad aj moja mama číta sci-fi, ale máme diametrálne odlišný vkus. Ona je soft scifistka, ja hard scifistka, takže môžem hovoriť iba za seba. Podľa mňa by dobrá sci-fi mala vychádzať predovšetkým z faktov a okato neignorovať súčasné poznatky. Lenže to je čoraz ťažšie dosiahnuť, lebo výskum ide dopredu takým obrovským tempom, že kým autor knihu vydá, poznatky v nej, hoci v čase písania mohli byť úplne aktuálne, sa môžu stať neaktuálnymi. Zároveň by ale mali byť tie fakty prepojené s vnútorným a citovým svetom postáv. S dôrazom na prepojené. Snaha vyvážiť techniku a fyziku v knihe tak, že sa vedcom či astronautom pridá nejaký ten rodinný či milostný príbeh vôbec nesúvisiaci s dejom, je v očiach mňa ako čitateľky neúspešná. Citový život postáv by mal tvoriť súčasť samotnej tej vedecko-technickej zápletky.

Vaší nejnovější knihou je Druhá planéta. Myslí se tím Venuše, která zatím pozornosti astronomů a vědců trochu uniká, všichni se soustředí spíš na Mars. Čím myslíte, že to je?

V knihe Druhá planéta sa síce zdôrazňujú podobnosti medzi Venušou a Zemou a nad jej ignorovaním postavy krútia hlavami, ale v skutočnosti je pre mňa ľahko pochopiteľné, prečo sa pozornosť sústreďuje na Mars. Prostredie na Venuši je totiž najagresívnejšie zo všetkých pevných planét našej slnečnej sústavy. Prostredie na Marse jepre zmenu najprívetivejšie. Za všetko hovorí to, že na Venuši najdlhšie fungovala sonda zhruba hodinu, kým na Marse štrnásť rokov. Je oveľa ľahšie sa brániť prinízkej teplote na Marse ako privysokej na Venuši a tiež prinízkemu marťanskému tlaku oproti privysokému venušskému. A keď už dôjde na výskum ľuďmi, podobná gravitácia na Venuši je síce prospešnejšia ľudskému zdraviu než prinízka gravitácia na Marse, ale vďaka prinízkej gravitácii je zase ľahšie odštartovať späť na Zem z Marsu ako z Venuše. Na Marse je tiež ľad, z ktorého možno vyrobiť palivo na návrat, atď. Napriek tomuto všetkému mi ale Mars pripadá vo výskume stále nadhodnotený. Zvlášť v súvislosti s novými silnými dôkazmi pre aktívny vulkanizmus na Venuši. Aj na staršie záhady, napríklad v knihe riešenú zmenu rotácie Venuše, treba hľadať odpovede.

Mohli by lidé přesídlit na jinou planetu? V knize operujete s tzv. Towsendovou chorobou, která něco takového výrazně ztěžuje. Můžete vysvětlit čtenářům, oč jde?

Towsendova choroba je moja fikcia, jav, ktorý nastáva pôsobením v súčasnosti ešte neobjaveného théta žiarenia. Théta žiarenie zo Slnka je absorbované telesami slnečnej sústavy a vyžarované na odlišných frekvenciách, ktoré sú závislé od celkovej hmotnosti telesa. Vďaka nemu sa ukáže, že zdanlivo nezmyselné či nahraditeľné sekvencie v DNA nie sú náhodné. Takmer všetky ostatné kombinácie by totiž neustáli účinky pozemského théta žiarenia. No keď niečo živé zo Zeme prejde na inú planétu alebo mesiac, odlišné théta žiarenie daného telesa mu časom rozloží v tele dôležité chemické väzby a spôsobí smrť. Je to skrátka jav spôsobujúci, že mimo Zeme človek dlhodobo žiť nemôže.

Viem, znie to šialene, ale musíme si uvedomiť, že naša jediná skúsenosť v pobytom na iných telesách je pár desiatok hodín na Mesiaci. Na základe toho sa nedá predpokladať, že človek môže v zdraví existovať na cudzích svetoch. A musíme si tiež uvedomiť, že aj keď je Towsendova choroba fikcia, je nepopierateľným faktom, že človek je evolučne prispôsobený pozemskému prostrediu. To podľa mňa vytvára veľkú prekážku v kolonizácii odlišných svetov. Áno, evolúcia pokračuje ďalej. Aj na Zemi sa v minulosti menili podmienky, čomu sa život na nej prispôsoboval. Ale to prispôsobovanie išlo cez mŕtvoly, cez obrovské množstvo mŕtvol, ktoré nemali tie správne náhodné kombinácie génov. A postup cez mŕtvoly by sme pri kolonizácii vesmíru asi nechceli.

