Miešanci 3.a – Bremeno, Pavelková Alexandra

Cárgrad, kedysi hlavné mesto elfskej ríše, neskôr vyplienený vojskami Temného pána, bol oslobodený (Miešanci 2: Kláštor). A jeho trosky sa v románe Alexandry Pavelkovej stali šachovnicou, na ktorej budú hrať elfi, trpaslíci a ľudia svoju hru o budúcnosť – hru, do ktorej už Temný pán nedokáže priamo zasiahnuť. Zlo, kedysi vtelené do Šajdána, musí v koncovke trilógie Miešanci útočiť nepriamo – zradou, ľsťou a intrigami. Otvorené rany zmiznú a najviac zabolia zahnisané korene minulosti…

Verbasku sužuje dvojaká krv – temná stránka v nej získava čoraz väčšiu moc. Dievčina zabíja, občas inštinktívne, občas v hneve – a desí ju vlastná nenávisť. Sleduje, ako ubližuje tým, ktorých má rada a hľadá útočisko v samote – a v boji. Lov škratov neruší svedomie a vražedný ošiaľ potláča strach. Chcela by milovať, no bojí sa…

Aj Nemesis elfa Elerriga pochádza z minulosti. Ako víťaz z Cárgradu má isté povinnosti – no staré prísahy nepopustia. Elerrig nechce vládnuť Starému mestu, svoju budúcnosť nevidí na tróne. Napokon, do oslobodeného Cárgradu prúdia davy z celého sveta – niekto vhodný sa iste nájde. Napríklad vojvoda Leonis a jeho dcéra – bývalá Elerrigova snúbenica – sú z rodu najvyššieho. Čipky a parfémy zavíria v ruinách palácov. No šedý elf netúži po tomto druhu krásy, jeho oči hľadia inam…
V záverečnej časti Miešancov tancujú obaja spomínaní svoj tanec lásky a smrti. V zložitejších figúrach sa mihne aj vlčí muž Lupo a ani jeho kroky neprinesú nikomu nič dobré. Minulosť je silná a zviera omnoho viac postáv, ako by sa zdalo. S oslobodením Cárgradu sa oživila rasová nenávisť a čoraz viac postáv padá v tanci do prachu. Umierajú ľudia, elfi aj trpaslíci – no najviac červenej potečie z tepien miešancom. Kríže pri cestách páchnu smrťou, dym stúpa z vypálených chalúp a šibenice dostávajú deň čo deň nový prídel. Dá sa v takejto situácii milovať?

Dá. Láska a nenávisť sú hybnou silou osudu a cestu hrdinov určujú obe emócie. Obe strany mince spoznajú tak knieža Uštar a temná stopárka, ako aj elfská kňažná Diido Littoe tek Leonis. Poučí sa rezbár Gealach, trpaslík Bridlo a ani veštkyňa Aoibhneas nezostane stranou. Všetky postavy, ktoré vstúpili do sveta Miešancov, ukázali, čo je v nich a občas prekvapili aj sami seba. Kruh sa napokon uzavrel – aj keď najťažšie bremeno ostalo na Verbaske.