Takže na mimozemšťany v podobě zelených mužíků či rudých andělů a zubatých ještěrů asi moc nevěříte. I Venušané se ve Vaší poslední knize nápadně podobají lidem, vč. plýtvání přírodními zdroji. Je to však vůbec možné, aby všichni obyvatelé ve vesmíru vypadali stejně? Cožpak naši podobu neutváří právě specifický charakter každé planety?

V prípade Druhej planéty mala podobnosť venušského a pozemského života vysvetlenie – išlo o panspermiu, čiže o prenos života zo spoločného predka z jednej planéty na druhú. Keďže som veľký skeptik ohľadom spontánneho vzniku života, nielen v Druhej planéte používam panspermiu ako reálnejšiu možnosť zasiatia života na cudziu planétu. Je mi však jasné, že aj v takomto prípade odlišné podmienky na domovskej a novej planéte povedú časom k odlišnostiam. Popisujem ich napríklad na rastlinstve – to venušské malo síce rovnakú farbu ako pozemské, ale keďže má viac svetla a viac mu hrozia mutácie, majú venušské rastliny menšiu listovú plochu.

Ako hovoríte, celkom nepríbuzným inteligentným mimozemšťanom veľmi nefandím ani ako čitateľ, ani ako autor. Takíto mimozemšťania, vzhľadovo aj mentálne sa veľmi líšiaci od ľudí, sa mi objavili len v jedinom, nevydanom románovom rukopise. Navyše si myslím, že toto pole fantázie je už dosť vyplienené. Na tému odlišnosti mimozemšťanov a vyrovnávaní sa ľudí s ňou už vzniklo nespočetne veľa diel a ťažko by som priniesla niečo nové. V čisto teoretickej rovine je však stupeň odlišnosti hypotetického mimozemského života na zaujímavú polemiku. V prospech podobnosti iných foriem života s našimi totiž existuje argument. Je ním takzvaný konvergentný vývoj – vznik podobných tvarov a orgánov aj u nepríbuzných druhov. Príkladom je komorové oko hlavonožcov a stavovcov.

Původní rukopis Druhé planéty ležel dlouho v šuplíku, někde jsem se dočetla, že snad vznikl v době Vaší maturity. Většina čtenářů se shoduje na tom, že je zklamalo rozuzlení knihy. Mě na tom zaujalo, že stejný trik jako Vy použili i filmoví tvůrci ve Vetřelci, konkrétně v prequelu Prométheus. Jenom Vás trošku předběhli v realizaci. Odkud se ten nápad vzal? Vzpomenete si?

Spomínaný prequel som nevidela. Na okamih, kedy som vedela, ako zakončím knihu, si však spomínam úplne presne. Ako hovorím, moje príbehy sa mi zjavovali v podobe imaginárnych kníh, ktoré som v myšlienkach len „čítala“. A keď som takto „prečítala“ koniec Druhej planéty, bol január 2006, neskoro večer, sedela som na kancelárskej stoličke v prítmí izby, ktorú som zdieľala spoločne so svojím malým bratom. Dokonca si ešte pamätám aj to, že v tej imaginárnej knihe boli jej posledné slová vytlačené v polovici pravej strany na staršom, zažltnutom papieri. A zneli trochu inak, zmenila som ich pod tlakom vydavateľa.

Po dočítaní som bola veľmi dojatá a nadšená. Uvedomovala som si, že to zakončenie je mierne archaické, typické skôr pre socialistické sci-fi, ale mne to dojem nekazilo. A ani by mi vtedy nenapadlo, že niekomu to dojem kaziť bude, zvlášť ak už nemá osemnásť ako ja…

Čtete hodně? A čtete sci-fi? Máte své oblíbené autory? Čtete něco i v češtině?

V súčasnosti sa nepovažujem za veľmi aktívnu čitateľku. Najviac som čítala začiatkom puberty, ročne som vtedy dávala takmer stovku kníh. Teraz je to ročne len okolo tridsať kníh, čo je dosť slabé. Na intenzívnejšie čítanie mi chýba čas, ale svoju úlohu hrá aj to, že už len máločo ma dokáže tak zaujať ako v nekritickom období detstva. Sci-fi tvorí v mnou prečítaných knihách menšinu. Mojím dlhodobým obľúbencom bol najmä v minulosti Arthur C. Clarke, ktorý mal vedecké pozadie dobre premyslené, ba neraz aj prepočítané, na čo sa ja ako matematický antitalent nechytám. Mnohým vrátane mňa však niekedy vadia jeho neveľmi premyslené postavy. Z nedávnejšej doby ma veľmi zaujali autori Liou Cch’-sin a Orson Scott Card, aj keď s výhradami k ich dielam.