Kniha je písaná formou mozaiky, každá kapitola obsahuje čriepky z osudu hlavných hrdinov. Dominantnú líniu Verbasky a Elerriga sprevádza príbeh kniežaťa Uštara a temnej stopárky – a situáciu dokresľujú osudy elfov Gealacha a Noleho. Jednotlivé línie sa prepletajú a dopĺňajú, pričom každý kúsok mozaiky uzatvára drobná pointa. Text je hutný, neobsahuje vatu a scény dodržujú pravidelný rytmus emócií a akcie. Drobnou chybičkou krásy je snáď len priveľké množstvo postáv, niektoré z čriepkov by si možno zaslúžili aj väčší priestor. Napokon, kniha má len niečo pod tristo strán.
V texte je minimum opisov, dej sa posúva dialógmi a akciou. Vďaka tomu sa kniha veľmi dobre číta, k čom prispieva aj bohatý (ale zrozumiteľný) jazyk a precízna stavba viet. Dej sleduje výrazný gradačný oblúk, od úvodných scén zameraných na atmosféru (Verbaskina beznádej) sa príbeh veľmi rýchlo posúva k zauzleniu (vzťah miešanky a Elerriga) a uháňa k vyvrcholeniu (to ale neprezradím). Záverečná pointa (resp. niekoľko poínt) spája všetky dejové línie, no zároveň kladie ďalšie otázky – a navodzuje príjemné úvahy o tom „čo bolo po tom“. Rozhodne ale netúžim po ďalšom pokračovaní – podobne ako Sapkowského Pani jazera aj Pavelkovej Miešanci potrebujú nechať nad istými záležitosťami závoj.

V kontexte tvorby Alexandry Pavelkovej je táto kniha nesporným krokom dopredu. Oproti sérii poviedok o Vimke (Prokletá přísaha, Fantom Print 2001) poskytuje silnejší zážitok z dlhšieho príbehu – pričom si ponecháva (resp. rozvíja) schopnosť zaujať plastickými postavami a zaujímavým dejom. Text je okrem toho rozvinutý citlivo vloženými popkultúrnymi narážkami (od X-Menov po Astrid Lindgrenovú), čo pridáva dielku nové dimenzie. Miešanci 3.a Bremeno sú momentálnym vrcholom slovenskej fantastiky a ukazujú správny smer, ktorým by mali kráčať aj ďalší autori.

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Žádné komentáře

  1. Záležitosť nadhľadu
    Neviem, či je to len vecou faktu, že väčšina fanov a aktivistou slovenskej scifi sa pozná, ale myslím, že hodnotenie tejto knihy 10/10 je, mierne povedané, extrémne prehnané. Príbeh je slabý a sladkasté sirupovité klišé, ktoré Pavelková používa núti používať záchod častejšie, než je zvyčajné. Hodnotenie časti 3b je napodiv objektívne, ale Pavelkovej by som pridal možno tak o bod viac. Na Istrocone sa nakladateľstvo Epos vyjadrilo, že končí s vydávaním scifi, lebo sa nepredáva. Ale čo sa čudujú, keď vydávajú to, čo vydávajú ?? Takže slováci len čakajú na svojho Žambocha, Kulhánka, Šlechtu, Fabiána…. niekoho, kto sa dobre číta a preto aj dobre predáva.

  2. Pokračovanie
    Takto to dopadá, keď niekto reaguje na recenziu rozčúlený jej neobjektívnosťou. Takže, vysvetlenia. Tejto knihe by som pridal o bod viac ako má 3b, čiže cca 4/10. Ospravedľňujem sa za možný vznik nedorozumenia.

  3. Objektivita?
    Ako som už x-krát povedal…Každé (moje) hodnotenie je subjektívne, na (pokus o) objektivitu ešte nemám dosť vedomostí a skúseností (čítam sfaf sotva dvadsať rokov, a tých mizerných pár tisíc kníh celkom nestačí). Dal som desať bodov, pretože mi kniha dala všetko, čo som chcel – podobne ako Růže pro Algernon, Sníh, Věž vlaštovky alebo Keatsove Ódy. A bolo toho rozhodne viac než sa kedy podarilo knihám Kulhánka, Žambocha či Šlechtu, ktorý šúchajú tú istú platňu stále dookola.Tvoj problém je v tom, že si od knihy čakal niečo iné, než ti napokon dala. Podľa výberu obľúbených autorov usudzujem, že si očakával kopec krvi, drsných hlášok a logiky zastrčenej do kúta. No o tom knihy Alexandry Pavelkovej nie sú. Pri čítaní jej diela potrebuješ trochu empatie a trochu premýšľať – pretože je to viac než len zábava. Ale to si si asi neuvedomil…Máš právo na svoj názor, ale aj ja mám právo na svoj. A – na margo – najlepšie sa aj tak predáva Mark Stone…

  4. Bordel
    Tak takto verejne si z Pavelkove děvku robiť nemusel.

  5. Reakcia II
    Ja čítam tiež približne dvadsať rokov (no, povedzme sedemnásť, ale to je asi len tým, že som mladší 🙂 a prečítal som, ak to chceme takto kvantifikovať, isto tisícky kníh. Pravdaže, tu nejde o to, koľko kto prečítal, ale ako číta a čo si z literatúry zoberie. Navyše, môj názor na knihy pravdepodobne ovplyvňuje aj fakt, že nečítam len sfaf. Bohužiaľ, zdá sa, že moja reakcia zostala nepochopená. Pokúsim sa trochu vysvetliť svoje slová.1, prirovnávať Miešancov ku Keyesovi, Stephensonovi, Sapkowskému a lebo Keatsovi mi pripadá trochu… odvážne. Nič proti pani Pavelkovej, ale myslím si, že jej literárny talent sa v súčasnosti ešte nerozvinul do podoby, ktorá by mohla konkurovať vyššie zmieneným pánom.2, od recenzentov neočakávam technický a studený odstup, je len pochopiteľné, že každý je formovaný istými vplyvmi, ktoré ovplyvnia jeho vkus. Napriek tomu si dovolím kedykoľvek polemizovať s kýmkoľvek, koho názor sa radikálne líši od môjho. V tom prípade bez problémov poukážem na nezrovnalosti.

  6. Dokončenie reakcie II
    3, pobavilo ma jednoduché odsunutie môjho názoru do stereotypu „je to primitív vychovaný na počítačových hrách a násilí v televízii ktorý v knihe čaká len krv a nič iné“. Keby si (dovolím si aj ja tykať ti) prečítal moju reakciu pozorne, zistil by si, že zmienka o Žambochovi a spol sa už netýkala knihy Miešanci 3a. Ja som len vyjadril svoj názor, že nakladateľstvo buď vydáva knihy, ktoré sa trafia do vkusu väčšiny čitateľov (čo spĺňajú mnou menovaný autori, o ktorých literárnych kvalitách si, myslím, málokto dovolí pochybovať), alebo vydávajú drahé knihy pre úzky kruh čitateľov alebo zaniknú. Epos si zvolil tretiu cestu. Moja kritika sa môže dať málo konštruktívna, je možné povedať, že po boji je každý generálom, ale napriek tomu si stojím za názorom, že vydávať knihy, ktoré už u nás vyšli (Rezervácia goblinov), knihy z cyklu od druhej časti (cyklus Légia II, III) a knihy, o kvalite ktorých sa dá polemizovať (cyklus Miešanci) je cesta do pekla. Netvrdím, že som vlastníkom univerzálnej pravdy. Hovorím len, čo si myslím. A za tým si stojím.

  7. Ok.Ad Epos, na margo tohoto vydavateľstva sa nevyjadrujem, ale jedno je isté, ich cesta k rozvoju fantastiky na Slovensku nevedie. Miešanci sú ok, ale väčšina kníh, ktoré pre trh vybrali, bola zrejme zvolená náhodným výberom.A – subjektívne – za 10/10 si stojím. V poslednej dobe som prečítal toľko kníh, ktoré ma sklamali (Martin: Písečníci, King: Zabíječ bestií, Žamboch: Seržant, Šlechta: Orcigard, Komárek: Rytíři kříže a pod), že som si tento príbeh doslova vychutnal. V rámci sveta Miešancov je to originálne, postavy sú plastické, emócie verné, akcia akčná a vtipy vtipné. Viac som nepotreboval…