Z českých sci-fi autorov občas čítavam Ondřeja Neffa. Nedávno som siahla aj po knihe Elysium od Julie Novákovej. Kniha bola napísaná naozaj veľmi dobre a precízne, a tak je škoda, že ďalšie diely tejto trilógie ani iné knihy od nej v našej knižnici nemajú. Určite by som si od tejto autorky rada ešte niečo prečítala.

 

Nemůžu se nezastavit u jiné Vaší knihy, a tou je Úvod do teorie chaosu. Hlavní hrdina tam trpí fóbií z hloubek, přesto se profesionálně věnuje záchraně potopených plavidel. Zarazilo, jakým způsobem svou fobii nakonec překoná. Přišlo mi to velmi optimistické. Opravdu jste si jako oporu k psychologii této postavy vzala jen vlastní zážitky z čekárny zubařské ambulance?

Musím dodať, že koniec, v ktorej hrdina prekoná svoju fóbiu, je iba jedným z množstva koncov knihy a tento koniec je prehnane optimistický aj v iných ohľadoch. V ostatných koncoch, ak hlavný hrdina vôbec prežije, mu však fóbia zostane. Je pravda, že prekonanie fóbie nepochádza z mojej skúsenosti. Trpím niekoľkými fóbiami, tú zo zubára spomínam len preto, že je pre ľudí najpochopiteľnejšia a asi aj najčastejšie sa vyskytujúca. Nijakej fóbie sa mi napriek úsiliu nikdy nepodarilo zbaviť. No súčasne mám však skúsenosť aj s platnosťou hororového motta tiahnuceho sa celou knihou – že hrôzu možno prekonať ešte väčšou hrôzou. V mojom prípade síce väčšia hrôza nikdy neviedla k úplnému odstráneniu fóbie, ale v danom okamihu ju pomohla na chvíľu potlačiť.

A ještě trochu lapidární otázka – proč jste zvolila takový název? Obvykle názvy typu „Úvod do teorie toho či onoho“ nesou spíš učebnice. Určitě v tom byl nějaký záměr.

Názvy vlastných kníh tiež vídavam akoby napísané a neviem do nich príliš zasahovať. Tento názov ma očaril, pretože mi pripomínal skôr ironickú narážku na učebnicu než skutočný názov nejakej učebnice. Samotná teória chaosu mi pri prvom počutí znela šialene, ako spojenie nespojiteľných protikladov. Teórie predsa zavádzajú do diania poriadok, systém, tak ako by mohol mať teóriu aj opak poriadku a usporiadanosti – chaos? Slovo úvod v názve zase naznačuje, že nahliadame len na okraj skutočného chaosu. Dokonca aj kvantá prepletených paralelných vesmírov v príbehu sú len zlomok gigantického množstva šialených vesmírov, ktoré by mali podľa kozmológie knihy existovať.

Kromě románů se mohou čeští čtenáři potěšit také povídkou „Po oblakoch nikto nechodí obutý“, která završuje antologii Žena s labutí. Poměrně vzácně se v ní vyskytuje významná ženská hrdinka. Pročpak taková absence ženských postav?

Už dlho čakám, kým sa ma na toto niekto opýta. J Aj keď odpoveď je taká, že – neviem. Opäť raz odkazujem na to, že vídam svoje príbehy v hlave akoby napísané, s nemeniteľným dejom. Neviem, prečo je v nich tak málo ženských postáv, ale nemôžem s tým nič urobiť. Všimla som si však, že ženské postavy príliš neobľubujem ani ako čitateľka. Rozčuľujú ma oveľa viac než mužské. Problém bude asi v tom, že ak je hrdinka žena, automaticky sa s ňou podvedome pokúšam stotožniť. Ja ale nie som typická žena. Z tohto dôvodu ma postava typickej ženy v knihách skôr či neskôr naštve prianím alebo činom, akého by som ja nikdy nebola schopná. Ak však urobí niečo neprijateľné mužská postava, jednoducho si poviem, že je to chlap a tí rozmýšľajú inak, a tým to hasne.

Na druhej strane, čo nebolo, môže byť. Už polovicu života uvažujem nad psychothrilerom, ktorého hlavná postava je žena. Stále sa však necítim na jeho spracovanie. Okrem iného sa aj obávam, že s postavou „netypickej“ ženy (ktorou moja hlavná hrdinka musí byť, aby som jej ja sama držala palce) by sa zase nestotožnili ženské čitateľky (a možno ani muži).

Co bylo zatím ve Vaší spisovatelské kariéře nejtěžší? Někdo má problém knihu dopsat, jiný se bojí strašáka v podobě editora, který po něm žádá příliš velké úpravy.

Ťažko povedať – v tvorbe knihy u seba vidím dve veľmi náročné fázy. Prvou je napísanie prvopisu, teda prvej súvislej verzie, ktorá má začiatok aj koniec, hoci ešte obsahuje veľa chýb. Najmä pri prvých rukopisoch pre mňa písanie prvopisu predstavovalo nesmierne muky. Počas jeho písania mi totiž veľmi rapídne klesne sebavedomie ohľadom rozpísaného príbehu. Ak ale román úspešne doklepem na počítači až do konca, sebavedomie ohľadom neho sa mi postupne časom vráti.