  8. Koniec ?
    Konečné zhodnotenie diskusie je teda, že hodnotenie v rcenzii je navýsosť subjektívne a ako také ho treba akceptovať. Myslím, že nemá ďalej sa o tomto prieť.Mimochodom, ak knihe Miešanci 3a si dal 10/10 tak je len pochopiteľné, že King, Žamboch ťa sklamú. Rovnako by asi bolo vhodné vyvarovať sa aj Gemmela, Kulhánka, Feista, ak mám spomenúť ďalších pár obľúbených autorov, píšucich skôr akčnejšiu, oddychovú, na nič sa nehrajúcu prózu. So sklamaním zo Šlechtu (ako len nenávidím kvôli financiám nedokončené príbehy, navyše tento jeden podporený aj faktom, že bol zrejme napísaný len aby bol napísaný) a Komárka súhlasím. Ale napriek tomu mi príde zvláštne odsúdenie Martina, ktorého poviedky sú síce čítavé a dynamické ale jednoznačne nejde o prvoplánovú zábavu. Neviem, či si od neho skúsil Nečekané variace, pár kúskov z nich ma skutočne dostalo. A myslím, že ani Písečníci nie sú zlý, ale to je pravdaže môj súkromný názor.Posledná otázka pre Kohúta – tá reakcia bola myslená na mňa či na Marbh Maidina ??

  9. Ehm, ehm, ja som nepovedal ani slovo o tom, že by som mal niečo proti spisovateľom – ale proti konkrétnym dielam. Mám rád Gotreka & Felixa, ale Zabíječ bestií mi pripadal hrozne obohraný (môj “vrchol” ságy je Zabíječ démonů, odvtedy kvalita klesá). Rovnako mám rád veci Mirka Žambocha, ale Seržant ma chaotickým koncom hrozne sklamal. V rebríčku naj mám vysoko aj Legendu Davida Gemmela, ale jeho posledné veci sú už len recyklátom z recyklovaného. A Martina som po laseráckych zbierkach a Nečekaných variacích priam zbožňoval – ale kompletná zbierka Písečníci od Tritonu ma sklamala. Lepšie poviedky českých a slovenských autorov väčšinu textov v tejto knihe tromfnú – až na samotných Sandkings, samozrejme. Píseň pro Lyu je na tom lepšie, ale aj tam nie je všetko “pravé orechové” – v AF167 jednoducho vedeli, prečo vydávajú zbierku ako výber najlepšieho a nie kompletné dielo autora.A v súvislosti s týmito sklamaniami som ocenil Miešancov 3.a desiatkou – pretože som nenašiel nič, čo by ma sklamalo a naopak, bolo tam veľa vecí, ktoré ma potešili a zaujali…

  10. Zamboch
    Vstoupim do debaty jen dvema rypnutimi:- Zambocha rozhodne nepovazuji za prvoplanove ctivo. Ani nahodou.- Recenze od MM jsou vzdy silne sebestredne zamerene, takze se vzdy dozvime neco o jeho vkusu. Od toho pak odvozuje i ciselne hodnoceni.

  11. Sebestredne? Pekné slovo! 🙂 Ale, áno, je jasné, že knihy posudzujem subjektívne – inak to najde. Objektívna recenzia na sfaf knihy neexistuje, pretože to ani nie sú recenzie (vo vedeckom chápaní, viď úvaha Franty Novotného – tuším v RAMAXe, Interkome a na http://www.fandom.sk). Do recenzie dám vždy aj “objektívny prvok” – ako zhodnotenie štýlu, bohatosti jazyka, vyváženosti akcie a “rozmýšľania”, ale záverečné hodnotenie odráža moje pocity.A na margo Mirka Ž. a prvoplánovosti kníh – okrem Conana a Marka Stona (a spol) má každá u nás vydaná kniha hlbšiu rovinu. Akurát je ta rovina občas hlbšie (Vrbenská, Rečková, Pavelková, Renčín, Mostecký, Lukačovičová…) a občas zasa bližšie k povrchu (Šlechta, Žamboch, Medek…).

  12. Marbh, teraz si si zavaril. Mimochodom, podla mna je skoda sa hadat, kto a pre koho je lepsi. Ked mam chut na Zambocha, zoberiem si Zambocha, ked na Pavelkovu, zoberiem si Pavelkovu. Ked sa mi chce, citam Feuchtwangera a ked nie, tak Ripleyovu. No a co?

  13. No jasné – “jednou holky, jednou vdolky”. Ja som len chcel naznačiť, že je M: Bremeno bližšie k Sapkowskému ako k Žambochovi. V Bremene akcia (napr. súboj v aréne) vyjadruje emócie, podobne ako u Andrzeja S., kým v poviedkach Mirka Ž. akcia spravidla vyjadruje akciu 🙂 Toť vsjo.

  14. Sebestredne
    Jinak bych asi mel jeste doplnit, ze slovo sebestredne miva silny pejorativni nadech. Ja jsem to samozrejme pejorativne nemyslel. :o)

  15. Hmmm
    Zaujimava debatka:-) viete sa naozaj nadherne povzniest nad to ze aj spisovatelia su len ludia…skoda ze ludia nie su pocitace. Keby boli tak by sme urcili spolocnu latku dobrej literatury kt sa predava….ale ….ale sme predsa len emocionalne bytosti a este aj kazdy z nas je original.Hm, ako dokonale a jednoducho bez zbytocnych hadok by sa dal zorganizovat svet keby sme neboli ludia:-)

  16. Zamboch
    No, MM, asi se diametralne odlisuji nase pohledy na knihy Mirka Zambocha. Mam neblahe tuseni, ze si z jeho pribehu odnasis pouze to, co je na povrchu, a tim padem to radobyintelektualsky radis na horsi pozici nez jsou knihy, kde na tebe druhy plan textu vybafne na prvni pohled.Ale tohle je slozite a nevyresitelne tema. Urcite by se totiz i nasel nekdo, kdo by hledal nejake myslenky pod povrchem Marka Stonea.

  17. Ondrej Jires
    Po zaujímavej debate aj so Žambochom na Istrocone o cirkvi v stredoveku rozhodne súhlasím s p. Jirešom, že odsúdenie jeho kníh ako prvoplánových je možné vysvetliť len nedbalým čítaním alebo vypnutím mozgu počas čítania. Možno vás ale ukludní, že podľa mojich skúseností (t.j. rozhovorov s ľuďmi čo čítajú aj sfaf) zisťujem, že omnoho viac ľudí sa oceňujúco vyjadruje o Žambochovi ako o Pavelkovej a Konkoľovi. Rádovo viac…

  18. Vyjadrovať sa tu, kto je lepší a kto nie, prípadne kto sa viac predáva a kto menej, je irelevantné. Kto je lepší v ČOM? Je to tak, ako keby niekto tvrdil, že Marylin Manson sú lepší ako Rob Zombie. Obe strany sú (pre mňa)dobré, a hoci robia to isté, každý z nich to robí dobre ináč.

  19. Modla
    Na margo – nerobte, prosim, zo Zambocha modlu. Na ostrich cepeli je skvely roman, ktory zachadza pomerne hlboko, ale zbierky Posledni bere vse ci Ostri oceli klzaju hladko po povrchu. Akcia korenena ciernym humorom a dookola opakovana ich forma z pozicie westernoveho drsneho hrdinu. Dobre sa to cita, ale nic viac tam nehladajte.Na druhej strane, tato tema nema nic spolocne s Pavelkovej Miesancami. Kniha sa mi pacila – aj ked inak ako Zambochovo Ostri cepeli. A inak ako Zaklinac a inak ako Pan prstenov. Nevstupis dvakrat do toho isteho stylu dobrej knihy…

Zveřejnit odpověď