Nasledujúcu fázu prepisovania a vylepšovania mám celkom rada. Ďalšie peklo však nastalo, keď som chcela knihu vydať. Nájsť prvého vydavateľa bola strašná odysea. V istom zmysle jej náročnosť prekonáva všetko ostatné, pretože nezávisí len na mne. Sami sa môžete zlepšovať až na samotnú hranicu možností, ale ak druhá strana nemá vôľu dať vášmu dielku vôbec šancu, bolo to zbytočné. Tá nemožnosť ovplyvniť druhých prináša silné pocity bezmocnosti. A keď už som konečne vydavateľku našla, išla som zošalieť z redakčných úprav. Na tie som si ale časom privykla.

Je těžké vydávat na Slovensku vědecky zaměřenou sci-fi?

Už som naznačila, že vydávať sci-fi na Slovensku je ťažké. Je to pre vydavateľa ten najmenej príťažlivý prozaický žáner zo všetkých. Do istej miery to spôsobujú aj čitatelia, ktorí častokrát na základe nejakého komixu alebo jedného videného dielu Star Treku usúdili, že sci-fi nie je nič pre nich. Netušia totiž, že sci-fi má množstvo podžánrov a nie všetky sci-fi sa točia len okolo bojov s mimozemšťanmi. Iní čitatelia zase nemajú voči sci-fi predsudky, akurát netušia, že sa píše aj na Slovensku, nakoľko tu nemá veľkú tradíciu.

Co byste chtěla vzkázat českým čtenářům, kteří by se chtěli pustit do četby některé z Vašich knih?

Tie knihy sa od seba veľmi líšia, treba si preto dobre vybrať. Nula kelvinov by mohlo baviť aj mladšie ročníky a čitateľov, ktorí majú radi romantickú dejovú linku či civilné prostredie. Vedeckejšie zameraných čitateľov v nej zase môže zaujať vysvetlenie, ako by cestovanie v čase vlastne malo fungovať. Večnosť omylov je najvhodnejšia pre fanúšikov kozmonautiky a obzvlášť pre tých, čo sa zaujímajú o tragické nešťastia pri dobývaní vesmíru. Úvod do teórie chaosu je do veľkej miery technotrilerom. Má klasickú trilerovú líniu, zároveň však môže zaujať aj čitateľov ovládajúcich základy kvantovej teórie. Druhá planéta sa pre zmenu snaží priblížiť k desiatky rokov starým knižným klasikám na spôsob Clarka. Preto azda poteší milovníkov nostalgie a hard sci-fi.

Pokiaľ ale chcú čitatelia sledovať pokrok v štýle môjho písania, nemali by tie knihy čítať v poradí, v akom boli vydávané, ale v poradí, v akom boli písané. To značí najprv Druhú planétu, potom Večnosť omylov, ako tretiu Nula kelvinov a nakoniec Úvod do teórie chaosu.

Děkuji za rozhovor.

 

Jana Plauchová

Narodila sa v roku 1987 v Banskej Bystrici. V súčasnosti žije v Žiari nad Hronom, kde pracuje ako odborná pracovníčka Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella. Súčasne vyučuje aj predmet Raketová technika a kozmonautika na Pomaturitnom štúdiu astronómie v Hurbanove. Okrem toho sa venuje napríklad písaniu populárno-náučnej literatúry, blogovaniu, prednášaniu, sochárčeniu či aranžovaniu. Hneď po sci-fi ju z literárneho hľadiska najviac zaujíma téma písania samotného, o ktorom tvorí poviedky aj rady či návody. Už viac ako desať rokov vystupuje na internete pod prezývkou Adhara, preto jej osobnú webstránku nájdete na adrese www.adhara.sk. Je autorkou sci-fi románov Nula kelvinov (Q111, 2012), Večnosť omylov (Artis Omnis, 2014), Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis, 2016) a Druhá planéta (Artis Omnis, 2019).Jej poviedky, aj mimo žánru fantastiky, získali niekoľko ocenení, napríklad víťazstvo v súťaži Tak píšem ja 2013, či 3. miesto v Mladej slovenskej poviedke 2014. Medzi jej najobľúbenejšie sci-fi témy patrí už oddávna šialenstvo astronautov, čo sa odrazilo aj v poviedke Pravidlá hry, za ktorú získala celkovo 2. miesto v Poviedke Istroconu 2015 a 1. miesto v kategórii Vírus. Za román Večnosť omylov obdržala roku 2015 cenu pro nadějné nováčky Encouragement Award od European Science Fiction Society.